Súcit a strach

  • Recenzované dielo

    Antigona
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/05
  • Autor recenzie

    Radka Komžíková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Z vyše sto dvadsiatich Sofoklových tragédií sa zachovalo sedem, medzi nimi aj Antigona. V slovenčine vyšla niekoľkokrát od roku 1940. Podľa jazykovej interpretácie Júliusa Špaňára ju v roku 1970 prebásnil a minulý rok pôvodné prebásnenie revidoval Ľubomír Feldek.
     
    Mám pocit (možno naivnú predstavu), že najznámejšiu Sofoklovu tragédiu čítali aspoň raz v živote všetci. Ak nie ako dramatický text, tak v divadelnej, filmovej alebo rozhlasovej adaptácii – a preto pri písaní tohto textu cítim niečo medzi neistotou a ťarchou zodpovednosti. Ale môžem sa aj mýliť, niekedy sa mi to stáva, dokonca celkom často, takže Antigonu možno skutočne nečítali/nevideli/nepočuli všetci na svete za posledných cca dvetisícštyristopäťdesiat rokov, možno o nej dokonca niekto nepočul nikdy.

    Ľubomír Feldek v dodatku Sofokles stále aktuálny približuje, okrem iného, aj metódy prebásňovania. Odôvodňuje svoje rozhodnutia, ktoré mali vplyv na výslednú podobu textu v slovenskom jazyku. Neumýva si nad úskaliami prekladu ruky, vecne čitateľovi osvetľuje problematiku využitia jambického trimetra, ktorý v preklade z roku 1970 rozkolísal a v novom vydaní ho opätovne upevnil, pričom tento preklad Antigony rozhodne nemožno považovať za archaický (a nielen kvôli tomu, že vyšiel v roku 2016).
     
    Vzor Antigona
    Oidipova dcéra Antigona sa za tie stáročia stala archetypálnou postavou, priam akousi posvätnou trpiteľkou, ktorá nemá nárok na šťastie a akoby nestačilo to, že je fatálne poškvrnená hriechmi svojho rodu, sama sa dostáva do situácie, v ktorej niet vidiny šťastného konca. Dej hry má rýchle tempo a postavy sa držia svojich charakterov, rozumieme ich motívom i konfliktu a nepotrebujeme na to poznať ani ďalšie antické diela, ktoré s dejom Antigony priamo súvisia (i keď, bola by mimoriadna škoda ich nepoznať).

    Do kolotoča tragických rozhodnutí a ich následkov sa dostávame in medias res – Antigona sa napriek zákazu kráľa Kreóna rozhodne riadne pochovať svojho brata. Sama. Dvakrát. Prvýkrát jej to totiž nevyjde a druhýkrát ju prichytia (spoilery mi vari odpustíte). Udalosti plynú veľmi rýchlo, časové rozmedzie deja je merateľné takmer v hodinách, no napriek tomu sa čitateľ v motiváciách postáv nestráca – veľkú zásluhu má na tom najmä výrazný prvok antického divadla – zbor. Okrem toho, že zbor plní úlohu komentátora deja a charakterov a objasňuje i vzťahy medzi postavami, necháva čitateľovi priestor na výdych a miesto si tu nachádza aj humor (predovšetkým v postave Náčelníka zboru) – takéto uvoľnenie je z hľadiska výstavby tragédie mimoriadne významným prvkom (priam ma mrzí, že neviem, či je tomu tak i v origináli, alebo je to zásluhou Ľubomíra Feldeka – ide totiž skutočne o jemné detaily v replikách).
     
    Od skutočného k vymyslenému
    Je nesmierne zaujímavé, ako sa ľuďom v priebehu storočí posunulo vnímanie pojmu mýtus. V podstate sme sa v chápaní jedného slova dostali od pravdy k lži. Od skutočnosti k výmyslu. O čo väčšia vzácnosť potom je, ak aktuálnosť takýchto diel pretrváva (a o čo strašidelnejšia je takáto skutočnosť). Pri čítaní Sofokla musíme pristúpiť na to, že autorov svet má úplne iné zákonitosti než čitateľov, inak nás budú mnohé repliky iritovať a pochopenie súvislostí nám môže uniknúť. Ak sa naladíme na vlnu veršovanej antickej drámy, ktorá má spád, až potom nám Antigonin príbeh má čo ponúknuť. Antigona je vo významnej miere politická hra. Nielen tematicky, uvedomiť si treba aj silu javiska a obľubu, v akej mali Gréci divadlo, a s tým ruka v ruke idúcu moc divadelných predstavení. Za zmienku stojí tiež fakt, že Sofokles bol politicky aktívny.

    Slovo zákon sa v Antigone objavuje často. Boží či ľudský, nadradenosť jedného voči druhému a ich medze – nezľahčujem tieto otázky a Sofokles tiež nie, ale situácia, v ktorej sa postavy ocitajú, nie je o zákonoch samotných. Samy o sebe totiž nemajú zmysel – to, čo je podstatné a stáva sa hybnou silou ľudského konania (i v Antigone) je postoj k zákonu a ochota nielen pripustiť svoje obmedzené vnímanie, ale i vôľa zmeniť vlastné videnie, predovšetkým vtedy, ak je zhubné pre jedinca aj spoločnosť. Takéto zmeny pritom nemusia prameniť len z odhodlania ale hoci aj z obyčajného ľudského strachu (pred bohmi? pred ľuďmi? a nie je to v tomto prípade jedno?).

    Tak, ako sa v prvý školský deň dáva prváčikom do lavice kniha, by sa podobný zvyk mohol zaviesť aj v parlamente – akurát s Antigonou. Pre lenivejších i s vyznačenými pasážami: „... dovidieť až do duše / vladára, spoznať jeho srdce, jeho um / vieme, až keď ho uvidíme panovať / a slúžiť zákonom“ (s. 15) a „Ak si štát niekto prisvojí, je po štáte“ (s. 41).

    Opatrenie by to bolo preventívne. Aby sme sa potom nemuseli spoliehať na slepých veštcov, ktorí nám budú ukazovať tabuľky o zhubnosti našich rozhodnutí s prognózami do budúcnosti. Ak im teda, samozrejme, dovolíme takúto tabuľku vôbec ukázať.
     
    Radka Komžíková