Zjazvenie strateného autora

  • Recenzované dielo

    Zjavenie
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/11
  • Autor recenzie

    Ľuboš Svetoň
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Od začiatku som román Dušana Mitanu Zjavenie vnímal ako „zjazvenie“. V nasledujúcich riadkoch sa to pokúsim vysvetliť. Okrem toho skúsim zodpovedať otázku, prečo si myslím, že najnovšie, už tretie vydanie tejto knihy (po rokoch 2005, 2006) je určené mladej generácii.

    Ak dovolíte, začnem odpoveďou na druhú otázku: Vydavateľ použil pri sadzbe knihy veľmi malý typ písma, takže dielo bez okuliarov dokážu prečítať iba ľudia s dobrým zrakom – a tí sú poväčšine mladší. Zabavili ste sa? Samozrejme, pravda môže byť aj taká, že pán Bagala sa musel vmestiť do vopred určeného finančného budgetu, nuž to riešil scvrknutím písmen. Každopádne, táto reedícia (aj ďalších kníh Dušana Mitanu) je nepochybne viac zameraná na nastupujúce čitateľstvo. Vlastne – možno predpokladať, že staršie harcovnícke generácie si už ostrohy o Mitanovo Zjavenie obrúsili (alebo otupili?).

    Ako dobre, že sme sa na základnej škole učili zlomky! Odvtedy si viem pomôcť, keď niečo nie je celá polovica a zároveň je to viac ako tretina. Hovorím teda dve pätiny. Asi toľkú časť románu venoval Mitana genealógii svojich protagonistov – ergo troch Dušanov: Dušana Eliáša, Dušana Jonáša a Dušana Mitanu. Výberovo, bodovo, dal by sa použiť aj prívlastok „filmársky“, na osudoch ich rodín od prvých desaťročí storočia dvadsiateho zobrazuje paradoxy tých čias, zmeny rodinné ovplyvnené zmenami politickými, neraz brachiálnymi metódami. Mitana sa v tejto časti snaží akoby čo najviac odosobniť, pôsobiť len ako kronikár, nezáleží pritom, ktorá z troch postáv (či dokonca rozprávač) dejiny verbalizuje. Isté zjednodušenia a až naivné výroky do tejto časti právom patria, svojským ironickým humorom vnímať predkov (skutočných, či vyfabulovaných) patrí k obľúbeným naratívnym postupom viacerých slovenských autorov, Mitanu s jeho suchou anglickou vtipnosťou nevynímajúc. Vo vrstvení času nakoniec nikto nezostane bez jaziev, šrámov, každý kto sa dožil novembrovej zmeny v roku 1989 a zmien z toho vyplývajúcich, si do novej doby (koľko nových dôb tu už bolo!) všetky tie viditeľné i neviditeľné porezaniny a ruptúry priniesol či už na vlastných pleciach alebo ako väzenskú guľu uhnietenú, vypálenú, zakalenú z biľagov a tajomstiev svojich predkov.

    Paradoxami napašmaný čitateľ si zgustne potom aj na zvyšku knihy, aj keď tá je čajsi na chápanie obťažnejšia. Mitana sa sústreďuje na svoje bezprostredné alter ego – na Dušana Jonáša. Dušana Eliáša v konštrukcii príbehu ako svoje vzdialenejšie subego, toho snaživého, výkonného, ale aj menej ochotného ku kompromisom, necháva v úzadí, až nakoniec z neho ostáva iba stratené, presnejšie zahodené posolstvo. Jazvenie pokračuje predovšetkým psychickým spôsobom, mozgovým intelektuálnym sebabičovaním. Na druhej strane samotný mozog každou novou jazvou, každým novým vrásnením získava na človečenskosti, na svojej kapacite. Aj pre tvorivosť. Ale autor by sa nevolal Mitanom, keby si aj z bradatosti tejto témy neutiahol skvelou metafyzicko-hororovou chichôtkou o chvále lenivosti.

    Možno konštatovať, že autor sa neustále hľadá. Spisovateľ – rebel to mal v minulom režime jednoduchšie – vzdorovať bolo treba (jednej) moci. Až na výnimky v súčasnosti spoločenské romány sofistikovaným kolážam mocí vcelku nevzdorujú, je však aj iná, vyššia moc, Mitana v Zjavení, či už ho budeme považovať za heretika alebo pravoverného kresťana, ako Jób diškuruje s Bohom, prijíma ho a zároveň mu odporuje. Či skôr ako prorok Jonáš?

    Náboženské motívy v knihách dostupných v slovenských kníhkupectvách a na internetových portáloch už dnes nie sú lastovičkami, a dokonca ani postmoderné písanie (o vlastnej tvorbe, o písaní písanej knihy, striedanie žánrov, rozprávačských pozícií, odkazy na iné vlastné diela, realita presiaknutá fikciou a naopak, do fabuly zakomponovanie reálnych postáv a podobne), nie je pre súčasnú literatúru zjavením. Prečo sa teda do tohto románu očami zahryznúť?

    Možno práve pre drásavosť, s akou sa žiletkári sebapoškodzujú a intelektuál sa samotrápi. Možno pre prirodzené ľudské zmätkovanie pri hľadaní pevného bodu uprostred terajších tekutých pieskov v každom smere. Možno preto, že mať vieru je síce dobrá vec, ale nemalo by sa pre ňu zabúdať žiť. Odovzdávať to najlepšie zo seba niekomu inému. Že tomu chýba rebélia? Práve naopak, prekročenie tejto jazvy je niekedy ťažšie ako prerúčkovanie na lane ponad priepasť.

    A čo vy? Aké hlboké a široké sú vaše jazvy? Ako vrásky, ako úvoz? Či si myslíte, že ste bez jaziev, hladký ako novorodeňa?
     
    Ľuboš Svetoň