Záznam z ústrania

  • Recenzované dielo

    Samota je moja staršia sestra
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/03
  • Autor recenzie

    Zuzana Barloková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Byť v ústraní. Pozorne sa pozerať na okolitý svet, na seba i do seba. Vidieť. To je vlastné nenápadnému majstrovi súčasnej slovenskej poézie Ľubošovi Bendzákovi. Výsledkom jeho sústredených pozorovaní sa obvykle stáva zbierka poézie, za najaktuálnejší záznam z ústrania však možno pokladať autorovu prozaickú prvotinu s príznačným názvom Samota je moja staršia sestra. Pozostáva z pravidelných denníkových zápiskov od marca roku 2014 do novembra roku 2016.

    Básnik je nadmerne senzitívny, citlivo reaguje na vplyv vonkajšieho prostredia, a práve preto sa uchyľuje na perifériu, kde sa v podstate nič dramatické nedeje a kde mu spoločnosť robí samota, nadobúdajúca kontúry ľudskej postavy. Obraz samoty ako staršej sestry vyvoláva predstavu niekoho, kto tu bol pred nami, niekoho, koho si nevyberáme, ale je nám blízky, niekoho, s kým sme doživotne spojení, niekoho, komu sa môžeme vyrozprávať.

    Najbližšou postavou je lyrikovi on sám. Jeho próza sa stáva intímnym vyznávaním sa, sebaodhaľovaním. S odstupom a nadhľadom Ľuboš Bendzák píše o tom, ako sa vidí, ako vidí svet naokolo, čo vidí v knihách či vo svojich snoch. Vytvára autoportrét zaháľajúceho rojka, ktorý pristupuje k životu romanticky či dokonca aristokraticky, väčšinu času trávi medzi štyrmi stenami svojho bytu, v dopoludňajších vyprázdnených baroch (nonstopoch) či prechádzkami v mestskom parku.

    Tomu, kto pozná Bendzákovu poéziu, môže autor pripomínať lyrický subjekt jeho básní. V oboch typoch textov nachádzame odkrývanie autorovho videnia skutočnosti, sebavýraz. Prózu teda možno vnímať ako dôvetok k už vydanej poézii, v niektorých čitateľoch však môže vyvolávať pocit, že autor knihou neprináša nič nové. Vety (myšlienky) v próze dokonca miestami pripomínajú konkrétne verše básní z predošlých zbierok. Výrok „tvoriť neustále a úplne z ničoho“ (s. 59) sa podobá na posledné trojveršie básne Von oknom v zbierke Pohreb andulky a iné udalosti dňa: „Tvoríš / ako Boh / z ničoho...“ (s. 19).

    Autor svojím sebaobnažovaním v texte naznačuje, že jeho životom je literatúra (čítanie a písanie) a že jeho literatúra je život (píše o svojom živote, o sebe). Recepcia a tvorba slovesného diela sa preňho stávajú absolútnou nevyhnutnosťou, potrebou, ba v istých momentoch i terapiou. Občas sa i na realitu pozerá ako na text: „Kto nie je spokojný s verziou svojho života, nemal by sa sťažovať na vydavateľa, ale sám na seba, pretože tie nemožné vety napísal on sám“ (s. 34). Literárny text je zas preňho miestami skutočnejší ako život: „Moje skutočné lásky sú výhradne literárne“ (s. 54).

    V tematicky rôznorodých denníkových zápiskoch lyrik uvažuje, spomína, zaznamenáva každodenné radosti (pitie piva U legionárov či počúvanie hudby), starosti (návšteva psychiatričky) či túžby (zoznamovanie a stretávanie sa so ženami), zhmotňuje do slov preňho vzácne prchavé okamihy. Jeho prozaický debut je teda akýmsi nenápadným svedectvom o tom, že Ľuboš Bendzák má otvorené oči a zmysel pre detail, vidí v každodennej všednosti to, čo ostalo inými nepovšimnuté.

    Básnikova realita je popretkávaná literárnou fikciou a snami, ktoré mu ponúkajú i obrazy nevidené v skutočnosti, podnecujú jeho imagináciu: „Dnes sa mi zase snívalo o mojej dávnej láske. Stáli sme niekde na peróne železničnej stanice a ja som ju chytil zozadu pod tričkom za jej holý driek a ona slastne vzdychla a obrátila svoje zelenosivé oči, ktoré boli vyblednuté všetkým tým časom ako prastaré noviny, v ktorých už dažďová voda rozpila všetky písmená, takže som si v nich nemohol prečítať, čo mi chceli povedať. Občas vedia byť aj anjeli milosrdní“ (s. 8 – 9).

    Bendzák píše o tom, čo lahodí jeho oku, ale aj o tom, čo mu „kole oči“. Stáva sa kritickým pozorovateľom spoločnosti (katolíckej cirkvi), seba a svojej tvorby. Nezaprie však svoj zmysel pre humor: „Po tohtoročnom zverejnení laureáta Nobelovej ceny za literatúru si už však nie som ničím istý a nedokážem si ani tipnúť budúcoročného kandidáta. Cítim však, že to môže byť ťažké rozhodovanie medzi Jonom Fossem a Lady Gaga“ (s. 89).

    Básnik svoju knihu popri písaní hneď i hodnotí – dáva jej prívlastky „suchá“ a „sivá“. Sivá môže znamenať nenápadná, nevýnimočná, písaná zaužívanou metódou, neurčitá, pohybujúca sa medzi poéziou a prózou: „krátim si čas týmito riadkami, ktoré by mohli byť poéziou, keby som mal väčší talent, alebo prózou, keby som mal viac trpezlivosti“ (s. 42). Sivá však môže súvisieť i s atmosférou, životným pocitom, a v tomto zmysle je básnikovi vlastná: „Základný životný pocit, z ktorého vychádzam, je monotónny a stály asi ako hmla na anglickom vidieku. Mám rád istú zahmlenosť a plynné skupenstvo, a asi aj preto sa tak rád zahaľujem znova do cigaretového dymu“ (s. 84 – 85).

    Text je ladený sebareflexívne, autor napriek svojej kritickosti uvádza množstvo argumentov, prečo má jeho próza zmysel. Písať preňho znamená „dávať tvar svojmu fluidnému vnútornému životu, ukázať, že aj tento na prvý pohľad mŕtvy strom má svoje letokruhy“ (s. 65), „vychádzať sám zo seba, zradiť vnútorných strážcov duše, urobiť zo súkromného verejné, a to takým spôsobom, že aj čitateľ tam nájde kúsok svojej zahanbenej a náhle obnaženej duše“ (s. 70).

    Prenikať do vnútra introvertného básnika je zážitok, úprimné vyznávanie sa človeka, ktorý toho veľa nehovorí, je vzácne nielen pre fanúšika Bendzákovej poézie či dokumentaristu. Čítať takýto text znamená ocitať sa ako aktér diania v jeho ústraní, mať lepší výhľad na okolitý svet, odhaliť pre seba skrytú časť zo seba.
     
    Zuzana Barloková