Výroba poézie

  • Recenzované dielo

    Premlčané ticho
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/05
  • Autor recenzie

    Peter Prokopec
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Meno Niny Kollárovej má v mladej slovenskej poézii svoje miesto. Mnohokrát sa skloňovalo v literárnych súťažiach, do ktorých autorka pravidelne prispievala a taktiež pravidelne získavala niektoré z ocenení. Vyústenie jej tvorivej cesty do debutu teda bolo primárne otázkou času. Udialo sa tak minulého roku, pričom kniha Premlčané ticho vyšla v Edícii mladých slovenských autorov časopisu Dotyky.

    Kollárovej poetické zázemie sa spája so Starou Ľubovňou. Toto mesto akoby malo vlastnú školu písania, z ktorej pravidelne vychádzajú mladé spisovateľky a spisovatelia so schopnosťou zaujať poroty literárnych súťaží. Pri zbierke Premlčané ticho ale môžeme vidieť problém, ktorý je dôsledkom takého prístupu.

    Kollárovej písanie je založené na akomsi všeobecnom recepte. Nie je zlé, ale ani dobré. Autorka ovláda vzorec, podľa ktorého sa dá vystavať báseň a vyzná sa aj v poetických rekvizitách, ktoré treba do vzorca dosadiť. V literárnych súťažiach, počas ktorých sa mladé tvorivé talenty profilujú, je to v poriadku. Na prvom mieste je tu pochopenie poézie a práce s ňou. Keď sa však takáto poézia dostane do ostrej literárnej prevádzky, zrazu budí dojem, že oproti ostatným nemá čo ponúknuť. Všetky emócie v nej sú emócie, ktoré patria básnickému jazyku. Komunikácia autorka – čitateľ je tak utlmená na minimum a prebieha komunikácia čitateľa s rôznymi variáciami klasických poetických obrazov.

    V Premlčanom tichu sa stretávame s vlasmi v rôznych variantoch: „ako keď zbieraš / po prebdenej noci / moje vlasy z vankúša“ (s. 9) alebo „a ja som zbierala / všetky tvoje popadané vlasy / na mne“ (s. 30), či „ráno zasvietim svetlo / aby som sa uistila / že tvoje vlasy nezmenili farbu“ (s. 35), so zvonmi: „keď má smutné krídla / večer bdie za stolom / dýcha ako zvony na zápästí“ (s. 10), s cestovaním v dopravnom prostriedku v spojení s vnímaním okolia: „sedím v autobuse / počítam opustené zastávky“ (s. 21) alebo „budem cestovať vlakom / a pozorovať roviny“ (s. 37), s teplom v dlaniach: „ona: dotýka sa ho / až kým necíti / teplo v dlaniach“ (s. 50); toto všetko sú príklady, kedy Kollárová uprednostňuje výsledný tvar básne pred jej obsahom.

    Fakt, že takéto písanie napĺňa istý štandard, no zároveň je vyprázdnené, najlepšie dokumentuje krátka báseň z cyklu Vždy v zime: „bude sa volať Dorota / povieš / a potom sa už nevrátiš // padá voda“ (s. 36). Kollárová uverila, že obraz „padá voda“ dokáže odovzdať silnú emóciu a pohnúť čitateľom. Efekt je však nulový.

    Mnoho mladých autorov v začiatkoch napodobňuje svoje literárne vzory, snaží sa odhaliť ich postup pri tvorbe básní a následne ho aplikovať pri svojom písaní. Niektorým sa to darí viac, iným menej a skĺzavajú k epigónstvu. Je to legitímna súčasť vývoja a skôr alebo neskôr v sebe dokážu nájsť vlastný hlas – minimálne v tých lepších prípadoch. V čom je Kollárovej prístup iný? Autorka vsádza na všeobecný tvar poézie. Nemôže teda prehovoriť ani ukradnutým hlasom, ktorý by prehlušoval jej vlastný. Výsledkom je, že hovorí málo alebo vôbec. Jej verše spĺňajú nároky poézie, ale už nespĺňajú nároky autorstva vo význame osobnej angažovanosti v konečnom vyznení.

    Napriek všetkému sa dajú v zbierke nájsť momenty, ktoré sa vymykajú predchádzajúcemu: „číta štrukturalistov / učí sa používať jazyk / viazať významy na základe pozície / nevyhnutnosť // vypovedanie slovami / je aj tak len rytmus / systém opakovania / povedala“ (s. 61), alebo „Annino dieťa by chcelo vyliezť vysoko / nad strom / kde nefúka a kde nie sú mamy“ (s. 59). Vďaka nim môžeme povedať, že Kollárovej nechýba poetický talent. V budúcnosti by mala stavať skôr na ňom, než na naučenom postupe výroby poézie.
     
    Peter Prokopec