Svojrázne a zbytočne

  • Recenzované dielo

    Mlčky a krátko
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/05
  • Autor recenzie

    Matej Masaryk
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Juraj Bindzár si za námet pre svoju knihu Mlčky a krátko vybral v širšom povedomí síce zabudnutú, no nepochybne zaujímavú osobnosť Richarda Rétiho, ktorý krátko po prvej svetovej vojne patril medzi najužšiu špičku svetového šachu. Napriek zreteľne uskutočnenému výskumu historickej a športovej stránky tejto látky „v prípravnej fáze“ má pritom Bindzárova kniha ani nie tak odborné, ako umelecké ambície. Čitateľovi to prezrádza už žánrové zaradenie v jej podnázve (má ísť o „baladu“), anotácia, ale napríklad aj konzekventné označovanie figúrky „jazdca“ ako „koňa“ priamo v texte.

    Ak podnázov a anotácia hovoria o autorovom literárnom zámere, chýbajúce „h“ v kapitálkami zvýraznenej formulke „PÁNBOZAPLAŤ“ v rámci úvodného poďakovania kadečo prezrádza o mimoriadne svojráznej (až čudesnej) podstate jeho tvorivého napĺňania. V prípade Bindzára je celkom zbytočné hľadať nejakú „prísnejšie“ dodržiavanú stratégiu (či prísnosť v akomkoľvek zmysle), ktorá by stála nad textom; skôr v ňom dominuje spontánna improvizácia a (arbitrárna) uvoľnenosť. Do veľkej miery je za to zodpovedná (snáď) vedomá inklinácia tohto „renesančne“ rozkročeného autora k žánru rozhlasového pásma. Tá sa okrem iného zračí v členení románu na menšie tematické celky, ktoré sú uvádzané krátkymi, neškodne abstraktnými básňami, respektíve v striedaní rozprávačských perspektív či esteticko-štýlových konotácií (v diele okrem iného zaznievajú pomerne neinvenčné rezonancie biedermeieru, expresionizmu i impresionizmu).

    Už fakt, že striedanie perspektív čí štýlov často prebieha s až bizarnou náhlosťou, prezrádza, že žáner, ku ktorému autor inklinuje, nakoniec nie je ani tak voľbou, ako logickým dôsledkom všeobecnej povrchnosti či nedôslednosti prístupu. Prejavuje sa to aj v tých najelementárnejších rovinách. Bindzárov Réti takto napríklad (podotýkam, že v medzivojnovom období) cestuje do Československa z Užhorodu cez Kyjev a v časti zasadenej do obdobia prvej svetovej vojny má (nielen) jeho vojenská hodnosť pri každej zmienke odlišnú hodnotu. Najprofesionálnejším dojmom nepôsobí ani nadmerný výskyt (základných) gramatických chýb, respektíve nekontrolované opakovanie už povedaného či vysvetľovanie už vysvetleného.

    Zvolené vedenie „poetikou“ práve spracúvaného okamihu v Bindzárovom poňatí viackrát speje k zaujímavému (a čitateľsky pútavému) obrazu či myšlienke (niektoré s vydarenou subtílnosťou načrtnuté scény z Rétiho detstva, respektíve s expresívnym naturalizmom znázornené situácie z jeho vojnovej skúsenosti). Príliš často však aj k insitne manieristickým pózam a vyprázdňujúcemu opakovaniu kompozičných postupov a motívov. Pri čoraz očividnejšie rutinérsky stereotypných expozíciách, postavených na priblížení momentálnej situácie nad strechami či za oknami, sa tak napríklad môže zdať, že rozprávač (rozprávači) trpí nie šachovou, ale meteorologickou či ornitologickou úchylkou. Podstatne závažnejším problémom je pritom to, že Bindzár tento „tvorivý princíp“ uplatňuje aj pri téme a postavách. To, že je v tomto zmysle jedinou (relatívne) sústredenejšie sledovanou líniou plynutie času a postava Rétiho (od ktorého rozprávač tiež sem-tam na pár strán odbehne k „aktuálne zaujímavejším“ postavám), a teda ani nie ten „nenaplnený životný sen“, ktorý sľubuje anotácia (a ktorý som ani pri najlepšej vôli nedokázal v texte uspokojivo identifikovať – pokojne ním mohlo i nemuselo byť získanie titulu majstra sveta, uspokojivého vzťahu, zázemia alebo prinajmenšom päť ďalších, rôznorodých vecí), vlastne nakoniec spôsobuje, že sa toho čitateľ v nezáväznej spleti postáv, príbehov a rôznych slepých uličiek o ničom, a teda vlastne ani o ústrednej historickej postave (!) príliš veľa nedozvie. Ba čo viac, Richard Réti sa v texte stáva nielen amorfným charakterom, ale podobne, ako zvyšné postavy, aj akousi grotesknou figúrkou; karikatúrou, ktorá sa prvoplánovo zmieta v zhubnom vplyve zväčša klišéovitých poetík danej situácie. Najprv je tichým géniom, potom trpiacim vojakom či komentátorom spoločensko-politického diania, aby sa nakoniec stal beznádejne a nešťastne (?) zamilovaným krívajúcim židom s nadváhou (ešte pred s absurdnou osudovosťou vykreslenou smrťou). A to mal ešte šťastie, že ho vcelku obišla tá extrémna iracionálnosť až pudovosť, s akou je vytvorená väčšina ostatných postáv (vzhľadom na to, že ide o historické postavy, možno hovoriť aj o „bulvárnom“ prístupe). Veľa tu pritom nezachraňuje ani často infantilné sentimentálne „povzbudzovanie“ či psychologické skratky typu: „Naša muti-aňu-mamuška vzlykajú a už nechcú viac žiť.“

    Pri knihách (pribúdajúcich aj v slovenskej literatúre), ktoré sú zamerané podobne ako Mlčky a krátko, je logickým a často praktizovaným zvykom skúmať vzťah medzi látkovou historicitou a autorovou tvorivou licenciou, respektíve medzi historickým a umeleckým aspektom. Z doteraz napísaného je zrejmé, že Bindzárov román patrí k (mnohým) takým, v ktorých sú tieto vzťahy založené na určitom parazitovaní. V povrchne zdramatizovaných dejinách totiž „postavy“ a situácie príliš nefungujú ani v umeleckom, ani v historickom kontexte. V zmysle ich literárneho fungovania tak zostávajú len pomerne ľahko dostupnou a komplexnou námetovou studnicou, „dekou“ pre umelecké nekvality, respektíve prostriedkom pre zvýšenie čitateľského záujmu. Treba však dodať, že podozrenia z lacného kalkulovania v prípade Juraja Bindzára práve svojráznosť prejavu na hranici insitnosti (a často za ňou) do veľkej miery „obmäkčuje“, ba (aj vďaka prímesi neambiciózne pôsobiaceho rozprávačského rutinérstva) je dokonca možné pripojiť (na podobnom princípe vystavané) slová o tom, že sa jeho románový pokus vlastne ani „nečítal zle“. Pravda, aj pri použití tohto insitnejšieho kľúča zostáva Mlčky a krátko knihou, ktorá „neurazí, ani nenadchne“. Teda takou, aká je (okrem možného dopĺňania počtu vo finálových desiatkach v rokoch literárneho sucha) pomerne zbytočná. Nielen Richard Réti by si zaiste zaslúžil viac.
     
    Matej Masaryk