Welcome to Poetryland

  • Recenzované dielo

    Čas hmatu (ako voňajú sny)
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/06
  • Autor recenzie

    Ján Gavura
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Jestvuje virtuálne miesto jazyka, prirodzený habitat poézie, kde je všetko primerané a na svojom mieste. Slová, syntax, jadro, javisko a jeho dekorácie a ruka básnika, zľahka tvoriaca alebo aspoň tieniaca, prosto – dávajúca vedieť o lyrickom subjekte. Na prvý pohľad by sa zdalo, že všetko je tak, ako má byť. Tak prečo sa, dopekla, okrem pocitu známeho priestoru vkráda do vedomia aj znepokojenie, prerastajúce do obozretnosti a rozčarovania.

    Zbierka Ireneya Baláža Čas hmatu (ako voňajú sny) má všetky ingrediencie básnickej knihy, čo by sa – podľa logiky – malo brať ako pozitívny fakt. Pozitívne by sme mohli vnímať autorovu schopnosť udržať tonalitu jednotlivých básní vysoko, na vznešenom póle dichotómie (vysoké/krásne – nízke/škaredé), rovnako možno oceniť výber tém a výber slov, ktoré dané témy materializujú, dokonca aj autorov úprimný postoj je sympatický.

    Problém tu však je. Po celý čas sa autorove básne nepohli z jedného miesta poézie na iné, ale od začiatku do konca rozoberajú postupy a slová poézie, aby sa v preskupení z jednotlivých kociek stala opäť poézia. Pohľad na našu literárnu scénu síce naznačuje, že ani to nie je málo a že aj k tejto úrovni sa treba dopracovať, prehrýzť poetikami iných a trpezlivo čítať a písať, kým sa vykryštalizuje nezameniteľný a jedinečný hlas.

    Na dosiahnutie väčšej zásluhy a skutočnej básnickej práce je však potrebné vykročiť von z básnického Edenu, kde sú – ako inak – výsledky zaručené. Básnická téma s básnickou slovnou zásobou len zriedka končí inak ako básnicky. Omnoho častejšie sa však stáva básnickou recykláciou, ktorá môže mať veľmi primitívnu podobu, alebo byť využívaná ako východisko k vlastnému, heglovsky vnímanému básnickému prebývaniu.

    Básnická práca spočíva v dvíhaní obyčajných vecí, až sa niečo, čo sa nikdy nepodobalo na poéziu, poéziou stane. Koľko gombíkov, zubov, hrebeňov, vodovodných rúr a podobných neestetických predmetov sa stalo poéziou v rukách našich vynikajúcich básnikov Laučíka, Ondruša, Buzássyho, Štrpku, nehovoriac o staršej generácii, o Novomeskom, Válkovi, Rúfusovi a iných? Bolo by dosť naivné myslieť si, že len začlenením špecifickej alebo obyčajnej slovnej zásoby do písania vznikne poézia. Potrebný je aj ďalší krok, ktorý sa podobá vedeckému výskumu. Kvalitné umenie vzniká zo spaľujúceho hľadania a z daru videnia, pričom spaľovanie môže byť dobrovoľné, hnané zvedavosťou a dispozíciami intelektu, ale nezriedka ide o nevyhnutnosť, kde píšuci inak nemôže, pretože by bez písania zošalel. To však nehovorím nič nové; ide o dávno známe a odpozorované javy, ktoré sa v dejinách opakujú viac než pravidelne.

    Pomyselná úspešnosť či neúspešnosť knihy Čas hmatu závisí od toho, do akej miery autor odolal zotrvaniu v komfortnej zóne poetického, či už v téme, probléme a jeho riešení alebo pri výbere slov. „Všetci sme iba len to jedno zrniečko prachu / na stopke listu / odtrhnutého / zo stromu poznania / biblického Edenu. // Všetci sme vlastne všetkým / a to všetko / je iba len / ten jeden, // náš // Prvopočiatok / a / Koniec...“ píše Ireney Baláž v básni Všetci sme vlastne všetkým (s. 34), ktorá je takmer náhodne vybratá ako demonštračná ukážka. Prezrádza na básnika, že poéziu vníma ako spomienku na pekný raj, kam sa po poéziu chodí. Čitateľ sa prostredníctvom knihy oblažuje ozrejmovaním si čohosi, čo pozná; utvrdzuje sa v starých pravdách, na ktoré azda v každodennom vzruchu zabudol.

    Eden však nie je náš život. A preto poznamenávam, že toto nie je jediný spôsob existencie poézie, že jestvuje dokonalejšia, objaviteľská forma, ktorá sa začína tam, kde kniha Čas hmatu končí.
     
    Ján Gavura