„Zúrivo, nežne, svoj...“ - Jozef Urban

  • Recenzované dielo

    "Zúrivo, nežne, svoj..."
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2011/14-15
  • Autor recenzie

    Ján Litvák
    Zobraziť všetky recenzie autora
  • Text

    Bratislava, Public promotions 2011

    Po Urbanovej smrti nezostalo veľa básnikov, ktorí by hovorili takým zúrivým spôsobom o prostých univerzálnych témach bohémskych, ľúbostných, artikulujúcich splín a prekliatosť. Zdalo by sa, že hviezdy, ba ani najbližšie planéty neopätujú domýšľavé projekty ľudského druhu a prinavracajú ich na miesto vzniku na prepracovanie. Sľubované osídlenie Marsu a Mesiaca sa tiež odložilo na neurčito, a tak je opäť zaujímavá aj stará dobrá Zem a jej základné charakteristiky, medzi ktoré, našťastie, ešte patrí aj poézia.

    Náhradkovej kolonizácie, vyrojenia sa ľudského druhu na Facebooku sa už Jožko nedožil, ale mnohopočetnú samotu ľudského stroskotanca anticipoval vytváraním lyrických hrdinov, ktorým nie je súdené porozumenie, ani bezbolestné dorozumievanie sa tu a teraz s tými, čo majú podobný údel. Navodzovali to názvy jeho prác (Malý zúrivý Robinson, Ostrov hluchonemých, Hluchonemá hudba).

    Čím sú básnici spovednej poézie mŕtvejší a v tom ako keby umravnenejší, ako boli zaživa, tým viac sa množia spomienkové predmety na ich krátke a intenzívne pôsobenie – reedície, výbery, dohľadané rukopisy, dozhudobňované básničky, a v Jožkovom prípade, aj cédečká, koncerty, ako aj dokumentárne filmy, okolo ktorých sa utvorila stabilná zostava rozpomínajúcich sa. Prerušené dielo mladého rozbehnutého básnika, ktorému pero z ruky vyrazila smrť, sa tak zdá zase o čosi ucelenejšie.

    V knižke „Zúrivo, nežne, svoj...“ sa prelína niekoľko vrstiev – ten čas básní a spomienky na ten čas, keď do spomienok autor ešte mohol prehovoriť a vytvoriť ich obrysy; rozhovory o ňom a rozhovory s ním; jeho poradňa, no a, samozrejme, básne, texty a hŕbka nedigitálnych čiernobielych fotografií.

    Čitateľa akoby to oprávňovalo prehŕňať sa tým dnes už trocha znudene, ale zrazu sa pristihne pri ochote doznať, hoci aj retroaktívne, že nuda pri Urbanovej poézii nemá čo hľadať. Tieto podmanivé básne, plné pubertálnych gest a bohémskej nafúkanosti, naozaj musí čítať znova. Rýchlo si spomenie, že bol možno suverénnejší básnik, ako dajme tomu Ferlinghetti, ktorého tak zbožňoval. Len svet o Urbanovi stále takmer ani len netuší, ale to na kvalite veršov, ktoré sa do výberu dostali, nič neuberá.

    Vyselektoval a zoradil ich Maroš Bančej, a tu treba povedať, že aj zaživa sa s ním Jožko radil, čo vynechať a čo zanechať, a Maroš si ešte presne pamätá pôvodné usporiadania alebo aspoň ten feeling a nefalšovaný kaviarenský smrad, ktoré chcel Jožko importovať do slovenskej poézie. Asi mu aj vtedy, aj pri tomto básnickom zmŕtvychvstaní pomohol čiastočne udržať na uzde velikášske gestá, ktorými Jožko mieril presne na plexus svojich sokov a u dám všetci veľmi dobre vieme kam. Aj keď je tu výskyt múz na štvorcový kilometer poézie dosť početný, treba povedať, že zďaleka nie je úplný. Aj v básňach, ktoré sa náhodou nezačínajú venovaním niektorej slečne, sa doslova potkýname o narážky na sexuálne skúsenosti. Škoda, že niektorých múz sa zabudol v očarení chvíľou spýtať na meno, mali by sme to vari komplet.

    Pri opätovnom čítaní vzbudia našu pozornosť aj básne, ktoré sme v zbierkach možno prehliadli, ako napríklad Priestor detí zo zbierky Hluchonemá hudba. Alebo zasvietia slovné spojenia ako elektrický cukor.

    Čo povedať na záver? Ak Jožka tak ako nikoho štvalo, že u nás nieto ozajstnej bítnickej poézie, už ho to štvať nemusí. Zmenilo sa to jeho dielom a prácami jeho mnohopočetných fanúšikov a nasledovateľov, z ktorých by sme určite viacerých neoznačili iba za plagiátorov. Potom sa tiež vedú nekonečné jalové debaty o tom, či rýmovaná poézia nepatrí dávno do starého železa a či sa tu na Slovensku s tým bítnictvom neprišlo trošku s krížikom po funuse. A tu treba znova vyviesť pochybovačov z nekonečného omylu a nato je tento výber ideálny.

    Jožko Urban v rozpätí svojho skráteného básnického života s neprehliadnuteľnou bravúrou nadviazal na to najlepšie zo svetovej prekliatej, bítnickej a spovednej poézie. Možno niekto povie, dobre, ale veď toť v susednom Poľsku mali tiež nejakého divocha menom Rafal Wojaczek a ponechalo nás to naskrz vlažnými, nuž prečo ten neutíchajúci rozruch okolo nášho neborkého šuhaja? Nato sa dá odcitovať iba výrok iného nie celkom doceneného slovenského klasika: nemajú takej bryndze nikdze indze.