(takmer) Dokonalá fantasy

  • Recenzované dielo

    Zaklínač I.: Posledné želanie
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/01
  • Autor recenzie

    Juraj Malíček
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Protagonista ságy Geralt z Rivie je zaklínač, čo v praxi znamená, že zabíja príšery za peniaze. A že ich je. Kikimory, bruxy, strigy, lietavice, banší, moly, ghúlovia, vijovia, najády, baziliškovia a mnohé, mnohé, mnohé ďalšie. Keď sa takáto príšera kdesi objaví a začne robiť neplechu, prostí dobrí ľudia povolajú zaklínača a on ich zbaví škodnej – ak mu zaplatia, je to, nakoniec, jeho práca. Nájomný zabijak príšer – nič viac, nič menej.

    Zaklínač sa ale nedá najať na to, aby zabil draka, trpaslíka, upíra, elfa, či akúkoľvek inú bytosť, disponujúcu vlastným vedomím a inteligenciou – také je pravidlo Zaklínačovho sveta, ako ho vymyslel a do poviedok a románov zapísal poľský spisovateľ Andrzej Sapkowski, jeden z tej hŕstky autorov, kvôli ktorým sa o fantasy dnes už nedá uvažovať v rámci vopred pripravených šablón a schém. Táraniny o tom, že fantasy je úpadkový, nízky žáner, ktorý nemá nič spoločné s veľkou umeleckou literatúrou, síce nikdy celkom neplatili, ale časť takzvaného seriózneho literárneho establišmentu sa k nim uchyľovala vždy, keď sa bolo treba k fantasy „erudovane“ vyjadriť, a nikto z programových znalcov žánru nemal čas, alebo sa mu jednoducho nechcelo púšťať do polemiky s ignorantmi.

    Veru tak, na fantasy sa zvyklo hľadieť zvrchu. Na Tolkiena, samozrejme, nie, ani na C. S. Lewisa či Marvina Peaka, ktorí ani len netušili, že akési fantasy píšu – ale trebárs na takého Roberta E. Howarda, autora Conana, už hej. Ten síce tiež netušil, že píše fantasy, ale jeho priamočiare dobrodružné príbehy z akéhosi podivného historicko-mytologického bezčasia, v ktorých funguje mágia a menej sa v nich mudruje než sa oháňa mečom, pomáhali založiť tradíciu, v rámci ktorej bola fantasy akoby vždy tou druhou, menej dôležitou ako vážnejšia a seriózna sci-fi. Sapkowski sa kedysi dávno, v 80. a 90. rokoch minulého storočia pokúsil tieto predsudky zmeniť. Napísal brilantnú esej o anglosaskej fantasy ako takej (v polovici 90. rokov) a vymyslel a napísal Zaklínača, ktorý by s istou nie celkom zanedbateľnou mierou zjednodušenia mohol byť pre slovanskú fantasy podobným základným stavebným kameňom, akým bol Howardov Conan pre fantasy anglosaskú.
     
    Na počiatku bola poviedka
    Takže takto: Do mesta príde cudzinec, čosi sa od neho chce, ale nikto neočakáva, že by to skutočne dokázal a on to napriek tomu dokáže. Akčný príbeh, priamočiary, schematický, každému jednému čitateľovi je jasné, že to, čo číta, vlastne pozná, akurát je to také banálne, že mu ani len nenapadne, že je to predsa Nebojsa – presne ten model, tá schéma. Kdesi treba stráviť noc, aby sa čosi zmenilo. Akurát tu je protagonista zaklínač, vedmák, chlapík odnikiaľ, ktorý prichádza, keď ho najviac treba. Hrdina, ktorého Sapkowski vraj nevymyslel, ale vytiahol zo slovanského mytologického panteónu, respektíve z predkresťanských pohanských slovanských kultov. Vedmák bol čosi ako žrec praktik, potulný liečiteľ, šaman – autor sa tu však iba inšpiruje, aby vytvoril prototyp hlavného hrdinu, ktorý disponuje nielen ľudskými, ale aj nadprirodzenými atribútmi.

    Po prvej poviedke nasledovali ďalšie, všetky viac či menej postavené na rovnakom princípe – Sapkowski, píšuc jeden príbeh o zaklínačovi za druhým akoby sa vracal k pôvodným dejom, z ktorých sa v ľudskej pamäti stali rozprávky. Autor jednoducho akoby nám vo svojich poviedkach rozprával, ako to bolo naozaj. Vtedy dávno, na začiatku, keď neexistovala rozprávka o malej morskej víle, ale človek sa zaľúbil do morskej panny. Taká fiktívna príbehová archeológia, odkrývajúca „skutočné“ pozadie notoricky známych rozprávok. Nakoniec sú ale Sapkowského zaklínačské poviedky jednoducho uveriteľnejšie, autentickejšie, pravdepodobnejšie než rozprávky, ktoré z nich „akože“ vznikli.
     
    Esenciálna fantasy sága
    Sapkowski vlastne tvorí fantasy spôsobom, akým vzniká sci-fi. Domýšľa, extrapoluje, akurát to robí reverzne, nedíva sa do budúcnosti, ale reviduje rozprávkovú a mytologickú minulosť. Preto sú jeho poviedky jednoducho geniálne.

    Že sa mu z nich neskôr podarilo vytvoriť veľkú fantasy ságu o boji dobra so zlom a o konci starých časov, je len dôsledkom toho, že ono otvorené rozprávkové pozadie k tomu celkom prirodzene vytvorilo priestor, pričom existuje aj zaklínačská poviedka, ktorá nie je súčasťou ságy a sám Sapkowski ju zo zaklínačského cyklu vylúčil, pretože sa mu jednoducho nehodila do konceptu. Gerald sa v nej žení s Yennefer – a text je výborný, dokonalý happyend, akurát v zaklínačskom svete stratil svoje miesto.

    Zaklínač je esenciálna fantasy, meč a mágia sa v nej stretajú s takzvanou vysokou fantasy a mestskou a temnou, a tak ďalej, subžánre tu strácajú opodstatnenie, aj žánrové určenie stráca opodstatnenie, lebo Zaklínač je svojím spôsobom úplný. Literatúra, v ktorej nie je dôležitý žáner, a vlastne ani forma, pretože ide o literatúru, ktorá o čomsi zásadnom vypovedá – o svete, o nás, a tak vôbec. Literatúra, ktorá je veľká preto, že je krásna a múdra, že je v nej obsiahnuté poznanie.
     
    Juraj Malíček