Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu - Ján Zambor

  • Recenzované dielo

    Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2011/10
  • Autor recenzie

    Peter Mráz
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Bratislava, Veda – vydavateľstvo SAV 2010

    Ján Zambor v nadväznosti na výskumy európskych teoretikov (využíva najmä poznatky francúzskej, španielskej, českej, ruskej a hispanoamerickej literárnej vedy) smeruje v novej knihe k hľadaniu ciest poza oponu tematických zložiek lyrickej poézie, aby odokryl nielen štruktúru metaforickej výstavby konkrétnych básní Jána Stacha, Miroslava Válka, Milana Rúfusa, Jozefa Mihalkoviča, Jána Švantnera, Jana Skácela, Genadija Ajgiho, Federica G. Lorcu či Jorgeho L. Borgesa, ale aj načrtol nové prístupy k reflektovaniu metafory ako univerzálneho, a pritom premenlivého fenoménu poézie. Snaží sa o ideologicky nekontaminované čítanie poézie, chce umožniť hlbšie sústredenie sa na štruktúru obraznej výstavby textu. Vychádza z vlastného, v úvode knihy precízne zdôvodneného návrhu taxonómie (typológie) metafory, ktoré následne overuje v interpretačno-poetologických častiach. Nevyhýba sa riziku subjektívnej interpretácie konkrétnej zbierky, básne či celej tvorby jednotlivých tvorcov, podstupuje ho ale s vedomím, že na ceste k verifikovaniu ním navrhovanej taxonómie metafory inej cesty ako cesty vedúcej po ostrí položenom medzi interpretáciu a nadinterpretáciu niet.

    Zambor sa prezentuje nielen ako erudovaný odborník v oblasti teórie literatúry, ale aj – ba najmä – ako vedec snažiaci sa rozčeriť často stojaté vody slovenského literárnoteoretického, estetického a filozofického uvažovania o metafore ako spôsobe umeleckej konceptualizácie sveta. Metaforu už nevníma ako substitúciu, ktorej zmysel je rovnaký v každom texte, ale ako interaktívny prvok kontextu, ktorého zmysel je premenlivý v závislosti od spôsobu a situácie výpovede. Nevtieravo naznačuje svoju znalosť lingvistickej pragmatiky, kognitívnej lingvistiky, psychológie, filozofie a sociológie. No Zamborova práca sa neutápa v zložito formulovaných sentenciách. Každý pojem sa snaží vysvetliť prostredníctvom interpretácie konkrétneho textu, za každým prvkom systému jeho taxonómie sa skrýva konkrétny príklad z literatúry. A práve to odlišuje jeho prácu od prác iných teoretikov metafory. Zambor je teoretikom, ktorý sa s rýdzo akademickým teoretizovaním neuspokojuje. Každé jeho tvrdenie je výsledkom materiálového výskumu. Za každým cítiť „človečinu“. Platí to aj o ďalších častiach knihy: o reflexii esejistiky, literárnej kritiky a básnického prekladu.

    Po prečítaní knihy Jána Zambora je zrejmé, že naša literárna veda sa do európskeho diskurzu zapája odborne mocným, a pritom empaticky vľúdnym hlasom.