Z utajenej strany

  • Recenzované dielo

    Absurdity dejín
  • Autor recenzie

    Ľuboš Svetoň
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    O tom, že Ladislav Švihran je jedným z najznámejších a zároveň najuznávanejších slovenských tvorcov literatúry faktu, niet pochýb. Kto by neveril, toho možno presvedčia ceny, ktoré za svoju tvorbu dostal, najznámejšou z nich je slovensko-česká Cena E. E. Kischa (dvakrát), významná je tiež slovenská Cena Vojtecha Zamarovského, česká Miroslava Ivanova, dva razy získaná Cena VÚB. Kniha Absurdity dejín patrí do tretej desiatky Švihranových doteraz publikovaných diel vrátane niekoľkých, kde bol spoluautorom, nespomínajúc však jeho preklady z mladších rokov.
     
    Absurdita alebo absurdnosť sa zvyčajne považuje za čosi, čo odporuje logike vecí, za nezmyselnosť, hlúposť, nevhodnosť, spornosť, nemožnosť, ktorá sa napriek všetkým protirečeniam predsa stane možnou. Absurdnosťami okolo nás sa to len tak hmýri, platovými tabuľkami začínajúcimi hlboko pod minimálnou mzdou začínajúc a končiac hocijakým príkladom, ktorý každý vie doplniť zo svojho okolia či z dennej tlače. Mnohé z tých príkladov tvoria naše dnešné súkromné i spoločenské dejiny. Ladislav Švihran po absurditách dejín siahol do minulosti. Načrel do antiky, stredoveku, ale aj do novoveku, väčší priestor venoval nacizmu a aj boľševizmu, budovaniu svetlých socialistických zajtrajškov, diktátorom i vedcom a umelcom. Ako sa vraví – z každého rožka troška. Alebo inak: niet miesta na zemi, kde by absurdnosť nezakvitla.
     
    Z tohto pohľadu, ak by autor nespravil prísny, čo aj sčasti možno náhodný výber, upracoval by sa k smrti, aj taká Encyklopédia Beliana by popri systematickom prehľade absurdít dejín bola iba útlym kolektívnym dielom. Švihran však má za sebou, ako už bolo spomenuté, desiatky diel, v ktorých sa venoval či už konkrétnym osobnostiam z oblasti vedy alebo umenia, diktátorom, ale aj majstrom ducha. Dokonca siahne aj po zdroji z internetu, pravda, náležite si ho overí, kým my ostatní sme ho pred nejakým tým rokom považovali prinajlepšom za hoax, neoverovali sme ho a nerozposielali ďalej.
     
    Napriek tomu, že Švihranovo dielko nie je encyklopedické, ale výberové, má s encyklopedickosťou čosi spoločné. Každá jedna absurdita je poňatá v istej miere kompletnosti ako encyklopedické heslo. Preto sa čitateľovi, ktorý bude knihu čítať kapitolku za kapitolou, bude občas javiť redundantnosť ako nadbytočná. Nie však pre žiaka či študenta, ktorý siahne po práve „aktuálnej“ kapitolke, pričom aktuálnosť je určená práve preberaným učivom.
     
    K umeniu dobrej literatúry faktu patrí aj stručnosť, ťah na bránu. V tom je majster Švihran vynikajúci. Jeho krátke kapitolky nemôžu nikoho nudiť alebo lákať preskakovať text. Navyše neraz v absurditách prebleskne aj tragikomickosť, lebo nad hlúposťou druhých sa nezriedka pousmejeme, aj keď to môže byť smiech cez slzy. Oveľa ťažšie už býva prijať vlastnú hlúposť. Švihranova kniha však má ambíciu aj v tomto smere čosi v nás napraviť. Aj keď naše osobné absurdity zvyčajne nedosahujú rozmery mocných nášho sveta.
     
    Hoci autor dejiny obsiahol po časovej osi a príbuznosti nášmu poznaniu (aj výučbe v školách), predsa len, možno pre vyváženie, stálo by za to pouvažovať aj nad rozšíreným vydaním, v ktorom by bolo viac afrických, austrálskych, ázijských a novodobých amerických a západoeurópskych absurdít, lebo ani režimy demokratického razenia sa nevyhli absurdnostiam, čo je pri oprávnených širokospektrálnych poukazoch na diktatúry tiež ako varovanie potrebné podotknúť. Žiaci by jednoducho povedali: Každý štát, každý vládca môže vyviesť koninu. Lenže je rozdiel medzi dosahom konín, ktoré v niektorých režimoch nie sú verejnosťou ustrážené a tými, ktoré sa podarí aspoň po krátkom čase zabrzdiť.
     
    V každom prípade je zrejmé, že L. Švihran narazil na zlatú žilu inšpirácie. Môže z nej čerpať námety pre ďalšie úspešné knihy. Z hľadiska dnešných hodín dejepisu je výborným počinom zvýraznenie absurdností nacizmu a boľševizmu. Treba však zdôrazniť, že kniha nie je určená iba do rúk mládeže a dospievajúcim. Zaujme aj dospelých a možno niekedy aj riadne prekvapí. Dejiny majú totiž aj svoju často zámerne schovanú, utajenú stranu. Tú, za ktorej objavenie, prezradenie sa neraz zatváralo či stavalo k múru.
     
    Ľuboš Svetoň