Život v stave existenciálnej krajnosti

  • Recenzované dielo

    Trol
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/10
  • Autor recenzie

    Karol Csiba
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Trol je ďalším Hvoreckého vstupom do diskusie o aktuálnych témach a nebezpečenstvách súčasného sveta. Aj takto by sa dalo začať uvažovať o autorovej zatiaľ poslednej próze. Obrazu komplikovaných výziev dneška však nekonkuruje samotný príbeh, ten je naopak jednoduchý. Celé dianie sa krúti sa okolo mladého muža a mladej ženy. Tých nespája vôbec nič, teda až na ich kolektívne odhodlanie bojovať proti falošným internetovým správam. Smelosť ich rozhodnutia vstúpiť v imaginárnom prestrojení priamo ku zdroju šírenia týchto klamstiev je v tomto prípade ale skôr drobnou nevyhnutnosťou. Ich domicil je totiž čierna diera alias Diera. Čo iné by ste od obyvateľov takéhoto miesta potom asi čakali. Možno naozaj iba to vyšším a ušľachtilým záujmom podriadené a akoby len naoko zaberajúce písanie propagandistických a mocensky zafarbených blokov a statusov. Okrem toho sa éra dvojitých agentov v literatúre asi ešte stále neskončila.

    Hvoreckého prózu by sme ale nemuseli čítať iba ako alegoricky rozvinutú úvahu o dobre známych slovenských reáliách posledných desaťročí. Niekde v pozadí príbehu totiž nachádzam od základov prekopané a na nepoznanie zmenené autobiografické otlačky, ktoré sú až príliš často prítomné v univerzálnej DNA slovenských literátov. Predovšetkým mužského protagonistu charakterizuje viditeľné sebapozorovanie sa, sprevádzajúce ešte intenzívnejšie reflektovanie spoločenských zmien. K tomu všetkému sa pridáva narastajúce napätie, ktoré potvrdzuje naliehavosť a aktuálnosť celého rozprávania. O značný kus autentickosti ho však programovo pripravuje špecifickosť mesta a krajiny. Neupieram im síce bezprostrednosť a ľahkú identifikáciu, no domnievam sa, že spojitosť s čitateľom je značne oslabená. Nespôsobujú to iba fiktívne názvy a značne hyperbolizovaná verzia možnej budúcnosti. Tomuto zavýjaniu tvorcu na mesiac celkom rozumiem.

    Odlišné je to ale s jeho snahou presvedčiť nás, že sme ako súčasní čitatelia „pri tom“. V tejto činnosti autor úspešný nie je. Akoby spoza skla sledujeme konanie ústredných postáv, ktorým nechýba snaha rozhodovať o svojom osude, alebo aspoň ochota vzdorovať rozličným spoločenským negatívam. Pri troche hysterickosti by som mohol dokonca konštatovať, že to, čo spoločne prežívajú, je akési novodobé peklo. Škoda, že autor napriek dostatočnému priestoru nevyťažil z tejto roviny o niečo viac. Síce logicky, no trochu naivne a značne odpozerane je v príbehu zachytená premena oboch protagonistov. Unisono sa presúvajú z okraja spoločnosti do pozície rozhodujúcich činiteľov schopných všetko identifikovať a zvrátiť, hoci je to aj tak vlastne riadené zhora.

    S podobnou anémiou bojuje aj špecificky ucelená atmosféra príbehu. Autorovi síce nechýba trpezlivosť pri jej formovaní, no zároveň tu absentujú o niečo skrytejšie motívy. Všetko, s čím v próze narába, je až príliš jasné a presne definované, preto je aj kontext súčasnosti síce kvantitatívne košatý, no málo prekvapuje. Produktívna téma je tak pripravená o celé spektrum farieb. Na jednej strane nachádzam postrehy, ktorým nechcem oponovať. Na druhej strane nás tvorca pripravuje o typ zážitkov tvorených priamo počas rozprávania. To, čo nám nestihla vyfabrikovať literárna tradícia, to nám v tomto prípade ponúka ako polotovar neliterárny dnešok. Aj k nemu pristupuje Hvorecký s dávkou mentorstva, ktoré sa vo finálnej podobe mení na o imaginárnu bránu pribité kategorické tézy. Na prípadné otázky akoby nám ani nedával čas.

    Prostredníctvom svojej prózy vytvára fiktívny svet nie vždy vystužený obligátnymi pravidlami, hoci neopúšťa nám povedomý priestor. Vedie nás cez známe či aspoň tušené miesta, v tomto smere naozaj neotvára dvere niekam inam. Práve naopak, v týchto momentoch sa spolieha na našu osobnú skúsenosť a občas aj na pamäť. Celé rozprávanie je značne vykonštruované a umelé. Autor sa neriadi spontánnosťou, všetko má presne kompozične naprojektované. Systém jeho pojmov si dokážeme osvojiť, pri kvantitatívnej veľkorysosti ich výskytu nám totiž nič iné nezostáva. Domnievam sa však, že autorovi oveľa viac, ako na príbehu, záleží na tom, aby mal svoje kategorické úvahy pekne usporiadané. V rozprávaní je doslovný a preháňa to aj s názornosťou, akoby ani nevedel, že nevypovedané rozprávačské škáry ponúkajú čitateľom oveľa viac prekvapujúcich významov. Tie by sa jeho próze občas možno zišli. Aj preto sa môžem na záver pýtať, či nie je Hvorecký viac zaujatý svojou výrečnosťou ako svetom, v ktorom platia odlišné zákonitosti. Ukazuje sa totiž, že jedným zo zdrojov nepriedušnosti tohto textu je jeho zakotvenie v autorových do pevnej konštrukcie uzavretých súdoch o svete, čo je viditeľné aj na miestach, kde sa hlási o slovo sugestívnosť. S jej asistenciou by bol obraz nemilosrdnej internetovej propagandy ešte desivejší. Iba občas nás v príbehu niečo prekvapí, hoci aj vtedy časť práce urobí naša vlastná obraznosť. Zdá sa teda, že významu Hvoreckého prózy by sme ako-tak dôverovať mohli, spôsobu jeho rozprávania však už oveľa menej.
     
    Karol Csiba