Spletitosť ľudského osudu

  • Recenzované dielo

    Vysťahovalci
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/04
  • Autor recenzie

    Eva Bubnášová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Štyria muži. Doktor Henry Selwyn, učiteľ Paul Bereyter, majordómus Ambros Adelwarth, maliar Max Ferber. Štyri ľudské osudy, ktoré spája skúsenosť emigrácie, pocit odcudzenia a vykorenenia. Zanechali vlasť, rodinu alebo oboje, aby si zachránili život a slobodu, no stávajú sa neslobodnými, spútanými reťazami minulosti.

    Tvorba nemeckého spisovateľa Winfrieda Georga Sebalda (1944 – 2017) sa vyznačuje memoárovým charakterom, prostredníctvom pamäte a procesu spomínania neraz tematizuje hľadanie vlastnej identity. Podobne je to aj v zbierke próz Vysťahovalci. Aj tu postupne rozmotáva životné príbehy sčasti autentických, sčasti fiktívnych postáv, ktoré okolnosti prinútili opustiť rodnú krajinu, prerušiť vzťahy s blízkymi a nanovo sa pokúsiť definovať svoje miesto na zemi. Ich snaha je však odsúdená na neúspech, keďže spomienky, ktoré sa pokúšali zahnať, sa vracajú, prenasledujú ich a nakoniec niektorých doženú až k smrti.

    Sebald v diele pracuje s témou pamäte, túžbou rozpamätať sa a túžbou zabudnúť, spomenúť si a spomienky vytesniť (v prípade Ambrosa Adelwartha dokonca pomocou elektrošokov), želaním vrátiť sa a odhodlaním nikdy znovu nevkročiť do tej istej rieky. Do popredia vystupuje jeho záujem o obyčajného človeka, ktorého osobná história je hodná zaznamenania. Dotýka sa témy holokaustu (príbuzní viacerých postáv boli odvlečení do koncentračných táborov), ako aj spolužitia židov a nežidov vôbec (vari najexplicitnejšie v časti venovanej Paulovi Bereyterovi). Autor doslova pátra po životných osudoch svojich postáv, navštevuje ich príbuzných a známych, číta ich denníky, hľadá lekárske záznamy, robí dokumentačné fotografie. Stáva sa životopiscom, cestopiscom, dokumentaristom, detektívom. Kompozícia textu navodzuje dojem, že jeho definitívna podoba sa utvára priamo pred čitateľovým zrakom. Osobitá je aj syntax; výpovede plynú často ako jeden nezastaviteľný prúd, uvádzacie vety prerušujú myšlienkový sled hovoriaceho, aby mu vzápätí znovu nechali voľný priebeh. Táto syntaktická útržkovitosť sa následne prenáša aj na celú plochu textu, kde sa z malých kúskov roztrúsených spomienok skladá aspoň náčrt života jednotlivých postáv. V tejto súvislosti je potrebné vyzdvihnúť slovenský preklad Milana Žitného – najmä jeho jazykovú a štylistickú rovinu –, ktorý len podčiarkuje „rozpomienkovosť“ Sebaldovho textu.

    Vysťahovalci sú knihou, ktorou sa W. G. Sebald vyrovnáva s vlastnou minulosťou i minulosťou svojho národa. Zároveň však načrtáva otázky, ktoré si skôr či neskôr kladieme všetci – otázky zmyslu ľudskej existencie, ľudského utrpenia a pamäte. Ako si do zápisníka poznačil Ambros Adelwarth: „Spomienka [...] mi neraz prichodí ako hlúposť. Človeku robí ťažkú hlavu, spôsobuje závraty, akoby ani nehľadel späť záhybmi času, ale z veľkej výšky dole na zem z jednej z oných veží, ktoré sa strácajú v nebi“ (s. 126).
     
    Eva Bubnášová