Zákony Anttiho Keplera - Daniel Katz

  • Recenzované dielo

    Zákony Anttiho Keplera
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2009/13
  • Autor recenzie

    Peter Mráz
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Kvôli nedočkavým ženám sa neoplatí zabíjať ťavu

    Daniel Katz: Zákony Anttiho Keplera. Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2009. Preklad Zuzana Drábeková

    Fínsky prozaik Daniel Katz (1938) si svojím ironickým prístupom k tematizovanej skutočnosti získal obľubu už vo viacerých európskych krajinách. Slovenskí čitatelia ho zatiaľ mali možnosť spoznať len dvakrát – raz v českom (Když dědeček lyžoval do Finska, 1993) a raz v slovenskom preklade (Nemecký svinský pes, 1998). Situačná komika Katzových textov sa stala impulzom dôvery, ktorý viedol vydavateľstvo Slovart k tomu, aby nám ponúklo ďalší z klenotov autorovho rozprávačského umenia, román Zákony Anttiho Keplera. Nevanie z neho stereotypne očakávaný chlad severských plání, nie je ódou na prírodné krásy za polárnym kruhom, nie je rozsiahlou rodovou ságou. Katzova kniha je humorom prekypujúca lavína nápadov, absurdít a paradoxov odohrávajúcich sa fínskemu scenáristovi Anttimu Keplerovi v slnečnom Egypte. Zastierajúc svoj židovský pôvod sa Antti, tragikomická figúrka hrajúca sa na zosobnenie mužskosti, snaží ukryť medzi panoptikom arabských postavičiek, ktorých jedinou túžbou je dobre sa najesť, prípadne si niečo vypiť. V prostredí, ktoré Anttiho obklopuje, sa nič nedá naplánovať. Čas má totiž v egyptskom ovzduší Európanovi neznáme dimenzie. Antti, zvyknutý na presnosť a precíznosť, je smoliar vyvrhnutý vždy na ten nesprávny časopriestorový breh. Záhadná vražda policajta, do ktorej sa mimovoľne zapojí, byrokratický úradník, pre ktorého je nemožné dať povolenie na čokoľvek, čo sa má konať od pondelka do nedele, agent izraelskej tajnej služby, ktorý vie aj to, o čom Antti dovtedy netušil, že urobil, a do toho platonická láska k herečke Márii, ktorá mu stále uniká... Čitateľ túžiaci po oddychu od každodenného zhonu bude touto časťou Katzovho románu maximálne uspokojený. Anttiho disgrafia, neschopnosť pamätať si ucelený text, snaha skladať ľúbostné básne či pôvabná popletenosť sú nielen hybným momentom jeho neraz alogického konania, ale najmä výsledkom Katzových naratívnych stratégií. Autor zaplnil svoj román figúrkami, ktorých reakcie na ním načrtnuté podnety sú bizarné. Sivovlasý moslimský učenec, ktorého snahou je objaviť Európanom stáročia známe zákony fungovania vesmíru, si v zúfalstve nad demonštrujúcim davom rušiacim ho vo výpočtoch volí nielen verbálny atak plný zdanlivých absurdít (vypovedanie dlho skúmaných právd, napr. Mohamed obieha okolo Alaha po eliptickej dráhe), ale aj vajíčka, po ktorých vyčerpaní vrhá z hotelovej strechy na zúriaci dav holokrké sliepky. Zaujímavé je, že skutočným poznaním, historickou skúsenosťou predkov, oplývajú len na prvý pohľad pôžitkárski Arabi. Členovia fínskeho štábu sú myšlienkovo prázdni. Prežívajú krízu komunikácie. Ich zábava je plytká, slová nepodstatné. Jediný Antti je tým, kto vypovie čoraz zabúdanejšiu historickú skúsenosť dnešnej Európy. Uvažuje, ,,ako jeden národ pokojne napochodoval do plynových komôr... Mal by sa teda aj on pridať k ťavám a kráčať ako posledný, na konci, držiac poslednú ťavu za chvost?“ Uvažuje nenásilne, nemá snahu čitateľa poúčať, dáva mu len podnety. Prostredníctvom Anttiho sa odhaľuje hĺbková rovina textu, jeho sémantické podložie. Historické, sociologické, kulturologické, náboženské či filozofické vnímanie Katzovho románu si, samozrejme, vyžaduje istú percepčnú námahu. Jej vynaloženie ale stojí za to. Vnímavým čitateľom, napokon, vyšla v ústrety aj prekladateľka Zákonov Anttiho Keplera. Pohrala sa najmä s transferom slovnej a situačnej komiky do nášho kontextu. Vhodne zareagovala aj na Anttiho vystúpenie na kongrese arabských spisovateľov. Sústredenia neschopný Antti je nútený zarecitovať báseň vo svojom materinskom jazyku. Očakávanie prítomných je uspokojené výberom z toho najlepšieho, čo fínska literatúra má. Dvojveršia z klasikov sú paródiou na našu (ne)schopnosť pamätať si viac ako útržky z ich textov. Poskytujú pôžitok z odhaľovania básní, z ktorých je komponovaný nový, postmoderný text. Drábekovej preklad nám približuje atmosféru Anttiho vystúpenia aj literárnu tradíciu, ktorú (ne)poznáme: ,,Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli, / od hory, od lesa, tak plače, kvíli. / Krok gondol klokoce tokom potokov / pod plotom topoľov...“ Vzťah hlavného hrdinu k nemeckému astronómovi Keplerovi z týchto veršov nevyčítame. Kto ale chce objaviť ich skrytú dimenziu, nech sa riadi jednou z rád daných Anttimu: ,,Kvôli nedočkavým ženám sa nevyplatí zabíjať ťavu.“

    Peter Mráz