Z božej vôle palatín

  • Recenzované dielo

    Z božej vôle palatín
  • Autor recenzie

    Lenka Mihová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Historik Peter Huba, ktorý je riaditeľom Oravskej knižnice Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne, debutoval knihami Premeny Oravy (1985) a Oravský Hrad (1986). Je autorom siedmich historických románov, napr. v románoch Kliatba (2012) a Čas veľkých činov (2013) už raz čitateľom priblížil Juraja Turza, túto veľkú osobnosť nielen uhorských, ale aj našich, slovenských dejín. Okrem toho je autorom kníh povestí, napr. Povesti z Oravy I.II., z rokov 2009 a 2010. Vyskúšal si aj žáner literatúry faktu, minulý rok mu vyšla kniha Príbeh slovenskej hymny a jej autora. Dielo Janka Matúšku, ktorá sa v tomto roku stala najkrajšou knihou o kraji a regióne za rok 2016. Od roku 1980 sa Peter Huba venuje rozsiahlym výskumom zameraným na minulosť oravských miest a obcí.

    Vo svojom najnovšom historickom románe Z božej vôle palatín bohato čerpá zo svojich výskumov, a to hlavne z Turzovského archívu, ktorý celý preštudoval. Rozpráva príbeh rodu Turzo, z ktorého najvyššie vystúpil Juraj Turzo, idúc za svojím cieľom – úradom palatína (uhorský palatín bol po kráľovi najvplyvnejším človekom v krajine) – krôčik za krôčikom.

    Román začína vyznaním Juraja Turza: „My gróf z Betlanoviec, palatín uhorskej krajiny, sudca Kumánov, tiež oravský hlavný a dedičný župan, radca Jeho Jasnosti kráľovskej a miestodržiteľ v Uhorsku, nositeľ i ďalších hodností v správe krajiny a na dvore Jeho Jasnosti...“ Kniha je rozdelená do 25. kapitol a na záver nechýbajú edičné poznámky a vysvetlivky.

    Životný príbeh hlavného hrdinu knihy sa odvíja od slov Juraja Turza, ktoré napísal tesne pred svojou smrťou. V nich sa vyznáva zo všetkého, čo v živote vykonal. Turzo priznáva, že jeho cieľom bola „vysnívaná sloboda náboženského vyznania“, aj keď sa nikdy nepridal na stranu otvoreného odboja (povstanie Štefana Bočkaja), a ani na stranu iných, ktorí sa stavali proti kráľovi. Keď išlo o evanjelickú cirkev a jej začlenenie do budúcnosti, 28. marca 1610 zvolal do Žiliny všeobecnú synodu, na ktorej sa snažil synodálnymi zákonmi položiť cirkevnoprávny základ evanjelickej cirkvi. „Prežívali sme sviatočné chvíle, keď sme si volili superintendentov pre desať preddunajských stolíc.“ Viedlo ho k tomu presvedčenie, že cirkev potrebuje mať svojich predstavených, pretože len tak je možné predchádzať nedorozumeniam a sporom. Jeho úsilie bolo korunované úspechom, keď Evanjelická cirkev ukázala, že je pevná a ešte aj anglický kráľ Jakub mu poslal blahoprajný list k úspechom pri šírení reformácie.

    Juraj Turzo podporoval vzdelávanie a založil školu, z ktorej absolventi pokračovali v štúdiách v Padove, Bazileji, vo Wittenbergu a Krakove. Okrem toho zriaďoval fary, elementárne školy a jeho pýchou bola knižnica v Bytči.

    Jeho druhá manželka Alžbeta Coborová sa naučila jazyk svojho manžela aj napriek tomu, že u Coborovcov sa hovorilo hlavne po maďarsky. Opäť Turzo: „Vykonali sme, čo sme mohli vykonať aj v prospech našej slovenskej nácie. V slovenčine nám písala listy aj naša drahá manželka. Aj v niektorých mestách bola táto reč jednacím jazykom. Mnohé okolnosti v krajine mu však nepriali.“ Sám Juraj Turzo píše listy svojej manželke z bojového poľa, kde bojoval proti Turkom. Z fiľakovského tábora jej v roku 1593 napísal list: „Zo srdca rád vidím od milovanej svojej žiačky, že si mi v liste napísala niekoľko slov vlastnou rukou a ak Boh dá a prídem domov zdravý, tak sa začneme učiť, keď inak nie, tak aspoň niekoľkými krásnymi bozkami.“ Čas, prežitý so svojou manželkou, pokladal za najšťastnejší a najplodnejší.

    Turzo sa roky vnútorne vyrovnával s prípadom Alžbety Bátoriovej, ktorú pristihol priamo pri čine v Čachtickom kaštieli. Priznáva, že keď sa rozhodoval, či ju poslať do rúk kata alebo ju doživotne uväzniť, to boli najstrašnejšie chvíle v jeho živote. Vo svojom vyznaní si kladie otázku: „Ale či sme sa až tak prehrešili? Zabránili sme konaniu ďalšieho zla. Či nebolo dostatočným trestom, keď žena páchajúca také skutky skončila zatvorená medzi hradnými múrmi?“ Píše, že nemohol prehliadnuť slávu a vznešenosť bátoriovského rodu, z ktorého vzišiel aj poľský kráľ Štefan Bátori. Nemohol pošpiniť rod Nádašdy, keď ho manžel Alžbety Bátoriovej, František Nádašdy, v liste prosil, aby po jeho smrti ochraňoval jeho rodinu. A v neposlednom rade aj Turzova matka Katarína Zrínska pochádzala z rodu, s ktorým bol rod Nádašdy v príbuzenskom zväzku.

    Juraj Turzo vždy hľadal zmierenie a ako píše na záver svojho vyznania: „Keď príde naša chvíľa a myslíme si, že už to nepotrvá dlho, budeme sa spovedať aj pred Pánom Bohom. Predstúpime v pokore a s priznaním našich ľudských slabostí.“ Tá chvíľa nastala 24. decembra 1616, keď si dal palatín zavolať svojho spovedníka Eliáša Lániho, ktorému povedal, že nemá nič ťažké na svedomí a všetku svoju vieru vložil do milosrdenstva Božieho a do zásluh Spasiteľa Ježiša Krista. Zomrel večer o deviatej hodine, keď pri zdravom rozume trikrát za sebou vyslovil Spasiteľovo meno Ježiš. Pohreb sa konal 19. februára. V zámku v Bytči odzneli pohrebné reči po slovensky i maďarsky. V kostole predniesol kázeň superintendent v stolici Oravskej, Liptovskej a Trenčianskej, Eliáš Láni. Ten v kázni vyzdvihol, že Juraj Turzo dal postaviť nové kostoly, školy, bojoval proti Turkom a nadovšetko bol otcom svojej vlasti. „Áno, neustále, no zvlášť v dôstojnom palatínskom úrade, mier, pokoj, svornosť a urovnanie hľadal...“

    Na prebale knihy autor Peter Huba dodáva: „V úrade palatína sa Juraj Turzo snažil o udržanie politickej rovnováhy v krajine... Ako palatínovi sa mu darilo udržiavať v krajine relatívny pokoj a veľmi dôležité bolo, že nevypukla nová vojna s Turkami.“

    Historický román, vykresľujúci osobnosť Juraja Turza na základe seriózneho výskumu, má tendenciu pravdivo ukázať čitateľskej verejnosti osobnosť, na ktorú by sme mali byť právom hrdí. Zvlášť v tento rok, keď slávime 450 rokov od jeho narodenia.
     
    Lenka Mihová