Ťahák na básne - Daniel Hevier

  • Recenzované dielo

    Ťahák na básne
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2013/10
  • Autor recenzie

    Katarína Zitová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Literárne informačné centrum 2012

    Hodina literatúry v základnej alebo strednej škole. V čítanke či učebnici báseň slovenského autora. A po jej prečítaní (ktoré už samo osebe niekedy spôsobuje ťažkosti) prichádza obligátna otázka učiteľa: Čo tým chcel básnik povedať? Položenie tejto otázky by malo navodiť atmosféru na diskusiu, dobrodružstvo odhaľovania (viac či menej) skrytých významov poézie. No väčšinou sa to práve v tomto bode končí. Nasleduje veľavýznamné mlčanie, rozpačité pohľady na učiteľa či spolužiakov a krčenie plecami. A ak chce pedagóg „splniť plán“, musí si s interpretáciou poradiť sám a dobrodružstvo odhaľovania odložiť na inú vhodnú báseň…

    Na to, aby bolo takýchto nelichotivých chvíľ v školskej praxi čoraz menej, má slúžiť aj kniha Daniela Heviera Ťahák na básne určená najmä žiakom, študentom a pedagógom, ale aj všetkým čitateľom poézie. Hoci jej titul môže zvádzať k predstave, že ponúka osvedčené návody na výklad niektorých básní, autor v úvode aj typograficky zdôrazňuje najmä slovíčko „ahá“, teda práve ten objavný moment, ktorý má byť cieľom poetického bádania. Veď nielen pri písaní poézie, ale ani pri jej interpretácii sa tvorivosti medze nekladú…

    Hevier v knižke zhromaždil 22 básní. Ich výber odôvodňuje osobnou preferenciou daných textov, no zároveň ponúka i reprezentatívnu vzorku slovenských básnikov rôznych období, či už starších (Hollý, Hviezdoslav, štúrovci), alebo súčasnejších (Krasko, Novomeský, Válek, Kostra, konkretisti, Osamelí bežci). Interpretácie sú takisto rozličné. Pri niektorých textoch autor postupuje od verša k veršu, venuje sa predovšetkým jednotlivým obrazom, vysvetľuje symboly, asociácie, dokonca odhaľuje aj myšlienkové postupy, ktoré k takémuto chápaniu obraznosti viedli. Občas sa však stráca akýsi celistvý pohľad na báseň, explicitné vyjadrenie jej zmyslu, otázky prevyšujú nad odpoveďami (Peter Repka: Beh, ako každý pohyb, nás zbavuje toho, čo sme mali). Inokedy preváži syntéza nad rozborom jednotlivých prvkov (Miroslav Válek: Óda na Angeliku). Väčšinou však autor oba postupy spája a interpretácie fungujú ako logický sled argumentov smerujúci k pochopeniu textu. V niektorých prípadoch Hevier veľmi funkčne zapája do analýzy aj fakty zo života básnika (Jozef Urban, Ľubomír Feldek) či spoločenskú situáciu. Obzvlášť pôsobivé je to v prípade Jána Hollého, kde na zdanlivo jednoduchej básni Na kohútka vysvetlil aj jazykové a literárne reálie daného obdobia. Ondrušov text Zlomky IX. zasa dáva do súvislostí s vnímaním pozície spisovateľa v období normalizácie. Toto všetko je však len „pridaná hodnota“ jednotlivých interpretácií, ktoré báseň chápu ako svojbytný text bez ohľadu na čas jej vzniku.

    Ťahák na básne nemá byť učebnicou ani metodickou príručkou, a to je dobre. Ako samotný autor hovorí, ani on (ako vlastne nikto) nemá patent na „zaručene správne“ rozbory básní. Jeho kniha prináša len niekoľko postrehov, ktoré sú otvorené diskusii, dointerpretovávaniu, hľadaniu ďalších významov, ale aj polemikám. Veď práve v pestrosti názorov je skrytá pravá krása poézie…