Sviece dohárajú

  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2004/13
  • Autor recenzie

    Etela Farkašová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

     

    Fascinujúce rozprávanie o priateľstve

    Sándor Márai: Sviece dohárajú

    Preklad Denisa Kečkéšová

    Bratislava, Kalligram 2003

    Sándor Márai (1900–1989), košický rodák, ktorý prežil väčšiu čast života v zahraničí, vstúpil do povedomia našej kultúrnej verejnosti len nedávno. Márai je pozoruhodný autor s osobitým pohľadom na svet, s jedinečnou poetikou. Naši čitatelia sa mohli – pokiaľ viem -  zoznámiť s jeho dvoma knižkami venovanými rodnému mestu, a to Košická pochôdzka a Košickí občania, s dvoma knižkami autobiograficky ladených úvah, miniepizód, esejí Kniha byliniekNebo a zem.

    Márai je hlboko zrastený so svetom meštianstva, v ktorom špecifickým spôsobom prežívali európske hodnoty. Svojím dielom akoby vykonával rozlúčku s týmto svetom, s jeho ideálmi: etickými, estetickými, svetonázorovými, s jeho naladenosťou. Popisuje zanikajúci svet jemne a presne, so zmyslom pre minuciózne odtiene, s neskrývanou nostalgiou a s neprepočuteľnou otázkou vystupujúcou z textov: Ako sa bude ďalej vyvíjať človek po zániku tohto sveta, ako sa bude formovať ľudský život bez pilierov humanizmu v tej podobe, akú mu dala meštianska spoločnosť?

    K základným hodnotám zanikajúceho sveta patrí v Máraiho chápaní priateľstvo – treba hneď dodať, že má na mysli priateľstvo medzi mužmi, priateľstvo. Predstavuje preňho – podobne ako aj pre protagonistov prózy Sviece dohárajú – najdokonalejší vzťah. Celý román je brilantnou analýzou tohto vzácneho fenoménu, jeho najrozmanitejších aspektov. Márai tu podáva príbeh dvoch starcov, ktorí boli od detstva najbližšími priateľmi, neskôr sa na štyri desaťročia rozišli a po tomto dlhom čase sa stretnú, aby si zrekapitulovali ani nie tak vlastné biografie, ako tie ich uzlové body, ktoré predznamenali vznik, vývin, ale aj zlom ich priateľského vzťahu. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o triviálny manželský trojuholník, o aké nie je v literatúre núdza, Márai však vytvoril obraz dôverného vzťahu v jeho zložitosti, rozporuplnosti aj mnohoznačnosti. Jeho detailné opisy psychických procesov sú strhujúce, jemné a zároveň s istou krutosťou obnažujúce záhyby ľudskej duše, záchvevy vedomia a podvedomia bytosti v hraničných situáciách. Chvíľami som cítila v Máraiho texte akoby rezonanciu mannovských, ale aj hesseovských tónin – nielen v prístupu k téme, ale aj v atmosfére presakujúcej z textu.

    Márai vybudoval kompozíciu románu veľmi dômyselne: rozhovor medzi generálom a Konrádom je vlastne takmer monológom, generál sa chce dozvedieť od priateľa pravdivé odpovede na kľúčové otázky, hovorí však takmer stále len on sám: sám si dáva odpovede, v ktorých je prítomná istá nedopovedanosť, nedourčenosť… Stretnutie zostarnutých priateľov, jedného zradcu a jedného zradeného, by malo podľa generálovho zámeru slúžiť na čo najpravdivejšiu rekonštrukciu kritických epizód v živote oboch starcov, no počujeme hlas len jedného z nich, autor necháva priestor čitateľskej imaginácii na dotvorenie hlasu toho druhého. Hľadanie pravdy o vlastnom či cudzom živote je priveľmi zložitý proces a to, čo za ňu vydávame, je častou našou ilúziou o nej. Márai hľadanie pravdivého obrazu o  vášni, láske, strachu, nenávisti, odvahe a zbabelosti povýšil na románový príbeh s vysokou literárnou hodnotou.

    Etela Farkašová