Teta Anula- Milan Zelinka

  • Recenzované dielo

    Teta Anula
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2007/26
  • Abstrakt

    Milan Zelinka

    Teta Anula

    Bratislava, Slovenský spisovateľ 2007

             Teta Anula je jedenásta kniha Milana Zelinku, prozaika pochádzajúceho zo západného Trnavska a natrvalo zakotveného v charizmatickom Papíne na východnom Slovensku (rodisko Michala Chudu a Jána Pataráka, dočasný domov Václava Pankovčína), ktorý sa stal predobrazom jeho literárneho Makova, mestečka, kde sa odohráva väčšina jeho magických príbehov. Iba predvlani sa Zelinkovo krasopísanie po desaťročnej odmlke prekvapivo pripomenulo knihou poviedok (finalista literárnej súťaže Anasoft Litera), teraz sa pripomína opäť prekvapivo, no v trocha inom zmysle. Teta Anula akoby chcela dopovedať všetky tie zámlky, nedopovedanosti a hlavne uletenosti, ktorých v Zelinkovej próze bolo vždy neúrekom, a spravodlivo porátať všetko, čo sa porátať dá, ak by z tých precitlivených literárnych absurditiek nebodaj bol dakomu odskočil do oka íverček alebo bola zadrela do palca triesočka. Lebo literárna postava tety Anuly akoby bola stvorená kvôli zmierovaniu, súladu a odpúšťaniu: aj všetko okolo nej je také – mäkké, tvarovateľné, nejednoznačné, zjednocujúce a rozhrešujúce. Má nepochybne reálny pravzor (ako napokon všetky Zelinkove prózy), ale práve tento duchovný rozmer zrejme najlepšie vystihuje momentálny status quo spisovateľa, ktorý sa vždy chvel a nemenej prel o životnú pravdu.

             Príznačné je už to, že Zelinka sa opäť vracia na Trnavsko: od Cífera po Šenkvice, od Igramu po Senec, od Vištuku po Grob. Tento priestor je plný jeho minulosti, plný nedospelej vervy a predovšetkým plný ľudí, ktorí tak trochu protirečia osamotenému hypersenzitívovi márne hľadajúcemu porozumenie medzi ľuďmi ovládanými vlastnými záujmami zo Zelinkových ťažiskových próz. Teta Anula je kladný vzor a štrnásťročný rozprávač jeho nedeklarovaný obdivovateľ. Teta Anula je pracovitá dedinská vedma, vrelo veriaca, sklamaná chlapmi a verná svojim priateľstvám, sľubom i prirodzeným etickým princípom, rozprávač je jej pozorovateľ, ktorý len akoby nedopatrením prezradí svoje hriechy a poodkryje svoje chlapčensky roztúžené vnútro. Teta Anula, robotná, nevydatá, nábožná kresťanka a majiteľka dvoch kôz symbolizujúcich deportovaných Židov nie je ani tak postava ako princíp, ktorý má ochrániť rodinu, neodvratne sa rozpadajúcu pod náporom historických udalostí (najmä vojnové a povojnové časy) a civilizačných peripetií. Pod jej ochranou sa ani rozprávač nestráca vo vlastných blúdeniach a zostáva najmä chlapcom s detstvom hodným zaznamenania, ale aj s povinnosťou čo najhodnovernejšie zhodnotiť celú tú rodovú ságu, v ktorej sa udialo toľko ľudských i dejinných paradoxov, že ich možno pochopiť len cez niečo integrálne a celistvé, v tomto prípade cez čistý a cnostný život tety Anuly. Preto je rozprávač taký triezvy a vyrovnaný, preto nad rodovými  postavami, i keď vonkoncom nie zápornými, sa klenie krásna aura tety Anuly, bez ktorej by sa množstvo írečitých postavičiek stratilo v nevýraznej neurčitosti. Ona dáva zmysel aj rozprávaniu o detstve, aj rozprávaniu o dejinách a bezbranných ľuďoch v nich. Iba v niekoľkých z dvadsiatich piatich kapitoliek sa rozprávanie približuje k niekdajším Zelinkovým magickostiam s absurdným nádychom, vo väčšine zostáva triezvo kronikárske, nevzrušivé, disciplinované a štylisticky čisté. Ak čakáme neodmysliteľný humor, nájdeme ho predovšetkým v dialógoch, založených na ľubozvučnej západoslovenčine a dokresľujúcich miestopis i charakter postáv. Medzi najsilnejšie pasáže knižky patria epizódy, či celá línia Anulinho vzťahu k Židom, vrcholiaca prirodzeným skonaním Anulininých kôz, ktorých podivuhodné súručenstvo s hrdinkou sa podľa všetkých pravidiel vyjaví až v závere knihy. Pravdaže, celý príbeh tety Anuly a napokon i celé rozprávanie je podfarbené silným, pre Zelinku typickým, sociálnym akcentom.

             Isteže, Zelinkovo neexhibicionistické rozprávačstvo možno málo ladí s expresivitou dnešnej prózy, no aj tak treba v ňom vidieť zmysluplný autorský pokus o rozšírenie viacznačnosti vlastnej prozaickej výpovede, rovnako ako vytrvalé hľadanie obsahu pre prozatérstvo súčasnosti.

             K tejto recenzii treba už len bez komentára odcitovať to, čo je napísané v tiráži knihy: „Na vydanie tejto knihy prispelo MK SR čiastkou 40 000 Sk, autor Milan Zelinka čiastkou 30 000 Sk.“ 

    Alexander Halvoník