Zaujímavý impulz súčasnej drámy

  • Recenzované dielo

    Hry
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/02
  • Autor recenzie

    Hana Tichá
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Po Ibsenovi je v súčasnosti Jon Fosse najhranejším a pomerne literárne oceňovaným aj prekladaným nórskym dramatikom. Fosse sa venuje písaniu prózy, drámy aj detskej literatúry, pracuje ako prekladateľ a vydavateľ literárneho časopisu BØK. S dramatickým debutom (A nikdy sa nerozídeme, 1994) prišiel jedenásť rokov po prozaickom (román Červeno, čierne, 1983), túto skutočnosť autor vysvetľuje svojou prvotnou nevôľou ku konvenčnej povahe divadla. Podobnosť Fosseho drám s Ibsenom možno hľadať cez mystický rozmer či tragiku hier, s Beckettom zase cez spôsob výstavby dialógu či prechyľovania do absurdna. Určite by sme našli prieniky aj s ďalšími významnými menami (ako inšpiračné zdroje Fosse uvádza Bernharda a Pintera).

    Súbor hier vydaný Divadelným ústavom ponúka výber siedmich chronologicky zoradených drám, doslov prekladateľky Anny Fosse a rozhovor s autorom. Pre drámy je charakteristická redukovaná, minimalistická reč postáv. Jazyk je zdanlivo jednoduchý, úsporný, text sa opticky podobá na báseň či hudobnú skladbu (absentuje interpunkcia). Hry sú komponované dialogicky, hoci miestami ide o solilóg postáv bez vzájomného prieniku. Štruktúrou je odlišná len najkratšia dráma v súbore, Žiť v utajení, ktorá má formu monológu. Postavy v neustálom opakovaní viet vyjadrujú rozmanité odtienky emócií (prevažne negatívnych ako úzkosť, neistota či rozčarovanie) a narážajú na nemožnosť porozumieť si navzájom. Autorské poznámky, vložené kurzívou bezprostredne do textu, dôsledne predpisujú každú pohnútku, zaváhanie či ticho, čím je významovo akcentované skôr nevypovedané a neverbálne. V hre Variácie na smrť tieto poznámky evokujú detailným popisom pohybov tanec.

    Text drám poskytuje interpretačne bohatú sieť (inscenovaním o túto mnohoznačnosť a nejednoznačnosť prichádzajú), chýba im priestorová organizácia postáv aj ich vnútorné prežívanie. Priestor sa odkrýva postupne, napríklad v hre Niekto príde čitateľ spoznáva nový dom súbežne s postavami, paralelne s tým sa odkrývajú aj ruptúry ich vzťahu. V závere poznanie pôdorysu domu sprevádza i poznanie nemožnosti vzťahu izolovaného, harmonického. Čas je tiež významotvorný. V hre Noc spieva svoje piesne sa na presne vymedzenom úseku noci udeje partnerská dráma. V hre Dieťa vymedzuje čas hry život plodu dieťaťa. K prelínaniu časových rovín a zbiehaniu sa minulosti a prítomnosti rodičov v okamihu smrti ich dcéry dochádza v hre Variácie na smrť, ktorá svojou mozaikovitou štruktúrou postupne odhaľuje tragédiu jednej rodiny. Názvy hier sú teda často interpretačným kľúčom k vymedzeniu problému.

    Hry možno označiť za komorné, „citové“ drámy. Absentuje v nich dramatický dej, čitateľ je vrhnutý do torzovitej situácie, ktorú postupne dešifruje (hyperrealizmus). Prvotné dramatické napätie spočíva v tajomstve, ktoré postavy obklopuje. Konflikt medzi postavami nie je priamočiary, skôr ide o oscilovanie v neschopnosti priblížiť sa k sebe a pohyb v bludnom kruhu (cyklickosť niektorých hier – záver hry je zároveň počiatočnou situáciou). Gradácia partnerských sporov postáv však verne kopíruje ich realitu (napr. dávkovanie právd a neprávd v partnerskej hádke v Noc spieva svoje piesne). Postavy sú síce ukotvené v sociálnom prostredí (vieme odčítať vzťah medzi nimi, ich sociálne role, majú občas dokonca aj vlastnú životnú minulosť), ale toto prostredie nie je dôležité. Počet postáv je minimalizovaný na nevyhnutný počet, pri ktorom vzniká vzťahové napätie (trojuholníkový pôdorys v Niekto príde, Noc spieva svoje piesne). V prípade niektorých hier možno hovoriť o postavách rodinného jadra, medzi ktoré zvonku vstupuje narušiteľ. Postavy sú redukované aj pomenovaním cez krstné meno či osobné zámeno (v hre Niekto príde – On, Ona, Muž) a spoločne vytvárajú disharmonický akord (hra More). Vo všetkých hrách rezonuje problém komunikácie a neznesiteľnosť samoty i spolužitia, repliky postáv sa míňajú a neraz sú len sprievodným znakom toxického vzťahu. Východiskom pre konflikt je prevažne zdanlivo banálna partnerská alebo rodinná situácia. Ten sa stupňuje cez všetky subtílne, emocionálne podoby až do extrému (kým v jednej hre je vyvrcholením konfliktu len predtucha narušenia vzťahu, v druhom je ním nezvratná samovražda partnera).

    Drámy v súbore sú zvolené tak, že v nich možno vnímať isté prestupujúce, postupne sa rozvíjajúce motívy a ich symboliku (motív domu, mora, tváre), ako aj kontinuálny prechod od realistických k metafyzickým hrám. Symbolickými sú aj postavy (Arvid, Priateľ, Gitarista a Kormidelník) či priestor (more, dom). Zaujímavé je i zavŕšenie výberu metaforickou hrou More, zasadenou do transcendentálneho, posmrtného priestoru mora. Drámy vo svojom minimalizme, neurčitosti a časopriestorovom určení (nemocnica, more, severská noc) asociujú sterilnú farebnosť (bielu, sivú, modrú). Témy sú neraz výsostne privátne a svojím spôsobom zároveň veľmi bežné (žiarlivosť a nevera, otázka slobody, strata dieťaťa-novorodenca, dospelej dcéry). Všetky postavy spája potreba hľadať pokoj, ktorý neexistuje, a nájsť ho v pohybe vzťahov a dynamike života je nadmieru náročné. Fosseho drámy ponúkajú „dramatiku stavu“ namiesto „dramatiky deja“ a určite sú zaujímavým impulzom v súčasnej európskej dramatike.
     
    Hana Tichá