Zabudnite na Kocha - Slavo Kalný

  • Recenzované dielo

    Zabudnite na Kocha
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2009/5
  • Autor recenzie

    Anton Baláž
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Slavo Kalný: Zabudnite na Kocha, Bratislava, A. Marenčin – Vydavateľstvo PT 2008

      S osudom prof. MUDr. Karola Kocha, zakladateľa známeho bratislavského sanatória, ale aj vynikajúceho chirurga a filantropa, ktorý sa ako jeden z prvých odborníkov venoval na Slovensku telesne postihnutým deťom, sa Slavo Kalný zoznámil pri písaní knihy Bombardovanie Apolky. Vtedy Nemci na Kochovu hlavu vypísali odmenu stotisíc mariek a život mu zachránil dlhoročný priateľ, architekt Dušan Jurkovič. Slavo Kalný zistil, že kým Kochovo sanatórium prežilo štyri režimy, meno a činnosť jeho tvorcu a majiteľa sa stratilo z histórie lekárskej vedy na Slovensku a vypadlo aj z encyklopédií a učebníc, ba nespomínalo sa ani v súvislosti s protifašistickým odbojom či rehabilitáciou obetí komunistickej justície. Preto oprávnene nazval knihu Zabudnite na Kocha a na príbehu tejto všestrannej osobnosti ukázal, ako a prečo miznú aj tí najcennejší ľudia z našich dejín.

      Karol Koch sa narodil v Náměští nad Oslavou, bol teda Čech a do Bratislavy prišiel po vzniku Československej republiky v skupine prof. Kostlivého, spoluzakladateľa lekárskej fakulty. Pôsobil na fakulte a chirurgickej klinike Štátnej nemocnice dvadsať rokov, v roku 1927 tu získal profesúru za svoju už v tom čase rozsiahlu vedeckú, publikačnú a didaktickú činnosť. Vo svojich spomienkach na sklonku života napísal: „So Slovenskom som hlboko zrástol, hlboko zasiahol do osudov vari tridsaťtisíc ľudí. Operatívne som ich ošetril, v troch jazykoch ordinoval“. Popri svojom sanatóriu, ktoré bolo prestížnou súkromnou nemocnicou a vďaka architektovi Dušanovi Jurkovičovi a funkcionalistickému riešeniu stavby vstúpilo aj do dejín slovenskej architektúry, Koch začal v roku 1937 stavať v Bratislave veľký moderný ústav pre telesne postihnuté deti. V lokalite dnešnej vojenskej nemocnice premenil močaristú bažinu na perfektné bezbariérové zariadenie. Doba však ďalšej existencii nepriala: mesto tu na začiatku vojny zriadilo chudobinec, neskôr vojenskú nemocnicu. A doba už viac nepriala ani Kochovi. Po vzniku autonómie Slovenska ho ako Čecha prepustili z lekárskej fakulty, Nemci skonfiškovali jeho sanatórium, neskôr si neporozumel s komunistami. V päťdesiatych rokoch sa dostal do jedenásťčlennej „zločineckej skupiny“ ako špión a agent imperializmu a odsúdili ho na doživotie. V roku 1963 je amnestovaný, v septembri 1968 emigruje s manželkou a synom Jánom do Kanady, kde v roku 1981 umiera. V roku 1971 dostáva za záchranu viacerých židovských rodín počas vojny vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. Až desať rokov po smrti, v marci 1991 bol zrušený rozsudok, ktorým Kocha očistili z vykonštruovaného „zločinu velezrady a špionáže“.

      Rekonštrukcia životného i profesionálneho osudu Karola Kocha bola náročnou úlohou aj pre skúseného autora, akým je Slavo Kalný. Pomáhal si okrem archívov aj Kochovými knihami, spomienkami lekárov a profesorov Čárskeho a Kňazovického, rodín architekta D. Jurkoviča a ev. farára Petroviča, ktorému ako väzenský lekár zachránil v Mírove život, ale aj korešpondenciou s jeho dodnes žijúcimi príbuznými v Kanade. V knihe sústredil aj bohatý fotografický a dokumentárny materiál, pripája aj citáty z Kochových diel Mrzáci bez sveta a svet bez mrzákov, Lekár Anonymus, Justícia a Slovo má ľudskosť, v ktorej píše: „Dejiny sú knihou, v ktorej si každý národ číta svoje hriechy“. Z jedného z týchto hriechov – hriechu zabúdania – nás, aspoň pokiaľ ide o Karola Kocha, vymaňuje práve toto najnovšie dielo Slava Kalného.

    Anton Baláž