Taľafatky plus

Reč v plusoch aj mínusoch

Ladislav Šimon: Taľafatky plus

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2003

  Farebne a tvarovo príjemná obálka a vynaliezavá grafika, to sú prvky, ktoré o tejto knihe hovoria na prvý pohľad, no zároveň nie sú len jej povrchom, ale funkčne spolupracujú s textom: odzrkadľujú jeho atmosféru, rôznorodosť i členitosť. Súhrou grafiky s textom sa podarilo vyznačiť v dvanástich celkoch pestrých žánrových foriem istú jednotiacu líniu: ak je grafika vynaliezavá a nadľahčená, potom je text hravý a humorný. Pri koncipovaní knihy to bolo, samozrejme, opačne a aj preto možno povedať, že Šimonove aforizmy, recesistické, osobné, ľúbostné a iné básne, kaligramy, črty, úvahy, glosy, spomienky a poviedky síce vytvárajú divokú kombináciu, tiež však prezrádzajú hĺbku jednoduchosti prameniacej v ľudskej skúsenosti a v skúsenosti s tvorbou. Zrejme rozmernosť oboch skúseností daná vekom Ladislava Šimona (nar. 1938) ich predurčila na umelecké spracovanie. A obe dokážu osloviť, sú námetovou konštantou, z ktorej si autor vyberá témy pre jednotlivé vstupy priam rytmicky rozdelené do častí so striedavým radením poézie a prózy. Kým v poézii prevláda irónia, satira i absurdita, v próze nájdeme viac jemnejšieho humoru, nostalgie i filozofujúci podtón. Širší výpovedný priestor – od intímnych po celospoločenské témy – tak získava formálnu variabilitu a čitateľ možnosť skladať mozaiku autorských myšlienok a nápadov.

  V lyrike je Šimon blízky knižkám Tomáša Janovica, sčasti Milana Lechana, v próze stručnej epike Jána Lenča. Zdá sa, že sám stavia najmä na spontánnosti, nenásilnej a nevtieravej pointe, významovú dynamiku dosahuje využívaním paradoxu a nedopovedaného. Rozkošná je príhoda s dobráckym učiteľom K., ktorý v Prahe nakúpi plnú tašku nanukov pre kolegyne zo Slovenska a pred dlhou cestou domov ide ešte so žiakmi do kina. Vydarené je aj toto štvorveršie: „Chodiť do školy, / a nevedieť nič – / to je umenie. / Čo je potom gýč?” (s. 76) a ďalšie kúsky, kde Šimon zbytočne neštylizuje, nekombinuje a neintelektualizuje a nechá voľný spád fabulačným a inšpiratívnym momentom. V nich sa naozaj prejavuje Šimonova literárna sila a s ich vedomím sa potom ľahšie prehliadajú aj trápnosti a vakáty. Mínusy knižky Taľafatky plus ešte intenzívnejšie ustúpia, ak ju nebudeme pasovať do nejakých literárno-estetických hodnotových pásiem, ale prijmeme ju ako oddychové čítanie, prípadne ako výzvu pre čitateľské zdieľanie „reči” dvoch skúseností.

Radoslav Matejov