Úvaha „do kabelky“ na tému rodová rovnosť

  • Recenzované dielo

    Všetci by sme mali byť feminist(k)ami
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/06
  • Autor recenzie

    Nina Bruckerová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Nigérijská spisovateľka a publicistka Chimamanda Ngozi Adichie sa venuje téme rodovej rovnosti. Na problematiku nahliada z pohľadu ženy, narodenej v africkej krajine a v súčasnosti žijúcej v USA. Dokáže tak porovnať krajiny dvoch svetov, možnosti žien a mužov a prístup k obom pohlaviam. Krátka esej je o potrebe šírenia myšlienok feminizmu medzi mladými ľuďmi, ktorej titul sa dostal aj na tričká značky Dior, švédska vláda sa dokonca rozhodla darovať výtlačok každému šestnásťročnému Švédovi.

    V prednáškach, s ktorými autorka vystupuje na svetovej konferencii TED (konferencia s heslom „myšlienky, ktoré stoja za šírenie“), sa venuje stereotypom limitujúcim myslenie o Afrike. Jej posledná téma bola práve o feminizme. Vysvetľuje, že feministky nie sú „nešťastné a nahnevané ženy“, ktoré si nikdy nenájdu manželov. Rovnako, že feminizmus nepochádza zo západnej kultúry a tiež, že feministka nie je žena, ktorá nenávidí mužov. Muži si podľa nej často myslia, že feministkám ide o to, predčiť mužov. Ženy-feministky však nechcú viac, nechcú byť viac cenenné ako druhé pohlavie. Chcú byť na rovnakej úrovni.

    V Nigérii je žena, ktorá vojde do hotela sama, považovaná za prostitútku. Prioritou africkej ženy je manželstvo, deti a domácnosť. Ak žena poukáže na nerešpektovanie svojich práv a nerovný prístup, je buď ignorovaná alebo označená za „nahnevanú ženu“. A kto by si už len vzal za manželku „nahnevanú“ ženu? A ak si ženu v Afrike nikto nechce vziať, tak sa podľa niektorých ľudí jej život skončil.

    Autorka sa zamýšľa aj nad USA – krajinou, v ktorej žije dnes. Najmä politika je podľa nej plná mužov, čo vyplýva z dôležitosti fyzickej sily v minulosti. Predmetná esej nie je žiadny intelektuálny počin roka, nedozviete sa z nej nič prelomové. Vysvetľujú sa v nej pojmy ako rodová rovnosť, feminizmus a čo vlastne tieto znamenajú v 21. storočí. Prispieva tak k diskusii o feminizme a najmä k celkovej citlivosti a vnímavosti spoločnosti.

    Titul eseje znie Všetci by sme mali byť feminist(k)ami, jej autorka teda apeluje aj na mužov, ktorí by sa mali viac zastávať a hájiť rovnoprávnosť v každodenných situáciach a stretoch pohlaví. Podobnými príbehmi sa téma môže dostať viac do povedomia – aby sa viac premýšľalo o rodovej nerovnosti. Esej je naozaj krátka, prečítať sa dá za „pár“ minút, no v mysli zostáva dlhšie a v podvedomí snáď ešte dlhšie.

    Feministickú literatúru si kupujú najmä ženy a samotné slovo feminizmus je stále tabu. Možno by prispelo k podpore čítanosti aj mužskej populácie, keby mal titul iný názov. Ale možno práve v tom je jeho odvaha – posúvať hranice, byť kontroverzný a rozpútať debatu.
     
    Nina Bruckerová