Svet podľa Urbana

  • Recenzované dielo

    Život je frajer, ale ja som väčší
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/01
  • Autor recenzie

    Ondrej Kalamár
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Najviac nahá báseň môjho života
    Bol Štedrý večer
    Lov na mamuty prerušili
     
    Sedela v parku nahá ako katedrála
    Z lona vyťahovala apokalypsy
    Bola to koniec koncov žena a všade
    žiarili stromčeky
     
    Šiel som náhodou okolo
    Nikde neznela hudba a nemrzlo
    Ponúkol som jej svoj zreštaurovaný kožuch starý
    päťdesiattisíc rokov
    Odmietla
    Necivilizovane zrazila nohy k sebe ako kružidlo
    pohodené na stole v niektorej farebnej jaskyni
     
    Vzal som ju na ruky a niesol ako ochrnutú
    sneh umieral a koledy stekali do kanálov
    Nikde sa neozval výkrik náhodnej úzkosti
    Semeno padlo do bieleho
    Slzy za všetkých ktorí mali chuť narodiť sa a nesmeli
     
    Vyniesol som svoj náklad po schodoch domov
    Naši mali reči a hanbili sa za taký
    malý oheň
    Otec odložil pazúrik a kyjak a vliezol do kožušín
    Mama veslovala do Švédska za čudným vojakom
    Yossarianom
    čistá a s nálepkou že potajomky nasáva
     
    Nahá neznáma si sadla na posteľ
    Svetlám z ulice preskakovalo z toho že ešte nie je všetko
    na bojiskách
    Susedia prosili o papier na poslednú vôľu
    možno v mene dávnych predkov
     
    Prezerala si obrazy zvierat na mojich stenách
    Raz z toho bude jaskyňa vo Francúzsku a my
    nebudeme vyzerať až takí primitívni
     
    Potom potichu roztiahla nohy
    kružidlo presne kresliace bludný kruh našej existencie
    Cez okno jaskyne vyhodila poslednú apokalypsu
    Dávno nebola panna mali ju toľkí
    Trochu vzdychala ako keď tečieme do kanálov
    Topila sa
    Otec chrápal a kože v obývačke nemohli volať o pomoc
     
    Topila sa
    ako snehuliaci z čias keď ešte zvyklo snežiť
    Topila sa
    Ráno som sa neprebudil a v rádiu nehlásili
    že je sedem hodín
     
    Nič viac, nič menej
    balada pre Martinu, (úryvok)
     
    VI.
    Duša je Halleyova kométa.
    Keď zasvieti, vždy veští.
    Keď kat sa chytá klieští,
    ona už nie je. Ona odlieta.
     
    No vďaka Bohu, aspoň bola tu.
    Žiarovka chladne. Hlava embrya.
    Vykrútim ju, nech inde zabíja.
    Rodím sa, ale spejem k potratu.
     
    „Fiat lux!“ riekol Boh a konal.
    Vznikol som ja a vznikla ona.
    Vesmír to aj tak nevytrhlo z biedy.
     
    Teraz už viem, že ten, kto hľadá,
    vždy niekde nájde nášho hada.
    Zjaví sa vždy tak trocha naposledy.
     
    VII.
    Zjaví sa vždy tak trocha naposledy.
    Vždy, keď už chýba chvíľa do rána.
    A povie: „Deti, strácate sa v šedi.
    To nie je láska, to je sekaná.
     
    Niekto vás zomlel, ale nevie pomer.
    A takto to už bude naveky.
    Mali ste radšej zostať na tom strome.
    Bolo by jasné, kto je vlastne kým.“
     
    Odchádzaš ako kostol. Vysvätená.
    Moja sviečka ti v rukách dohára. Si žena.
    Nevieš, kam ideš, ale práve tam.
     
    A na spálených prstoch sa ti trasú
    kvapky vosku. Cháron ich vráti času
    a zvyšky mňa ti z tváre zametá.
     
    VIII.
    A zvyšky mňa ti z tváre zametá
    môj duch. On chce mať pokoj v ríši duchov.
    A vyrieši to fackou. Jednoducho.
    Iba mňa za to čaká paleta.
     
    Pokojne celú obžalobu prežeň.
    Moje dni aj tak hnijú ako povaľači.
    Je vo mne toľko kostí, že to stačí
    na celkom spoľahlivé mreže.
     
    V tom vzduchu medzi nami budem väzeň.
    Budem ho vŕtať, píliť, pľuvať cezeň.
    A napokon sa aj tak vrátim za ním.
     
    Afrodita sa rodí z peny piva.
    A niekto iný z teba svoje stopy zmýva.
    Tiež chvostom. Ako ja, len vlani.
     
    Koncom minulého roka vyšiel výber z poézie Jozefa Urbana pod názvom Život je frajer, ale ja som väčší (VSSS 2016). Zostavovateľ publikácie Ondrej Kalamár (tiež básnik, ale aj aforista) prostredníctvom interpretácie Urbanovej básne Najviac nahá báseň môjho života a časti sonetového cyklu Nič viac, nič menej nielen spomína na svojho kamaráta, ale i aktualizuje poetický odkaz jedného z najzaujímavejších básnikov 80. a 90. rokov minulého storočia.
     
    I Jozef Urban bol pravým bardom svojej doby. Písal presne tak, ako žil – pravdivo, surovo, miestami až kruto a pritom láskavo nežne. A hlavne, nechýbal mu zmysel pre humor, nadhľad, sarkazmus a irónia, ktorou nešetril nikoho – ani seba, čo robí jeho tvorbu ešte príťažlivejšou. Písal úplne autenticky – každý jeho čitateľ či poslucháč mal a má dojem, že Urban píše nielen zaňho, ale tak trochu aj o ňom. Preto bol tento básnik predurčený k tomu, aby tvoril aj piesňové texty, ktoré dokážu osloviť niekoľko generácií (Voda čo ma drží nad vodou, Vráť trochu lásky medzi nás a ďalšie), ktorým je venovaná tretia časť publikácie Život je frajer, ale ja som väčší a obsahuje aj dvanásť doteraz nepublikovaných textov.

    Urbanova poézia je výnimočná nielen svojou údernosťou a iskrivými metaforami, ale aj bravúrnym zvládnutím formy, čo sa podarí len skutočne málokomu. Dokonca zvládol aj také náročné party, akými sú sonetové vence, ktoré po všetkých stránkach patria k vrcholu jeho tvorby, preto im je vo výbere venovaná samostatná kapitola. Názov knihy je pritom modifikáciou verša z básne Karlov most po všetkých tých rokoch: „,Pripáľ si od môjho tela, povedala si. Život je / frajer, ale my sme väčší. Je smiešne ďakovať / za stvorenie. Je trápne ďakovať za lásku / a za oheň. // Pripáľ si od môjho tela.“ Modifikácia je ale autentická, pretože ju občas použil aj autor. Kniha je chronologickým zhrnutím Urbanovej básnickej tvorby a snaží sa ukázať všetky jeho poetické stránky na jednej platforme.
     
    Najviac nahá báseň môjho života
    Báseň je ukážkou slovnej ekvilibristiky a mnohovrstevnosti metafor, ktoré sú autorovi také blízke. Na základnom podklade predstavy úplného pokoja a pohody („Bol Štedrý večer / Lov na mamuty prerušili“) sa rozvíja akoby primárny príbeh nielen života, ale samotného stvorenia. Hlavní aktéri tohto príbehu zosobňujú všetko podstatné, o čo v živote ide – túžbu, lásku, i skrytý, ale všadeprítomný motív prvopočiatkov akéhokoľvek vzťahu – polohu lovca a koristi, ktorá je zdanlivo úplne jasná a predsa minimálne dvojznačná. Zreteľne navodzuje atmosféru prastarého archetypu, kde muž-lovec má síce prestávku v zháňaní obživy, ale prestávku v love ženy nemá nikdy.

    „Sedela v parku nahá ako katedrála / Z lona vyťahovala apokalypsy / Bola to koniec koncov žena a všade / žiarili stromčeky“. Prvý verš je jednou z najkrajších ukážok poetickej stavby textu i mnohovrstvovej metafory, pretože každému je okamžite jasné, že v parku nesedela naozaj nahá, ale „nahá ako katedrála“. Katedrálu, by niekto nenazval nahou, môže byť – a aj je – dominantná, majestátna, monumentálna, vznešená, ohromná, veľkolepá, grandiózna, impozantná... ale nahá? A práve v tom tkvie majstrovstvo génia, žena v parku nesedela nahá ako olúpané jablko, ako vylúskaný orech, alebo dokonca ako mozog, nie, ona bola „nahá ako katedrála“! Myslím si, že grandióznejšie už žiadna oblečená žena nahou nemôže byť, pretože vo svojej majestátnej nahote ukrýva všetko, čo sa len ukryť dá – dokonalú stavbu, dokonalý sloh, tajomno, mysteriózne vnútro, pokryté freskami Michelangela, s oltárom Majstra Pavla z Levoče a organom, ktorý dokáže v rukách virtuóza roztopiť škrupinu až na dušu alebo rozbíjať porcelán. „Nahá ako katedrála“ nemôže byť obyčajná žena, len tá jediná, ku ktorej sa muž dokáže modliť, ktorej sa dokáže spovedať aj z najväčších hriechov a do ktorej vstupuje len s pokornou úctou.

    V ďalšej časti autor nadväzuje na archetypový mód – „Ponúkol som jej svoj zreštaurovaný kožuch starý / päťdesiattisíc rokov“. Následne sa „lov na mamuty“ stupňuje a spodobuje do paródie na pohlavný akt – „Semeno padlo do bieleho / Slzy za všetkých ktorí mali chuť narodiť sa / a nesmeli“ – streľba do bieleho znamená minutý terč a tým pádom vlastne „slepý výstrel“. Nasleduje studené teplo (ne)vlastnej „jaskyne“ u rodičov – „Naši mali reči a hanbili sa za taký / malý oheň / Otec odložil pazúrik a kyjak a vliezol do kožušín / Mama veslovala do Švédska za čudným vojakom / Yossarianom / čistá a s nálepkou že potajomky nasáva“ – a priznanie domácej absurdity a beznádejných pokusov o únik, ktorý skončil v alkohole.

    „Cez okno jaskyne vyhodila poslednú apokalypsu“ – apokalypsy, ktoré si vyťahovala z lona a poslednú vyhodila von oknom, to sú predpovede konca sveta a vlastne každý orgazmus je malým koncom sveta, lebo pri ňom sa vždy niečo skončí a niečo nové začína. Ale pre mnohých prapôvodných lovcov je jednoducho len koncom – lovu.

    „Topila sa / ako snehuliaci z čias keď ešte zvyklo snežiť / Topila sa / Ráno som sa neprebudil a v / rádiu nehlásili / že je sedem hodín“ – záver básne jednoznačne odkazuje na vysnenosť „nahej katedrály“ a prebudenie do reality, o ktorú nikto nestojí.
     
    Nič viac, nič menej
    Úryvok zo sonetového venca s označením balada pre Martinu jasne poukazuje na to, ako Jozef Urban majstrovsky zvládol túto veľmi náročnú formu viazaného verša, bez toho, aby jeho poetika stratila čokoľvek zo svojej razancie a brilantnosti, ba práve akoby tu dokonca ešte vygradovala. Sonetový veniec má presne pätnásť sonetov, prvých štrnásť z nich je spojených tak, že každý ďalší začína veršom, ktorým končí predchádzajúci, aby na seba nadväzovali. Pätnásty sonet, zvaný majstrovský, je vytvorený z prvých veršov predchádzajúcich štrnástich a poskladaný tak, aby dával zmysel.

    Balada pre Martinu je akousi bilanciou jednej lásky, ktorá dohorela, ale zároveň aj bádaním v sebe a hľadaním toho, čo je podstatné v nás i medzi nami – „Duša je Halleyova kométa“ ktorá sa zjaví „vždy tak trocha naposledy“. Je o tom, čo strácame a pritom sme nikdy vlastne nemali – „Odchádzaš ako kostol. Vysvätená. / Moja sviečka ti v rukách dohára. Si žena. / Nevieš, kam ideš, ale práve tam. // A na spálených prstoch sa ti trasú / kvapky vosku. Cháron ich vráti času / a zvyšky mňa ti z tváre zametá.“ Ťažko by bolo možné lepšie popísať smútok a frustráciu zo skončeného vzťahu. Napriek tomu dominujú celému cyklu dva verše – „Láska je to, čo sa už neodstane“ a „Miluje sa v nás to, čo nevieme“.

    Je veľmi ťažké vybrať z poetickej tvorby Jozefa Urbana dve charakteristické básne, pretože každý text vo výbere Život je frajer, ale ja som väčší je podľa mňa samostatným príbehom, ktorý si zaslúži čitateľskú pozornosť. A čo je hlavné, každého si nájde práve tá jeho naj-báseň, ako hovoria aj moje skúsenosti z besied so študentmi, na ktorých som Urbanove básne čítal a kde tieto dokazovali svoju nadčasovosť tým, že vyvolávali nadšené reakcie. Preto som presvedčený, že táto kniha zaujme a získa si milovníkov literatúry.
     
    Ondrej Kalamár