Spoločný osud a sila jednotlivca

  • Recenzované dielo

    Mor
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/02
  • Autor recenzie

    Silvia Ruppeldtová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Meno Alberta Camusa je notoricky známe aj na Slovensku už viac ako polstoročie, v povedomí sú však zrejme stále skôr názvy kníh ako ich obsah. Ľavicový intelektuál predvojnovej, vojnovej a povojnovej éry, kritikmi zaradený medzi existencialistov, bol u nás počas normalizácie ťažkým a nie príliš vyhľadávaným orieškom.
     
    Niektoré z jeho najznámejších diel sprístupnil slovenskému čitateľovi v polovici 60. rokov prekladateľ Fedor Ballo. Vrátane románu Mor, ktorý po prvýkrát vyšiel v roku 1965. Vydavateľstvo Slovart sa tento rok opäť vracia k titulu, ktorý sa považuje za jedno z najznámejších literárnych podobenstiev o fašizme.

    Albert Camus sa narodil francúzsko-španielskym rodičom v Alžírsku v roku 1913. V tejto severoafrickej francúzskej kolónii sa odohráva aj epidémia moru, ktorú Camus zasadil do mesta Oran v 40. rokoch minulého storočia. Napriek tomu, že spisovateľ sám seba nerád videl zaškatuľkovaného v prúde existencializmu (celkom v duchu svojej individuality), teda napriek svojej vôli patrí medzi čelných existencialistov, ktorí vtlačili myšlienkovému zápasu silnú pečať potreby osobnej vzbury a statočnosti v spoločenských situáciách masovej paniky smerujúcej k rôznym druhom totalít.
     
    Objavenie spoločného údelu
    Jedného dňa vyjde doktor Bernard Rieux z ordinácie a pred dverami zakopne o zdochnutého potkana. To, čomu spočiatku nevenuje pozornosť, sa v detailoch každodenného života mení na epidémiu. Ľudia ju odmietajú nazývať pravým menom. Dokonca i vtedy, keď prídu prvé ľudské obete, mesto predstiera, že život beží ako vždy, ba dokonca, že bez ohľadu na momentálne zmenenú situáciu inak ani bežať nemôže a nechce. Prefekt dá napokon zavrieť brány, Oran je odstrihnutý od sveta, uzatvorený sám do seba. Do hláv a sŕdc ľudí sa čoraz väčšmi zahryzávajú zuby strachu, a keď je mesto konečne ochotné zdvihnúť hlavu a pozrieť sa pravde do tváre, zdá sa, že je neskoro. Zomierajú všetci, niet už privilegovaných a chudákov, neexistujú dospelí a deti, niet výhod pre jedných a nevýhod pre druhých; všetci doposiaľ chránení nedotknuteľnosťou svojich istôt s otvorenými ústami v mori ťaživej nákazy objavujú čosi zázračne fatálne, a tým vari i oslobodzujúce: spoločný osud.
     
    Mesto, tvár ľudí
    Nutnosť vidieť realitu bez príkras napokon apatických obyvateľov, prežívajúcich zo dňa na deň smrť, naučí myslieť na budúcnosť a žiť. Je to, pravdaže, paradox len zdanlivý: „Pohodlne môžeme spoznať nejaké mesto, ak zistíme, ako tam ľudia pracujú, ako sa milujú a umierajú... Naši obyvatelia pracujú veľa, ale vždy len preto, aby zbohatli. Zháňajú v prvom rade, ako hovoria, kšefty... Oran je mesto predtúch, teda celkom moderné.“ Takto opisuje Camus mesto Oran pred vypuknutím moru a čitateľ si veľmi ľahko uvedomí, že je to charakteristika každej modernosti, ktorá uverila vo svoje síce nepekné a cynické, no predsa len pohodlie, v ktorom sa v skutočnosti človek nielen, že nezaujíma o človeka a okolitý svet, ale v dokonalo inscenovanej sebaláske je ľahostajný aj voči vlastným bytostným potrebám. Ale v situácii, keď je nevyhnutné konať, každý jednotlivec v záujme spoločného cieľa zaujíma svojský, sebe vlastný postoj. Doktor Rieux, novinár Rambert, kronikár Tarrou, jezuitský kňaz otec Paneloux – každý z nich má iné povedomie o morálke a na rôznych úrovniach nesúhlasia, ale sú odhodlaní prejaviť „dobrú vôľu“ a spoločne konať proti pliage. Pozoruhodná je absencia žien – ich „tieň“ poznať len v druhom pláne, akoby ani neexistovali. O to nástojčivejšie vyniká zatuchnutá atmosféra implicitne kritizovaného francúzskeho kolonializmu a poriadok, o ktorý sa opiera.
     
    Duch anarchizmu
    Nemôže veľmi prekvapiť, že Albert Camus nepatril medzi obľúbených autorov oficiálne etablovaného komunistického zriadenia. Od roku 1934 sa v Alžírsku stal členom Komunistickej strany, no už o rok ju opustil pre príčiny, pre ktoré toľkí mnohí ľavicoví intelektuáli jeho a staršej generácie: pre uplatňovanie zvrchovanej moci nad rozumom a integritou jednotlivca, ktoré sa mali obetovať „vyššiemu ideálu“. Ibaže žiadny vyšší ideál, žiadny „spoločný údel“ sa nemôže napĺňať bez toho, čo Arthur Schopenhauer nazval „heroickým vzopätím životu“ a čo sa ako jasné, svetlé posolstvo vinie dielom mnohých autorov, ktorí si vytýčili za cieľ poukázať na význam sily ktoréhokoľvek ľudského ducha práve v tých obdobiach dejín, v ktorých sa v dusne nadchádzajúcej a zhmotňujúcej sa katastrofy význam života obyčajného slabého jednotlivca zaznáva: Hoci to Camus nepíše explicitne, jeho podobenstvo mesta, zachváteného hnilobnou epidémiou a bezmocnosťou voči jej všadeprítomnosti, jednoznačne poukazuje na atmosféru hustnúceho fašizmu – a nielen toho, ktorý sme odsunuli do minulosti. Ale objavenie vlastnej vnútornej sily, vzopätie a nádej v možnosť naplnenia spoločného, všeľudského údelu sú liekom na tú bezmocnosť, jediným liekom proti moru. Individuálna osobnosť prestáva byť v opozícii proti spoločným záujmom; naopak, stáva sa ich zásadným predpokladom. „Ponurý“ existencializmus je v skutočnosti plný svetla.
     
    Silvia Ruppeldtová