Skôr texty ako poézia

  • Recenzované dielo

    Nemaľuj ženu na stenu
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/07-08
  • Autor recenzie

    Igor Hochel
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Zasvätení Juraja Soviara poznajú ako autora pesničkových textov. Napísal ich viacero aj pre špičku slovenskej populárnej hudby: Elán, Vašo Patejdl, Janko Lehotský, Taktici... Knižne debutoval v roku 2009 zbierkou básní a pesničkových textov Odkazovač, ktorá nevyvolala zvláštnu pozornosť. S odstupom rokov na ňu nadväzuje dielkom Nemaľuj ženu na stenu.

    Po jeho prečítaní som sa opäť raz utvrdil v tom, že medzi pesničkovým textom (aj tým kvalitným) a básňou je predsa len rozdiel, že to, čo bez problémov znesie zhudobnený text, vytlačené v knihe riadne zaškrípe. A už pri prvom nahliadnutí do recenzovanej zbierky som nadobudol dojem, akoby si ani vydavateľstvo nebolo celkom isté jej kvalitou, a preto ju okrem propagačných viet na záložkách vybavilo až tromi sprievodnými textami – vyjadrením samotného autora s názvom Namiesto predslovu, predslovom Viery Eliášovej Verný sám sebe a doslovom Ľuboša Zemana Romantický rebel. Isté rozpaky vidím aj u oboch menovaných. Eliášová raz hovorí o „Ďuriho textoch“ a o kúsok ďalej o „skvostných veršoch s trefnými metaforami“ (s. 11) a Zeman píše o „zbierke básní a textov“ (s. 95), ale čitateľovi už nevysvetlí, čo tu treba vnímať ako texty a čo ako básne. Ani nemôže, pretože všetko je napísané tak trochu na jedno kopyto.

    Zbierka Nemaľuj ženu na stenu sa mi javí problémovo ako z tematicko-motivického a myšlienkového hľadiska, tak aj z aspektu formálno-tvarového a výrazového.

    Základným gestom knihy je u nás (od 80. rokov minulého storočia: Jozef Urban, Ivan Kolenič, atď.) už toľkokrát obohraná štylizácia lyrického subjektu do pozície buriča či rebela. Naša súčasná spoločnosť sa nepochybne javí ako konzumná, pragmatická, bažiaca po úspechu premietnutom do materiálnych statkov, žijeme v rýchlom tempe, uponáhľane, strácame schopnosť komunikovať, pred emocionalitou uprednostňujeme prísnu racionalitu... A náš autor, resp. lyrický hrdina to všetko vidí a dokáže jasne (až príliš jasne!) pomenovať. Napríklad: „Život nám uniká / v bezpečných ulitách / v luxusných ulitách / Beží aj uniká / v zamknutých ulitách / v zamknutých ulitách“ (V ulitách, s. 23). Lyrický subjekt vie, že skutočné hodnoty sú kdesi inde, že treba žiť naplno, tešiť sa z maličkostí, objavovať krásu v obyčajných veciach, pestovať kamarátstvo a lásku, pretože život je krátky. Ponúka nám jednoduché návody: „Vesmír je čoraz menší / z drobností poď sa tešiť...“ (Čo sa kúpiť nedá, s. 25). Alebo: „Včerajšok ustlal si na chodník / tak ako jesenné lístie / Šťastie je kamarát náhodný / je to tak treba žiť kým sme“ (Priatelia našťastie zostali, s. 82). Keď sa autor rozhodne prepojiť spoločenské so súkromným (intímnym), dopadne to trocha bizarne: „Neviem či to vedia tamtí hore / že u nás je všetko choré / O tebe mi stačí vedieť čia si / keď ma ráno šteklia tvoje vlasy“ (s. 47).

    To, čo som napísal v predchádzajúcom odseku, zhruba vystihuje jednu základnú tematickú líniu knižky. Druhý tematický okruh (prelínajúci sa s tým prvým) tvoria básne o vzťahu muža a ženy. Zobrazený je v dvoch polohách. Buď lyrický subjekt nachádza v žene, v láske k nej, životnú istotu, opájajúc sa jej krásou a nehou, alebo je pohľad na ženu akýsi bohémsko-ironický. V tom prvom prípade autor sem-tam skĺzne k naivite: „Na tej lúke lásky / postavíme zámok / Krásne je keď máš s kým / vítať ďalšie ráno“ (Veselá, s. 86). V druhom sa občas dostane až na hranice gýča: „Z terasy kaviarne je výhľad zábavný / kominár zamáva s úsmevom na baby / V blúzkach im tancujú prítulné bambule / nálada graduje a čas je na nule“ (Ľavou zadnou, s. 27). Nuž takýchto a podobných obrázkov z mesta Soviar ponúka čitateľom neúrekom, rovnako poučenia o tom, ako treba žiť. Všetko v hravej, zábavnej forme. Ale skúseného čitateľa nielenže nemá čím prekvapiť, ale dráždi ho povrchnosťou, absenciou skutočnej básnickej reflexie, neschopnosťou presahu – ak môžem byť trocha patetický – do tajomstiev ľudského bytia.

    Ak Ľuboš Zeman v doslove hovorí, že „Juraj Soviar si stále drží odstup od konformizmu a lacného konzumu, je stále romantickým rebelom“ (s. 95), môže to byť pravda, ale nemá to nič spoločné s estetikou veršov. Prekvapilo ma Zemanovo tvrdenie, že autorove „rýmy sú objavné a plné logickej melodiky“ (s. 94). Niežeby Soviar rýmovať nevedel, niežeby sa mu v tomto smere niečo aj nevydarilo, ale zasa až tak veľa objavnosti som uňho nenašiel. Veď za bohvieako kvalitné nemôžeme pokladať rýmy (vyberám niekoľko príkladov): klamlivé – zdanlivé, medu – vedú, nové – človek, otáča – koláča, sloboda – pohoda, do tanierov – bez papierov... A ešte raz sa odvolám na Zemanove pochvalné slová na adresu autora: „Vynachádzavé metafory a prekvapivo fabulované príbehy v skratke sa ľahko spievajú a ešte ľahšie čítajú“( s. 94). To už je riadne protirečenie. Vec sa totiž má tak, že naozaj „vynachádzavá metafora“ sa práveže nečíta ľahko, vyžaduje si intelektuálnu námahu. V Soviarovom autorskom rukopise však nijakej náročnejšie komponovanej metafory, ktorá by ponúkala estetickú šifru, v skutočnosti niet.

    Netvrdím, že knižka Nemaľuj ženu na stenu nemala uzrieť svetlo sveta. Iste si nájde aj svojich čitateľov. Ide však naozaj skôr o texty, než o (kvalitnú) poéziu.
     
    Igor Hochel