Literárne informačné centrum
Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
Tip: Začnite písať Priezvisko autora alebo Názov diela.
HORÚCE LINKY
Zotrvať pri poézii
-
Recenzované dielo
Oblúky -
Zaradené v periodiku
Knižná revue 2017/07-08 -
Autor recenzie
Ján Zambor
Zobraziť všetky recenzie autora -
Text
Ladislav Šimon je v zbierke Oblúky rovnako ako doteraz básnikom civilného výrazu, ktorého charakter sa nemení ani v básňach napísaných viazaným veršom. Popri voľnom verši obľubuje sylabotonický sonet a básne zo štvorverší, jedna báseň má tvar oktávy, jedna je napísaná alexandrínom. Pre jeho tvorbu je príznačná výrazová triezvosť, neusiluje sa o nákladnosť výrazu, ktorá sa u jeho generačných konkretistických druhov vyznačovala najmä metaforickou kumulatívnosťou, osobitne zmyslovej povahy; zmyslové rozmery vrátane synestézií sú však preňho tiež dôležité (v básni Neurčitá óda „hrá ľahká ruka mája / na ružových husliach“, v básni Huslista v galérii „akordy svietia / a farby znejú“). Charakterizuje ho najmä vecnosť, invenčnosť a lyrická naratívnosť. Registrujeme uňho isté filiácie s významnými básnikmi šesťdesiatych rokov minulého storočia, ale aj so staršími autormi, konkrétne – ako už uviedli iní – s Jánom Kostrom. Pre tvarovanie zbierky je príznačná značná rozličnosť, aktivujú sa tu poetiky odkazujúce na slovenskú a nemeckú básnickú tradíciu. Napríklad popri básňach, kde je v popredí fakt, má aj básne – zovšeobecňujúce reflexie (z nich vyniká Sonet o poznaní predstave vôli a pokore). Rozličnosť zaiste súvisí aj s tým, že kniha nie je výsledkom napĺňania nejakého metodického zámeru, je zbierkou básní z dlhšieho časového obdobia, ktoré vzišli z rozdielnych podnetov. Tým nechcem povedať, že nazbieraný materiál básnik neusporadúva. V prípade básní s motívom dona Quijota dokonca sledujeme v rámci celku zbierky kvázicyklický zámer. Značne rozličná je aj tematika básní. Rámcovo zbierka vykazuje kontinuitnosť s doterajším Šimonovým básnickým písaním. Popri básňach plne presviedčajúcich funkčným umeleckým tvarovaním sú v nej aj také, ktoré majú platnosť záznamu, poznámky či náčrtu. Viac zaujmú jednotlivé básne ako celok knihy.
V básni Kraslica, ktorú v krátkom doslove oprávnene vyzdvihla Jana Báliková, motív vajíčka frekventovaný v poézii konkretistov i Milana Rúfusa našiel novú umelecky výraznú konkretizáciu. Vajíčko v básni vnímam aj ako metonymiu partnerky a príbehu partnerského vzťahu; ako objavné prijímam záverečné gnómické domyslenie: „veď čo je vznešenejšie ako / odovzdať sa v krehkosti“. Mimochodom, báseň je tiež sonetom, ibaže napísaným voľným veršom, bez pravidelného rytmu, ba aj bez rýmov. Báseň, ale nielen ona, prezrádza Šimonovo úsilie o subtílnosť ako dôležitú intenciu zbierky. Tieto polohy si pritom žiadajú „ľahúčkosť“, „páperovosť“ tvarovania. Autor ju dosiahol aj v čisto vystavanej básni Popevok, ktorej tri štvorveršia sa vyznačujú nadľahčeným daktylotrochejským rytmom a eufonicky nepresnými rýmami, využitými systémovo. Je to felicitná elementárna báseň ľúbostného očarenia a vďačnosti z nájdenia sa dvoch partnerov, zasadená do prírodno-vidieckeho prostredia, ktoré je nerozlučnou súčasťou lyrikovej fascinácie. Šimon, autor, ktorý má svoje roky, píše citlivé verše o láske. V básni s incipitom „Na území nespánku blčí“ sa za to milo ospravedlňuje: „Asi nemôžeme za to / že milujeme / a robíme iné smiešne veci“. Autor je hľadač intímneho šťastia a prináša aj jeho obrazy. V zaujímavej básni Zbytočnosti hovorí o vymieňaní si „retušovaných“ príbehov nových partnerov a lásku muža a ženy tu aj inde v súčasnom svete chápe ako krehký azyl. V básni „Áno“ venovanej Wisławe Szymborskej kladie proti sebe nenávisť ako charakteristiku súčasných medziľudských vzťahov a lásku dvojice, ktorá, ako uvádza, žije „v bubline pre dvoch“.
Medziľudské vzťahy rezonujú napríklad aj vo štvorverší Prešovských variácií II.: „Unavený konečnosťami / kto s kým a proti komu / milujem maľované slnká / s neškodnými grimasami“. V tomto tematickom kontexte nemožno vynechať silný zápis o niekdajšej spisovateľskej družnosti v Scéne z dávnej minulosti: „Miroslav Válek hrá šach / s neoholeným Janom Skácelom / v bratislavskom klube spisovateľov / elegán Milan Kundera / komentuje hru / budúcnosť literatúry / ešte je družná“.
Dôležitá je v zbierke existenciálna problematika. V básni s incipitom „Lístie“ sa mi prvý odsek žiadalo osamostatniť a povýšiť ho na silné existenciálne, hoci slabične nepravidelné haiku: „Lístie / už uvädnuté / no ešte na strome“. Ostať pri krutej optike však Šimonovi nie je vlastné. Autora skôr charakterizujú verše zo záveru básne „Je ospalosť a unavené viečka“: „Loď plachty napína ešte je pevnina / mužná a nevinná / zelená zem kde rany ešte bolia“. Lyrický subjekt sa drží ilúzie životnej plnosti. Takto vyznieva báseň Don Quijote v Bratislave, ktorá je súčasne poslednou básňou zbierky: „no ešte stále namýšľaš si pritom / že slnko júna ktoré hreje ťa / smeruje s tebou priamo do leta“. Aj sama donquijotovská autoštylizácia lyrického subjektu v rade básní je výrazom idealizmu. Idealizmom je, ako to vyplýva aj zo Šimonových veršov, zotrvanie pri písaní poézie v súčasnom svete.
Za prínosnú pokladám báseň Prvý sen ako dar, básnickú konkretizáciu sizyfovského mýtu s vyjadrením strácajúcej sa istoty vo vlastné sily „vytlačiť bremeno znova do kopca“ a „Kĺzať sa / naberať rýchlosť / a potom sa ocitnúť celkom na dne // To podstatné prežiť / keď okolo uší sviští vietor“. Sizyfovský motív je ďalší, ktorý Šimona spája so šesťdesiatymi rokmi minulého storočia.
Autor sa v zbierke vyjadruje o poézii, po Miroslavovi Válkovi zopakuje „A čo je poézia / nikto nevie“ a okrem iného jej prisudzuje „samočistiacu schopnosť“ (Druhý hlas), píše básne spomienok na detstvo, na školské roky, básne o rovesníkoch (upozorňujem na Naivné verše o lieskach), o svojej generácii a jej vnímaní spoločenskej skutočnosti, o jej úsilí o „poľudštenie idey“ („Podopierali sme sa vetami“), reflektuje udalosti, ktoré vnímame ako dejinné a stále rezonujúce, vrátane holokaustu, sníva „Márny sen o pamätníkoch, ktoré už nikto nebude chcieť zbúrať“ a znova rozvíjajúc válkovský motív, dochádza k poznaniu, že „vo všetkých pádoch / silnejšia od betónu je tráva“ (Prešovské variácie).
Ján Zambor
Podujatia LIC
Archívy priestorov
Mila Haugová
9.00Druhá moderna. Slovenská modernistická próza 1920-1930
Michal Habaj
14.00Fiktívne rozhovory
Gabriela Rakúsová
10.00Slováci a Československá republika. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIII d
Kolektív autorov
12.00Stavebnosť básne
Ján Zambor
12.00Ema a Max. Rozprávka o psíkovi Gagarinovi
Jana Šajgalíková, Daniela Olejníková
10.00Pohyb k nehybnosti
Vladimír Petrík, Vladimír Barborík
16.00Žiť svoju báseň
Ján Štrasser, Ivan Štrpka
15.00The Bloody Sonnets
P. O. Hviezdoslav / Preklad John Minahane / Ilustrácie Dušan Kállay
10.00Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIIIc - Slováci a nástup socializmu
Kolektív autorov
13.00O sebe
Kornel Földvári
14.00Hlbiny bezpečia
Rút Lichnerová
12.00Slovenské dejiny II
Michal Bada
16.00Timrava vo výbere Dany Podrackej
Dana Podracká
8.00Osem vytrvalých
Ján Štrasser
10.00Povedz slovo čisté
Anton Baláž
12.00Dínom-Dánom
Tomáš Janovic
11.50Básnik v čase
Michal Habaj
8.00Pramene k dejinám Slovenska
Kolektív autorov
15.00literatúra bodka sk
Peter Balko, Peter Prokopec
11.00Autor a subjekt
Ľubica Schmarcová
8.00Ako si porozumieť s literatúrou
Zora Prušková
8.00