Z denníkov intelektuála

Vydavateľstvo Marenčin PT prinieslo na trh už viacero memoárov, ktorým sa podarilo zarezonovať. Spomeňme aspoň Žo Langerovú, Jána Roznera či Pavla Branka. Aktuálnou novinkou sú tentoraz denníky významného slovenského estetika, historika umenia a filozofa Mariana Várossa (1923 – 1988) pod názvom Deň za dňom samota. Mimoriadne činorodý absolvent Filozofickej fakulty UK získal ďalšie vzdelanie v Paríži a Londýne. Spočiatku sa venoval psychológii, filozofii a axiológii. Po roku 1948 sa ťažisko jeho tvorby presunulo k vedám o umení. Stal sa členom akadémie vied, prednášal na univerzite, podnikol množstvo zahraničných ciest. Z jeho bohatej tvorby spomeňme aspoň syntetickú prácu Slovenské výtvarné umenie 1918 – 1945, monografie venované postavám ako Alexy, Benka, Fulla, Mallý. Poďme sa pozrieť na jeho denníky, ktoré zachytávajú obdobie medzi rokmi 1953 až 1988.

Počas takého dlhého a pestrého obdobia dochádza k zmenám z hľadiska rozsahu i obsahu. Zápisy z päťdesiatych rokov sú skromné a neosobné. V čase, keď bola znalosť cudzích jazykov podozrivá a štúdium v zahraničí priam dôkazom špionážnej činnosti, si musel dávať aj Váross veľký pozor, aby neskončil na lavici obžalovaných: „Boli to roky života človeka neslobodného, strachujúceho sa o holú existenciu, roky výsluchov, o ktorých som sa bál zdôveriť aj vlastnému denníku.“ Pod tlakom doby urobil viacero ideových obratov, s ktorými sa však neskôr kriticky vyrovnáva.

Šesťdesiate roky boli vrcholom Várossovej akademickej tvorby. Zrejme tento fakt spolu so skôr realistickým než idealistickým pohľadom na obrodný proces tiež zapríčinili malú hustotu zápisov. Váross však prináša cenné svedectvá a postrehy z mnohých zahraničných ciest spoza západnej i východnej strany železnej opony. Okupácia Československa ho zastihla vo Švédsku. Priznáva, že keby nebolo synov – nevrátil by sa.

Normalizácia znamenala pre Várossa vylúčenie zo všetkých jeho akademických postov. Hlavným dôvodom bol jeden z jeho článkov publikovaných počas Pražskej jari, v ktorom použil výraz „triedny rasizmus“. Chápal ho ako fetišistické zdôrazňovanie triednosti, ktoré sa aj po Víťaznom februári používalo na „umelé živenie spoločenskej nenávisti a závisti“, prehlušujúce morálku a všeľudské univerzalistické hodnoty. Pojem natoľko zarezonoval medzi novými mocipánmi, že sa stal priam prvou asociáciou pri spomenutí Várossovho mena. A to aj u ľudí, ktorí jeho pôvodný text nikdy nečítali. Stovky štúdií a článkov doma i v zahraničí, hodnotné monografie – všetko pod ťarchou jedného textu akoby úplne zaniklo. Váross sa stretáva s mnohými protivenstvami, popisuje atmosféru v spoločnosti: „Denne sa odohráva lámanie v kolese. Rovní sa krivia a kriví sa vyťahujú, ako keby boli rovní. Nastáva vláda priemeru a podpriemeru.“ Pracovné uplatnenie našiel v SNG. Síce pod úrovňou jeho schopností a kvalifikácie, avšak aspoň v kontakte s milovaným umením. Venoval sa spolupráci s regionálnymi galériami, písal heslá do encyklopédií a slovníkov. Najviac denníkových zápisov pochádza práve z tohto obdobia, pričom autorovi plnili aj terapeutickú funkciu. Pomáhali mu „zabrániť pretlakom vznikajúcim ako produkt konfliktov s dobou a spoločenskou skutočnosťou“. Vylúčenie z akademickej obce, podobné osudy a túžba po intelektuálnej realizácii ho priviedli ku kontaktom s disidentmi, za ktoré si vyslúžil mnohé nepríjemné pozvania do sídla ŠtB na vtedajšej Februárke. Pádu režimu, ktorý mu mohol priniesť aspoň čiastočné zadosťučinenie, sa Váross nedožil.

Kniha ponúka mnohé vrstvy čítania v závislosti od záujmu a poznatkov čitateľa. Možno ju čítať ako výpoveď o živote a vnútornom prežívaní autora. Znalci slovenského umenia dvadsiateho storočia si prídu na svoje vďaka osobným postrehom o jeho mnohých predstaviteľoch, ktorých sa v knihe objavujú stovky. Spomeňme aspoň tých, ktorí sa vyskytujú najčastejšie: Martin Benka, Vincent Hložník, Albert Marenčin, Alexander Matuška, Koloman Sokol, Dominik Tatarka. A, samozrejme, manželka a filozofka Elena Várossová. Deň za dňom samota sa dá sa čítať aj ako autentické svedectvo slovenského dvadsiateho storočia. Vydanie Várossových denníkov treba privítať a veriť, že si nájdu vďačných čitateľov, ktorí ocenia ich prínos.
 
Ivan Stodola