Ticho s výkričníkom

  • Recenzované dielo

    Ticho v období hluku
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/12
  • Autor recenzie

    Ján Púček
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Poľština má pekné slovo – krajoznawstwo. Pozná ho aj slovenčina, no nášmu krajinoznalectvu sa akosi podarilo vypadnúť z množiny bežne používaných slov.
    Tomu krajoznawstwu alebo krajinoznalectvu rozumiem ako renesančnej disciplíne, ktorá spája nielen poznatky z geografie či biológie, ale zahŕňa v sebe aj akési humanistické minimum, schopnosť čítať krajinu i vnímať poéziu.
     
    Nórsky autor Erling Kagge by mohol pokojne ašpirovať na titul krajinoznalca, je totiž píšucim cestovateľským dobrodruhom. Dosiahol všetky tri póly planéty Zem (severný, južný i Everest), videl poriadny kus civilizovaného i neskroteného sveta a aj vďaka týmto skúsenostiam mohol napísať svoju esej Ticho v období hluku. Titul krajinoznalca mu však napriek tomu neudelím.

    Nechcem spochybňovať Kaggeho literárne nadanie. Tento text si napokon ani nenárokuje na titul „literárnej recenzie“ (hoci pôvodným zámyslom i redakčnou objednávkou bol práve takýto útvar). Pri čítaní eseje Ticho v období hluku som sa však s nórskym autorom dostal do toľkých svetonázorových sporov, že moje pocity balansovali na extrémnych okrajoch medzi zúfalým smiechom a usedavým plačom. Preto, prosím, vnímajte tento text ako osobnú polemiku čitateľa s autorom.
               
    Prečo kniha o tichu kričí?
    Základná otázka, ktorú som si kládol od začiatku do konca znie: „Prečo na mňa kniha o tichu neustále kričí?“ Veď už len samotné slovo „ticho“ sa na zhruba sto stranách tejto knižky opakuje tak často, až vzniká dojem neustáleho nepríjemného šumu. Dozvedám sa staré známe frázy, že ticho je „úžasné“, že ticho je „luxus“, že ticho je „krásne“, a stále mám pocit, že Erling Kagge na mňa kričí cez celú (tichú) zamrznutú lúku: „Hééj, Janóó! Počuješ to tichóóó?!“

    Pozerám okolo seba, mierne zneistený čítaním Kaggeho eseje, a s veľkou úľavou zisťujem – áno, skutočne je 21. storočie, nestratil som sa v čase, svet je hlučný a špinavý a nespravodlivý, každá ľudská činnosť, každý pohyb živej i neživej prírody vytvára zvuky a veľa zvukov znamená hluk. A vidím aj to, že my, tu, v srdci Európy, si stále žijeme v relatívnej pohode, že sú časti sveta, kde všedné dni sprevádzajú celkom iné zvuky a že zavrieť pred tým všetkým oči i uši je minimálne nesprávne, ak nie aj falošné a pokrytecké.
               
    Čo nám hovorí Kagge?
    Čo nám teda hovorí o tichu Erling Kagge? Že ľudia používajú smartfóny a pozerajú televízor, a tým ničia svoje vlastné osobné ticho. Márne uvažujem nad tým, čo by malo byť na týchto myšlienkach nové a objavné. Áno, všetci máme múdre telefóny a v nich cestovné poriadky, noviny, denníky, kalendáre, komunikačné nástroje, hudbu. Logicky sa teda do nich pozeráme viac. Erling Kagge mi však toľko otrepáva o hlavu môj lacný telefón, až začínam uvažovať, kto z nás dvoch sa tu definitívne zbláznil. Prijmem tento titul pokorne, ak mi povie, že svoju knihu Ticho v období hluku napísal uhlíkom na kožené pláty, a potom ju vo svojom vydavateľstve Kagge Forlag ručne vysádzal.

    Refrénom tejto knihy je otázka, ktorú kladie svojim dcéram: „Čo je to ticho?“ a čuduje sa, že dievčatá prevracajú oči a krútia hlavou. Absolútne im rozumiem a úprimne s nimi súcitím. Pri treťom opakovaní tejto otázky som opäť na tej zamrznutej lúke a za svojím chrbtom počujem jeho neúnavný krik.
               
    Manifest egoizmu
    Erling Kagge rozpráva v jednej z tridsiatich troch kapitoliek o tom, ako rád chodí do práce pešo. V aute si totiž musí pustiť rádio, v metre ho otravujú cudzí ľudia, ale „keď kráčam, nevpúšťam svet dnu“, a „stále by sme v sebe mali nosiť potenciálne obohatenie spočívajúce v tom, že môžeme byť sami sebe ostrovom“. Tieto a podobné vety robia z knihy Ticho v období hluku manifest egoizmu.

    Kagge nám, napríklad, tvrdí, že ticho zažijeme, keď svoju prácu necháme na iných: „Ďalšou formou luxusu je nedostupnosť. Vytratenie sa z dennodenného hluku je privilégium. Nechať druhých, nech sa o veci postarajú počas vašej neprítomnosti.“ Prípadne, keď uvažuje o tom, čo vidí človek z vesmíru, keď hľadí na svoju domovskú planétu, v pomyselnom pohľade astronauta si z celého veľkého a pestrého sveta vyberá abstraktnú masu sediacu pred televízorom bez akéhokoľvek úsilia uvedomiť si, že každý človek na tejto mizernej planéte stojí ak už nie za knihu, tak aspoň za zmienku. Nemyslím, že na napísanie hlbokej filozofickej knihy stačí kritizovať sociálne siete a to, že ľudia zdieľajú svoje zážitky. A je to aj pokrytecké, keď už na nasledujúcej strane opisujete svoju vlastnú plavbu do Západnej Afriky, či iné dobrodružstvo, ktoré je pre absolútnu väčšinu obyvateľov Zeme nedostupné.

    Nepopieram, že knižka si nájde svojho vďačného čitateľa. Moje problémy s týmto textom pramenia predovšetkým z odlišného uhla pohľadu na svet, ako má Kagge.

    Celú zvláštnu pachuť z čítania by som sa napokon pokúsil zhrnúť do niekoľkých slov. A napadlo mi, že tárať o tichu je ako súložiť za celibát. Alebo hajlovať proti fašizmu. Alebo môj najobľúbenejší oxymoron – bojovať za mier. Ale dobre, už som ticho…
     
    Ján Púček