Život pod psa

  • Recenzované dielo

    Grafitové dievča
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/07-08
  • Autor recenzie

    Beáta Beláková
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Spisovateľka Miroslava Varáčková rozohrala vo svojom románe drámu o dievčati, ktoré sa predčasne a za nepriaznivých okolností musí stať dospelým. Knižka je plná intenzívneho emocionálneho vypätia. Ponúka celú škálu pocitov. Od tých negatívnych, prameniacich v neexistujúcom rodinnom zázemí hlavnej hrdinky, až po vzrušenie v podobe prvých sexuálnych zážitkov.

    Pred dovŕšením osemnásteho roku života sa Táňa nachádza v nezávideniahodnej situácii – v materiálnom nedostatku a totálnom citovom zmätku, „okradnutá o bezstarostnosť“. Obklopená je troma postavami – matkou, najlepším priateľom Britvom a neskôr milencom Benom –, ktoré jej život v podstate len komplikujú. Nevyznajú sa sami v sebe, nieto ešte v druhých a zamotávajú Tánin krehký vnútorný svet. Plochosť a jednorozmernosť vedľajších postáv len zvýrazňuje Táninu opustenosť. Matka je alkoholička, Britva cynik, ktorý chce utiecť do Ameriky. Vzťahy medzi nimi sú len jemne naskicované. Popretŕhané. Bez hĺbky či kontinuity. Autorka sa venuje predovšetkým hlavnej hrdinke. Jej rozporuplným pocitom, obavám, zdeseniam, duševným rozkolom i malým radostiam, až sa zdá, že jej osobnosť sa čoskoro rozpadne. Zobrazené široké spektrum emócií v prítomnosti je neznesiteľné a psychologický rozprávač tieto rany mladého dievčaťa ešte viac roztvára, piple sa v nich. Autorka Táni nakladá a nakladá… Život je pod psa.

    Rozprávač sa nevracia do minulosti, ani na okamih sa neohliadne, o protagonistkinom detstve takmer nič nezistíme. Táňa si nerobí ani žiadne plány. Prežiť deň, to je jej výhra. O čo sa máme oprieť? A o čo sa má oprieť Táňa? Takto zúžený životný priestor – či už fyzický, alebo duševný – je ešte hrozivejší. Učupená na posteli v izbe, so slúchadlami na ušiach, aby nepočula slastné vzdychy odvedľa. Jej matka sa utápa v alkohole, strieda jedného udychčaného a odporne spoteného muža za druhým. No kde pramení jej snaha otupiť všetky zmysly? Tu sa naše pýtanie začína i končí. To je škoda. Azda by to v opačnom prípade mala Táňa v identifikácii s matkou ľahšie, necítila by voči nej takú nenávisť, neprisvojovala by si v takej miere matkine negatívne vlastnosti. Alebo by si aspoň vybrala, či ju ľutovať a či prechovávať voči nej odpor. Takže sa odráža od toho, čo bezprostredne každý deň vidí. Jej hodnoty sa formujú len nebadane. Napríklad dôstojnosť chápe po svojom, a síce tak, že sa nevyspí s každým chlapom, ktorý na ňu pekne pozrie. Ako to robí mama. Tieto hodnoty však stoja na vratkých pilieroch.

    Pochopenie teda hľadá u Britvu, ktorý je síce materiálne zabezpečený, no rebeluje proti pretvárke vlastných rodičov. Nedostatok emocionálneho vzrušenia Britvu a Tánin hlad ich dovedú k drobným krádežiam. Rebelantské akcie a iné kľúčové momenty prezrádzajúce dej ilustrátorka Ivana Jancíková pretransformovala do komiksu. Text tak vďaka dynamickým dialógom naberá spád a vyjadruje sa v skratke.

    Málo vedľajších postáv a rozsiahlosť románu autorke ponúkajú priestor na ich hlbšie rozpracovanie, no ona si volí návratnosť drobných obrazov. Dianie sledujeme cez hrdinku, preto sa tieto vždy dotýkajú jej vnútorného prežívania, spracovania toho, čo sa v jej živote aktuálne deje. A keďže nie je možné nemyslieť na škvŕkanie v bruchu či sexuálne vzdychy chlapov vo vedľajšej izbe, výjavy sa takmer nemenia a ostentatívne prichádzajú zas a znova, trýznivo. Pocitové rozkoly sa neuzatvárajú. Len zdanlivo, keď Táňa spozná Bena.

    Silnú vnútornú drámu škaredého káčatka, ktorá sa odzrkadľuje aj na Táninej tvári, si všimne renomovaný fotograf Ben. Miluje jej fluidum, ten hlboký smútok. Jeho zmysel pre krásu spolu so sebeckosťou a jej túžba po šťastí smerujú k jedinému…

    Vďaka príjemne mladistvému jazyku so správnou dávkou slangových výrazov a vulgarizmov (ako sa to pri próze pre mladistvých očakáva) sa román dobre číta. Autorka si zachovala nadhľad nad špecifickým tínedžerským obdobím života a nesnaží sa mu jazykovo úplne vyrovnať, čo je badateľné najmä v prevažujúcich dialógoch. Často v nich využíva iróniu, náznakovosť, nadčasový slang, neuzatvára ich a nedopovedá, preto považujem tieto miesta v rámci celého románu za najsilnejšie. Dielo ako celok sa však rozpadá, čo znamená, že len v minimálnej miere vkladá do nastolených pocitov hlavnej hrdinky poriadok. Napokon, tak ako sa ona sama snaží o integráciu vlastnej osobnosti, aj čitateľ zápasí so zmätkom, ktorý v ňom Grafitové dievča vyvoláva. Súvislosť nepustí, škoda len, že sa v konečnom dôsledku vymyká terapeutickému účinku. Prostredníctvom neho by sa veci aspoň trochu priblížili k svojmu stredu.
     
    Beáta Beláková