Ťažko druhýkrát prejsť uchom ihly

  • Recenzované dielo

    Med pamäti
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/11
  • Autor recenzie

    Matúš Mikšík
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    „Šiť a nepichnúť sa, to akoby človek ani nešil“, napísal Ján Púček, nie však v práve recenzovanej knihe, ale v tej predošlej, ktorú si ušil na mieru a sadla mu ako uliata. Volala sa Uchom ihly a po rozpačitých prvých dvoch Púčekových zbierkach sa v nej konečne naplno prejavil tušený autorov talent i zmysel pre remeselnosť, čo som aj náležite ocenil v kratučkej recenzii pre Knižnú revue 01/2016. Med pamäti, o ktorom tu bude reč, teda v poradí štvrtá Púčekova kniha, však bol podľa môjho názoru šitý horúcou ihlou – čím nehodnotím dĺžku času, počas ktorého kniha vznikala, ale výslednú podobu textu. Nechajme však bokom krajčírske frazeologizmy a odolajme aj okrídlenému zvolaniu o tom, že autorovými novými šatami je nahota a poďme sa pozrieť na Med pamäti s podtitulom Štyri naivné monológy v smere čítania.

    Prvý monológ: Šimon je pomenovaný po nikdy nenarodenom dieťati, fiktívnom potomkovi ženy, ktorá ako trojročná zahynula v koncentračnom tábore Sobibor. O monológ ide preto, lebo Šimon nenadobúda charakter postavy, je azda len o čosi málo viac ako nerozvinutý motív – v skutočnosti ide o prierez doterajším životom protagonistu s výraznými autobiografickými črtami. Je to akási osobná reflexia násilia v priereze hrdinovho života.

    Prvý monológ predstavuje umelecky najpôsobivejšiu a literárne najlepšie zvládnutú pasáž Medu pamäti, bohužiaľ nedosahuje úroveň už spomínaného Púčekovho románu Uchom ihly. Autor sa nie raz nedokáže vyhnúť melodramatickému efektu: „Lietacie dvere. Zakaždým, keď niekto vojde dnu, ešte chvíľu zo zotrvačnosti búchajú a žalujú na toho, kto si dovolil vyrušiť ich z pokojného spánku“ (s. 12); „A za oknom čakárne neprestajne fajčí starý komín, taký milý a pokojný dedko trčiaci zo strechy kotolne“ (s. 13), ktorý občas ústi až do lacného moralizovania, ba dokonca smeruje k didaktizmu.

    To by však bolo ľahko ospravedlniteľné, ak by text obsahoval viac takých úderných viet ako napríklad: „Z lietadla je svet ako mravenisko. Zanedbateľné bytosti, určite nie ľudia. Prach na glóbuse“ (s. 21); „Stál som tam, fajčil červenú drinu a pozeral. Z prevŕtaných stropov sa dala odčítať trajektória padajúcich bômb“ (s. 22); „Keď odhodím kameň, môžem si myslieť, že bude ležať na svojom mieste ešte aj vtedy, keď ja už tu dávno nebudem. A kameň, ktorý zodvihnem? Žije ešte ten, čo ho odhodil?“ (s. 32); „Pamäť má sladké končeky prstov. Ale dlane sú horké“ (s. 47); „‘Nad židovským cintorínom sa páslo najlepšie. Hlavne potom neskôr, keď nás odtiaľ už nikto nevyháňal,’ spomína Mária“ (s. 48); „Odložili ich ako psy alebo ako čosi neživé. A nielen odložili. Horšie. Vymazali ich. Ctrl + A. A potom delete“ (s. 54).

    Nezvyknem takto extenzívne citovať, ale u Jána Púčeka už dlhšie pozorujem to, že sa pohybuje na tenkej línii medzi produktívnym a neproduktívnym pátosom; istá starosvetskosť vo vyjadrovaní jeho rozprávača (povedzme, že to je autor sám) je zavše pozoruhodná, zavše ako poleno pod čitateľove nohy; to, čo niekoho pohladí na duši môže iného s rovnakou intenzitou iritovať a tak ďalej. Žiada sa povedať, že pri štvrtej knihe by bolo ideálne, keby bol text od takýchto neduhov očistený – rozhodne by však nemal byť poznateľne horší ako kniha predchádzajúca. Ťažko povedať, či sa s Medom pamäti dalo niečo v tomto smere urobiť, možno pri odvážnejších zásahoch redaktora áno, otázne však je, čo by napokon ostalo (minimálne makrokompozícia by si podľa mňa zaslúžila úplnú rekonfiguráciu).

    Látka samotná pritom nie je nezaujímavá a ak sa posunieme od mikroštylistickej roviny k tej obsahovej, kompozičný oblúk monológu so Šimonom je relatívne dobre zvládnutý. Centrálnym motívom je násilie a jeho manifestácie od vojny v Bosne cez lokálne potýčky protagonistu s chlapcami, ktorí nepochopiteľne lipnú na vnášaní vojny do bežného života, čo sa napája na reflexiu rôznych tragických udalostí vrátane smrti Danky Košanovej a Daniela Tupého. Amalgamovanie osobnej pamäti s historickými udalosťami pritom, samozrejme, môže predstavovať zaujímavý, konštruktívny a podnetný prístup k výstavbe textu, malo by však byť podopreté adekvátnou dávkou umeleckej zručnosti – táto však, ako som už načrtol vyššie, má dosť problémov sama so sebou, a preto situáciu nezachraňuje.

    Miesto toho sa iba lepšie odhaľuje istá plochosť a prvoplánovosť celého recenzovaného textu. Ak som totiž hovoril o melodramatickosti a moralizovaní, ide o symptómy premeny charakteru diela: Všimneme si to, keď sa z prvého monológu o Šimonovi presunieme do druhej časti s názvom Druhý monológ: Dedo. Najväčší problém recenzovaného diela podľa mňa spočíva v tom, že už aj počas, no najmä po prvej časti knihy sa táto postupne mení z osobnej a osobitej esejistiky s literárnymi kvalitami na beletrizovaný apendix učebnice dejín Slovenska pre druhý stupeň základných škôl. Až nezvyčajne často som si počas čítania kládol otázku: Komu je Med pamäti určený?

    Druhá časť explicitne obsahuje dlhé pasáže žánru oral history a hoci by ústup rozprávača do úzadia mohol pôsobiť sympaticky v tom zmysle, že tak majú možnosť vyniknúť konkrétne osudy konkrétnych ľudí, výsledok je naopak silený, strojený a silene strojený. Kontaktné repliky rozprávača sú nezriedka viac oslími mostíkmi ako tmelom, ktorý by dokázal text adekvátne sceliť. Mám taký pocit, že autor sa tu až príliš spolieha na silu látky, teda na to, že čitateľa zaujmú a budú naňho pôsobiť už samotné historické udalosti, takže nebude potrebné výnimočné literárne spracovanie. Opäť môže ísť o legitímny postup, ak sa však takto náhle presunieme od štylizovane literarizovanej osobnej histórie rozprávača k odliterarizovanej a nenútene tváriacej sa oral history niekoho iného, môže medzi týmito dvoma módmi štruktúrovania textu vzniknúť taká veľká priepasť, že ju čitatelia nebudú schopní alebo ochotní preskočiť.

    Zrejme práve táto nevyváženosť spôsobuje, že pri čítaní zvyšných dvoch monológov som sa už nevedel naladiť na tón toho prvého a na texte ostával povlak istej kĺzavej deskriptívnosti monológu druhého. Kým teda Med pamäti začínal ako autonómny a do veľkej miery sebavedomý text (sebavedomím s ľahkosťou zahladzoval vlastné prešľapy – aj tie citované v prvej časti tejto recenzie), v smere čítania sa zmenil na vajatavý, žánrovo nedefinovateľný zhluk slov, ktoré síce sú nejakým spôsobom zreťazené, nedodáva im to však hodnotu, ktorú by umelecký text práve ako jedinečná konfigurácia dôverne známych prvkov (slov) mal nadobúdať.

    Ján Púček ale vie písať, krátko to ešte pripomenie na konci tretej časti Medu pamäti, ktorá je nazvaná Tretí monológ: Ja. Pravda je však taká, že po románe Uchom ihly som od autora jednoducho čakal viac. Očakávaný pocit čitateľského i kritického uspokojenia sa pri najnovšej knihe mladého prozaika, bohužiaľ, nedostavil. Pri hľadaní vhodného citátu na záver recenzie sa predsa len vrátim ku krajčírstvu v ľudovej slovesnosti. Vraví sa: Jeden šije, druhý pára. Ostáva teda len dúfať, že to, čo som práve rozpáral, Ján Púček svojou ďalšou knihou zapláta.
     
    Matúš Mikšík