Všeličo bolo treba vynechať

  • Recenzované dielo

    Vynechaný spoj
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/11
  • Autor recenzie

    Derek Rebro
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Viliam Nádaskay píše kvalitné literárne recenzie a zbežný pohľad na jeho skôr publikované básne ma tiež neodradil. O to väčším sklamaním pre mňa recenzovaný debut je – najmä vo svojom celku. Autor totiž monotónne, s každou ďalšou stranou iritujúcejšie krúži okolo niekoľkých tém bez toho, aby ich prehlboval či rozvíjal. Povedané sa týka tak spoločensko-kritického, ako aj s tým prepojeného osobnejšieho rozmeru, hoci druhý obstál lepšie. Možno bolo autorským zámerom predostrieť, čo jeho subjekt (zjavne výrazne) trápi, bez snahy o poskytnutie riešenia, a monotónnosť obkresľuje naoktrojovanú a bezvýchodiskovú trasu „našich“ (nielen pracovných) životov, čo je aj jedna z čiastkových tém knihy. Táto interpretačná nadpráca (ktorú som uplatňoval aj v prípade viacerých básní, pri ktorých som si odmietal pripustiť, že by poučený kritik napísal natoľko banálny text – napr. Múr), však nič nemení na dojme recepčne neúnosne natiahnutého rozmeru knihy, ktorej myšlienkový odkaz by zmysluplnejšie vynikol v osekanej podobe.

    Okruhy, ktorým sa verše venujú (moc developerov, neúcta k minulosti vrátane stavieb ako jej symbolov, odosobnenosť a neľudskosť neoliberálnej mašinérie, aj z toho vyplývajúca – nielen automobilová – arogancia, uniformita a zameniteľnosť, prepájaná s témou paralelných či potenciálnych osudov, medziľudská ľahostajnosť, pocit osamelosti, problém bezdomovectva, tzv. zdravý životný štýl, x-tá podoba new age a iné), pritom považujem za zaznamenávania hodné, len som si pri knihe viac ráz spomenul na poetologicky šikovnejší a myšlienkovo komplexnejší spôsob ich spracovania (M. Habaj, M. Ferenčuhová či K. Kucbelová). Nehovoriac o tom, že angažovanejšie ladená tvorba menovaných je skôr staršieho dáta, v roku 2018 načim dané problémy názorovo (!) uchopovať problematizujúcejšie a inak (z novších výstupov odporúčam básne V. Dianiškovej a najmä P. Brezňana); ich čoraz notorickejšie známe konštatovanie, tobôž v esteticky nepriebojnom ráme, na kvalitnú báseň nestačí. Ako poeticky a myšlienkovo podobnejšie sa mi pri čítaní (nielen b. Dobre mienené rady) vybavovali skôr kvázi vtipné a prevažne jednorozmerné texty V. Šimeka.
     
    Problémom je aj to, že hoci jazyk recenzovaných textov je súčasný, nie novátorský, viaceré básne (Stonehenge) sa napriek (seba)ironickému módu a pokusom o odľahčenie vyznačujú staromilstvom a moralizátorstvom: „skupina pätnástok si obzerá zdrapy látok / ktorými zakryjú svoju nahotu / nevedia prečo (...) žmolia v prstoch materiál / ako ich predkovia zem“ (s. 72; toto nie je feminizmus). Ušetrení nie sme ani lacných paralel, keď je napr. kapitalistický dnešok porovnávaný s budovateľskou érou pred r. 1989 (zaznie aj voluntárny odkaz na Válkových Ohýbačov železa – s. 14): „na dvadsiatom siedmom zjazde developerov / zničíme starý svet a na jeho základoch / vybudujeme nový lepší“ (s. 24); „predavači všetkých zemí spojte sa“ (s. 71). Prvoplánovo autor narába aj s náboženskou symbolikou (s tou vizuálnou napr. v b. Fresky): „panelový dóm“ (s. 12), nielen názov básne Na-dancefloor-vzatie a iné. Konzum je v zhode s tým prirovnávaný k novodobému náboženstvu, hrdina (rovnako triviálne) sprítomňuje svit mobilov namiesto hviezd.

    I ďalšie objekty kritickej reflexie sú spracované tuctovo a za pomoci krikľavých rekvizít (Playboyská košeľa). Neprekvapivo sme tiež svedkami schematickosti (Uhol pohľadu, Výmena, Generátor), klišéovitosti („vníma sídlisko / v celej jeho nahote“, s. 29), nechcenej komickosti (báseň Vynechaný spoj, podobný postup pritom funguje úspešne v b. Molitan), infantilnosti („mesto sa vlní ako povrch mozgu / supermarkety si fúkajú prázdne police“, s. 63), redundancií ( „zavoláme záhradníka / čo ste ma nevolali skôr preboha / zhodnotí“, s. 84). Nefunkčné sú i niektoré polopatické enumerácie v rámci verša („odpadky deky zúfalstvo“) či množstvo ukazovacích zámen, nie vždy zrkadliacich hovorovosť. Nepotešia ani explicitné prímery („prostata – podstata“, s. 68; „po krk vo vlastnej minulosti – vo fekáliách“, s. 82) a stereotypy, či už sa týkajú nákupmi zažehnávanej krízy stredného veku („o dvadsať eur ďalej od krízy stredného veku“, s. 73; b. Keď už ideš von), osamelej ženy, ktorú po smrti v byte konzumujú mačky, alebo veršov nasledujúceho typu: „po šichte si sadneš k televízoru / s treskou a rožkom / zapneš sitcom“ (s. 42).

    Skrat(k)ovito vyznieva aj ironické obviňovanie robotníkov, ktorí „nesú“ vinu za developerské zákazky asi tak ako šikovná upratovačka za predražený hotel (Lešenia a laná). Ako feministovi mi rezala oči aj zmätočná báseň Muž, ale aj rodovo stereotypne výpovedné: „v letáku sme to mali lacnejšie / vrieska pani s taškou na kolieskach / kým jej manžel ju už nevníma / preniká pivovými fľašami“ (s. 73). Ako prívrženca éctirure du corps ma zase sklamalo opakovane nezáživné odtláčanie sa tela do básne: „dýcha smog / cez póry zaliate tmou (...) betón / ktorý mu upcháva žily“ (s. 11). Alternatívou sú nefunkčne (iste nie v zmysle kristevovskej abjekcie) odpudivé textové body, pri ktorých paradoxne necítime zhnusenie, ale trápnosť (záver textu Detox) či znudenosť (konzumnú stádovitosť reflektujúca báseň Automat či insitne prešpekulovaný text Pátranie po štvornožky).

    Nádaskay pritom dokáže napísať nápadité pasáže: „okná vynecháva / pretože každý organizmus / potrebuje telové otvory“ (s. 15); „[informačná] tabuľa blikne / a tri mestá zaniknú“ (s. 14); „môcť tak preniknúť všetkým / a predsa ako röntgen z času na čas / naraziť“ (s. 46). Prípadne také, ktoré (úsmevne) pozmenia a v lepšom prípade hodnotovo pozdvihnú predošlé vyznenie textu (Staničné námestie, Expozícia, Extinkcia, Chcieť chcieť). Nájdu sa aj celé vydarené básne: generačne výstižná a poeticky príťažlivá b. Kam, prípadne nonsensový a na rozdiel od množstva iných nielen v autorskom zámere vtipný text Vôľa. Takisto banalitu dokáže autor výnimočne využiť vo svoj prospech, keď prenesený zmysel vynikne práve v konfrontácii s jednoduchým prvým plánom, ktorý sa podieľa nielen na dynamickom prehĺbení skrytejšieho obsahu (Mimo električky), ale je občas výpovedný a pôsobivý sám osebe: V električke. Talent teda Nádaskayovi úplne nechýba, možno len pri písaní prevážil diskurzívny čitateľ s ambíciami nad autorom. A hoci som na jeho ďalšiu zbierku zvedavý, teším sa skôr na jeho kritiky.
     
    Derek Rebro