Život je ľahký, nerob si starosti

  • Recenzované dielo

    Život je ľahký, nerob si starosti
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/02
  • Autor recenzie

    Elena Ťapajová
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Veta Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu pôsobí ako vtipný bonmot, ale je to názov parížskej literárnej kaviarne z rovnomenného úspešného knižného debutu francúzskej spisovateľky Agnès Martin Lugand (1979), ktorý poznajú i slovenskí čitatelia. Teraz ich určite poteší voľné pokračovanie Život je ľahký, nerob si starosti. Zaujme však bez ohľadu na to, či ste prvú knihu čítali alebo nie. Príbehom i štýlom.

    O čo vlastne ide? Majiteľkou spomínanej literárnej kaviarne je mladá Parížanka Diane, ktorá sa nevie vyrovnať s traumou zo smrti milovanej dcérky a manžela. Márne sa o to pokúšala počas krátkeho pobytu v Írsku, kde prežila búrlivý vzťah s fotografom Edwardom. Po návrate do Paríža však nečakane vstúpi do jej života citlivý, ohľaduplný lekár Olivier a zdá sa, že by ich mohla čakať spoločná budúcnosť. Lenže na výstave fotografií náhodne stretne opäť Edwarda. Navyše sa dozvie, že sa objavil malý Declan, Edwardov syn, o ktorom predtým netušil a chce sa oňho starať, aby neskončil v detskom domove, lebo nikoho nemá. Staré rany sa otvorili a Diane si uvedomí, že pred nedoriešenými problémami z minulosti nemôže utekať, ani ich ignorovať. Lenže podarí sa jej zvíťaziť nad osudom i nad samou sebou?

    Je to ženská literatúra v dobrom zmysle slova. Na rozdiel od zaužívaného úzu sa však nekrúti všetko okolo toho, ako sa protagonistka vyrovná so stratou lásky a rozhoduje sa, kto je pre ňu ten pravý. Tu sa chce hrdinka postaviť na vlastné nohy, nechce žiť pod ochrannými krídlami. Ešte vážnejšia, temnejšia až zničujúcejšia téma je trauma zo smrti blízkych. Prejavuje sa nielen v depresii, ale až psychosomaticky. Najmä vo vzťahu k deťom, ku ktorým sa Diane nemôže ani priblížiť bez toho, aby nedostala niečo ako záchvat, lebo má pocit, že zrádza svoju malú mŕtvu dcérku. Zrazu sa však objaví malý Declan, ktorý sa k nej upína a netuší, s akými démonmi Diane bojuje vo svojom vnútri.

    Autorka pracovala ako klinická psychologička. Možno aj preto sú jej sondy do vnútorného sveta Diane a jej priateľov také prirodzené a uveriteľné. Napríklad Diane a jej komplikovaný vzťah s rodičmi, jej homosexuálny priateľ a spolupracovník Felix, ktorý jej pomáha v parížskej kaviarni, či susedia v írskej dedinke Mulranny – mladá priateľka Judith, ale hlavne Abby a Jack, ktorí jej pomohli z najhoršieho a zrazu sa ocitli v krízovej situácii s hrozbou smrti.

    Postavy mužov, ktorí jej vstúpili do snov – Edward, Olivier, Declan – sú z trochu iného súdka. Akoby mali literárne predobrazy už v klasike – príťažliví muži s temnou stránkou. Nevraviac o motíve dieťaťa, potrebujúceho rodinu, ktorý sa v súčasnej romantickej knižnej i filmovej tvorbe objavuje vari až pričasto.

    Možno mať isté výhrady k rozprávkovosti záveru, ale prečo ho neprijať, keďže autorka vie, ako pohladiť dušu, keď je človeku ťažko? Inšpiratívna je aj samotná voľba motta: „Normálny smútok sa nekončí tým, že zabudneme na toho, koho sme stratili, ale tým, že mu dáme správne miesto v príbehu, ktorý sa skončil, staneme sa schopnými znova sa naplno zapojiť do kolobehu života, do plánov a túžob, vďaka ktorým má život zmysel.“

    Príbeh Diane je napísaný sviežo, miestami dojímavý, miestami úsmevný. Dobre vystavané charaktery a vykreslené vzťahy podobne ako zápletky. Možno nie vždy originálne (veď už kráľ Šalamún hovoril o tom, že nie je nič nového pod slnkom), ale zaujmú a pôsobia sympaticky. Samotný titul Život je ľahký, nerob si starosti – považujem trochu za zavádzajúci, ale priznávam, že už po jeho prečítaní som mala lepšiu náladu a tobôž, keď som si prečítala celú knihu. Akoby mala terapeutické účinky. Každý čitateľ je iný, zovšeobecňovať sa neopláca, ale ani sa nečudujem tomu, že vraj záujem už prejavili aj americkí filmári.
     
    Elena Ťapajová