Byť v každej dedine, na každom vrchu, v každej doline

  • Odpovedá

    Daniel Kollár
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/07-08
  • Autor rozhovoru

    Beáta Beláková
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Vydavateľ a geograf Daniel Kollár (1963) je zakladateľom a riaditeľom vydavateľstva Dajama, v rámci ktorého napísal a vydal množstvo populárno-náučných publikácií o Slovensku, jeho regiónoch a mestách. Od roku 2010 je členom správnej rady Nadácie Ekopolis a od roku 2011 až do roku 2017 bol predsedom Združenia vydavateľov a kníhkupcov SR. Je autorom viac ako 300 odborných a vedecko-popularizačných článkov a príspevkov v periodikách, knihách a zborníkoch, autorom a spoluautorom viac ako 40 publikácií o Slovensku a jeho regiónoch a editorom viac ako 280 publikácií o Slovensku, jeho prírode, kultúre a histórii.
     
    Ste vyštudovaný geograf. Čo vás k tomuto prírodovednému štúdiu viedlo?
    Môj životný osud je už odmalička spätý s geografiou. Ako malý chlapec som bol stále ponorený do atlasov a už na základnej škole som sníval o tom, že raz budem geografom. Pravda, vtedy som si to predstavoval trošku inak, ale mnohé z mojich predstáv sa naozaj naplnili. Samozrejme k tomu bolo treba veľa učenia, driny a odriekania, ale tak je to u každého človeka, ktorý sa snaží ísť za svojím snom. A tú námahu pritom ani nevníma ako niečo ťažké, skôr ako sprievodný jav. Šport a zemepis boli už od detstva moje najobľúbenejšie aktivity. Na gymnáziu v Trnave som sa napríklad úspešne venoval geografickým olympiádam, a tie vlastne predurčili aj moje ďalšie smerovanie. Prostredníctvom olympiád som sa totiž zoznámil s mnohými neskoršími kolegami a profesormi, ktorí kreovali moju geografickú budúcnosť. Po štúdiu geografie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave som pracoval od roku 1986 v Geografickom ústave SAV, najprv ako vedecký ašpirant a neskôr ako vedecký pracovník.
     
    V roku 1996 ste založili vydavateľstvo Dajama zamerané na vydávanie geografickej a turistickej literatúry. Kedy a ako sa zrodila myšlienka, že tu u nás niečo podobné chýba?
    S geografiou sa mi spájalo od začiatku cestovanie a turistika, a preto nečudo, že okrem geografického výskumu som sa už dávnejšie zaoberal myšlienkou písať o Slovensku vedecko-populárnym spôsobom. Začal som malými článkami napríklad v časopise Lidé a země, a postupne som si pripravoval rozsiahlejšie texty o niektorých regiónoch Slovenska. V roku 1995 som nahovoril sestry Janu a Máriu Ovečkové, aby sme založili vydavateľstvo, ktoré by sa systematicky venovalo propagácii Slovenska a jeho regiónov. Vydavateľstvo Dajama (Dano, Jana, Mária – Dajama) uzrelo svetlo sveta v roku 1996 a verejnosti sa predstavilo publikáciou Slovensko-rakúske Pomoravie (v slovenskom a nemeckom jazyku) v rámci edície Regióny bez hraníc. Prvé dve publikácie mali úspech, a preto nečudo, že som chcel ďalej pokračovať. Janku a Maju však už táto téma až tak veľmi neoslovovala, a tak som premýšľal, ako ďalej. Našťastie som všetky svoje myšlienky povedal priateľovi, takisto geografovi Petrovi Augustinimu, a tak sme spolu začali budovať geografické vydavateľstvo. V súčasnosti ho zveľaďujem naďalej a pomáhajú mi pritom viacerí rodinní príslušníci – sme typom rodinného vydavateľstva.
     
    Aký bol stav geografickej a turistickej literatúry na našom knižnom trhu pred tými vyše dvadsiatimi rokmi, keď ste s Dajamou začínali?
    Ešte pred dvadsiatimi rokmi bol takmer žalostný stav v súvislosti s propagáciou Slovenska a jeho regiónov a neexistovali vydavateľstvá, ktoré by sa systematicky venovali geografickej a turistickej literatúre. Hlavne obrovská absencia cudzojazyčných publikácií o Slovensku ma inšpirovala vtedy k tomu, že vydávanie publikácií nielen v slovenskom jazyku, ale aj v cudzojazyčných mutáciách bude jednou z nosných tém vydavateľstva. Postupne sme vydali o Slovensku už takmer 285 titulov v rôznych edíciách a podarilo sa nám vyplniť medzeru na knižnom trhu.
     
    Chodiť si po Slovensku a písať o ňom, to musí človeka baviť. Plní sa váš sen?
    Ja som si naozaj svoj sen splnil a som šťastný človek. Kým iní sa túlajú po Slovensku vo svojom voľnom čase, u mňa sa spája záľuba s prácou, ktorú však ako prácu vôbec nevnímam. Myslím si, že v živote neexistujú náhody. Odmalička ma fascinovala geografia a Slovensko ako krajina. Túžil som nielen písať, ale aj vydávať knihy o ňom. Krok za krokom som postupne, väčšinou s priateľmi a kolegami geografmi, spracovával jednotlivé slovenské regióny a mestá, a zo začiatku som si s humorom povedal, že vo vydávaní kníh budem pokračovať, až pokiaľ sa mi v mojej pracovni nezaplní jedna asi tak metrová polica s knižkami z môjho vydavateľstva. Dnes už ani niekoľko políc na ne nestačí... Ale stále je o čom písať a čo vydávať, pretože Slovensko je doslova nepopísaná krajina a z tohto pohľadu najkrajšia výskumná parketa.
     
    Ako vzniká taký sprievodca? Napríklad čerstvý titul z vašej dielne – prvý diel Najkrajších cyklookruhov – , na ktorom ste sa autorsky podieľali spolu s Karolom Mizlom a Františkom Turanským. Keď ste v teréne, treba si robiť poznámky, zakresľovať okruhy, robiť fotografie...
    Príprava kníh, ktoré sú plné faktografie, je veľmi náročná na precíznosť a overovanie údajov. Práca v teréne tvorí len jednu časť prípravy sprievodcu, pri ktorej je fotoaparát a mapa či mapový softvér veľmi dôležitý. K tomu pribudne niekoľko poznámok a začína sa druhá etapa, ktorá pozostáva v triedení údajov a vystihnutia podstaty faktov. Výsledná kniha musí byť čitateľsky pútavá a príťažlivá, a preto práca s textom je mimoriadne dôležitá. Vtedy som zavretý vo svojej pracovni, priveľmi nevnímam okolie a snažím sa sústrediť len na jednu tému. Oblasti, o ktorých píšem, sú mi geograficky blízke a prichádzajú mi akoby samé na um. Cestovanie a túlanie sa po Slovensku je jednou veľkou inšpiráciou a námetom nie na desiatky, ale priam stovky kníh.
     
    Za vyše dvadsať rokov existencie vydavateľstva ste pochodili Slovensko krížom-krážom. Existuje vôbec ešte nejaké miesto, ktoré ste v našej krajine nenavštívili?
    Ale áno, nebol som napríklad v každej slovenskej dedine. Tých máme takmer 2 800 a ja som bol sotva v 2 200. Ešte mám čo doháňať. V tejto súvislosti musím spomenúť, že v mojich geografických a vydavateľských aktivitách ma ovplyvnili dve výrazné osobnosti Slovenska: Michal Lukniš a  Miloš Janoška. Prvý bol mojím profesorom na vysokej škole a neskutočne poznal Slovensko – so zatvorenými očami vedel presne opísať každý jeho kút. Vtedy som si povedal: „Keby som aj ja takto raz poznal Slovensko...“ A tak ho stále poznávam. Nie je to časovo ľahké, je to minimálne na jeden celý život. Byť v každej jednej dedine, na každom vrchu, v každej doline... A druhým vzorom je Miloš Janoška – zakladateľ časopisu Krásy Slovenska, autor množstva kníh a učebníc o Slovensku – a nepreháňam, keď tvrdím, že jedna z najvýznamnejších osobností Slovenska v prvej polovici 20. storočia. Tiež výborne poznal Slovensko, a najmä hory. Zomrel na jeseň v roku 1963 a ja som sa vtedy narodil. Jeho život a dielo ma stále inšpiruje, a preto dúfam, že tam, kde som na Slovensku zatiaľ nebol, ešte zavítam.
     
    Ktoré je podľa vás to najkrajšie miesto na Slovensku?
    Narodil som sa a vyrastal v Majcichove pri Trnave. Je to síce „len“ rovina okolo Dudváhu, ale pre mňa najkrajšie miesto na svete. Náš dvadsať metrov vysoký sprašový kopec, na ktorom leží dedina, bol od detstva symbolom môjho domova. Veľmi rád mám však aj kopaničiarsky kraj okolo Myjavy a Starej Turej, a najmä v poslednom čase tam trávim veľa voľného času. A nesmiem zabudnúť ani na bezprostredné okolie Bratislavy, na Malé Karpaty s Devínskou Kobylou, dunajské a moravské zákutia, kde sa najmä na bicykli často preháňam.
     
    Od roku 2013 Dajama vydáva poznávacie hry. Zatiaľ existuje hra o Bratislave, Slovensku, Tatrách a Trnavskom kraji. Akým smerom ich plánujete rozširovať?
    Vydávanie náučno-vedomostných hier, napríklad Poznáš Bratislavu?, Poznáš Tatry? či Poznáš Slovensko? je takým naším bonbónikom. Mladá generácia sa totiž ľahšie a radšej učí slovenské reálie prostredníctvom hier, a keď chceme na Slovensku napredovať, tento fakt by sme mali mať na pamäti v prvom rade. Na vianočný trh chystáme tento rok aj veľkú geografickú hru o Európe a  každý rok by sme postupne chceli vydávať aj nejaké ďalšie, o ktorých vám zatiaľ nič neprezradím.
     
    Podarilo sa vám hry dostať aj na základné či stredné školy?
    Čiastočne, pretože sme robili aj viaceré vedomostné súťaže na základných a stredných školách, a víťazov sme pozývali na finále v rámci knižného veľtrhu Bibliotéka či veľtrhu o cestovnom ruchu Slovakiatour.
     
    V rozhovore pre Knižnú revue 18/2004 ste sa vyjadrili, že vaším snom je vydať Notície Mateja Bela, „ktoré prinášajú originálne historicko-zemepisné poznatky o Uhorsku 18. storočia“ a zároveň ich porovnať so Slovenskom 20. storočia. Podarilo sa vám to?
    Zatiaľ nie, ale tento sen snívam ďalej. Snáď v najbližšom období, keďže som sa vzdal funkcie predsedu Združenia vydavateľov a kníhkupcov SR, budem mať viac času aj na realizáciu tohto sna.
     
    Ste členom správnej rady Nadácie Ekopolis, vydavateľstvo Dajama je partnerom populárnej ankety Strom roka, ktorá si píše už 15. ročník, a za ktorou stojí nádherná myšlienka. Darí sa ankete vzbudzovať v ľuďoch záujem o životné prostredie?
    Myslím, že áno, a dôkazom toho je aj stále väčší a väčší počet hlasujúcich ľudí v tejto ankete. Nadácia Ekopolis má toho za sebou v propagácii trvalo udržateľného života na Slovensku už veľmi veľa, a toto je naša cesta do budúcnosti.
     
    Je naivné myslieť si, že sa zmení pohľad človeka a jeho citlivosť voči stromu, keď zistí, že napríklad Dub letný, rastúci v obci Kráľovce-Krnišov v okrese Krupina, ktorý je jedným z dvanástich finalistov aktuálne prebiehajúcej ankety, má neuveriteľných 490 rokov?
    Nie je to naivné, pretože čím viac si budeme pripomínať podobné fakty a čím viac priestoru dostanú tieto informácie aj v médiách, tým viac sa bude posúvať myslenie ľudí k takzvanému mäkkému prístupu k prírode.
     
    Každý rok pred letom vydáte niekoľko publikácií, najmä sprievodcov. Ktoré sú to tento rok?
    K našim najpredávanejším letným titulom patria v posledných rokoch knihy z edície Po Slovensku, v ktorých na bicykli či pešo objavujeme Slovensko. Po viacerých úspešných knihách z tejto edície sa na trhu v posledných dňoch objavili tri novinky: Najkrajšie cyklookruhy (1. diel) – ponúka päťdesiat najkrajších okruhových trás rozmiestnených pomerne rovnomerne na celom území Slovenska. Ďalšia, pod názvom Najkrajšie mestské prechádzky, predstavuje takzvanú mestskú turistiku a pešie poznávanie kultúrnych a historických hodnôt slovenských miest. A tretia, Od hradu k hradu (1. diel), ponúka viacero zaujímavých námetov na pešiu turistiku alebo cykloturistiku k najnavštevovanejším hradom západnej časti Slovenska. Hrady sú zoskupené do zmysluplných dvojíc, ktoré sa dajú absolvovať počas jedného dňa peším alebo cyklistickým spôsobom. A k tomu vyšlo letné číslo časopisu Krásy Slovenska s množstvom tipov na potulky našou krajinou. Zároveň sme po prvý raz aj spracovali knižku nielen o Slovensku, ale „zabŕdli“ sme aj do zahraničia a horúcou novinkou tohto leta je sprievodca Najkrajšie výlety po Európe (1. diel). Prvý diel nového a bohato ilustrovaného turistického sprievodcu po Európe obsahuje pätnásť výletov po európskych mestách a oblastiach v rámci deviatich krajín. Jeho cieľom je poskytnúť čitateľom obraz o vybraných miestach a motivovať k ich návšteve. Sprievodca je prioritne určený na jednodňové či víkendové návštevy miest a všetky výlety vychádzajú z vlastnej skúsenosti mladého autora, v rámci ktorej sa potvrdzuje fakt, že nemusíme mať plnú peňaženku na to, aby sme ich absolvovali.
     
    Ktoré z kníh z vášho vydavateľstva považujete za najlepšie?
    Mám rád všetky knihy, ktoré sme vydali a žiadna z nich nebola ničím vynútená či nejakým „prepadákom“. Samozrejme, špecifický vzťah mám k tým, na ktorých som sa podieľal ako autor či spoluautor. Veľmi sa mi páči napríklad kniha Slovensko na starých pohľadniciach (1900 – 1918), ktorá je výpoveďou o tom, ako Slovensko vyzeralo, a čím žilo na začiatku 20. storočia, a preto nie náhodou už pripravujeme v podobnom duchu prvorepublikové Slovensko.
     
    Ste už neodmysliteľne spojený aj s najstarším slovenským časopisom Krásy Slovenska. Ako ste prišli k jeho vydávaniu?
    Aj pri časopise Krásy Slovenska sa mi potvrdilo, že v živote neexistujú náhody. V roku 2003 stáli Krásy Slovenska z hľadiska svojej ďalšej existencie v zložitej situácii. Klub slovenských turistov oslovil vydavateľstvo Dajama, či by časopis nezachránilo a nepokračovalo v jeho vydávaní. Odmalička som Krásy Slovenska čítal a srdce by mi nedalo, aby časopis zanikol. Pustil som sa teda do toho a už takmer pätnásť rokov sú Krásy Slovenska dennodennou súčasťou môjho života.
     
    Splnili sa vaše predstavy a očakávania, ktoré ste na začiatku v súvislosti s časopisom mali?
    Ak to mám zobrať čisto ekonomicky, tak sa podarilo zvýšiť náklad časopisu a počet predplatiteľov a dnes sú Krásy Slovenska v štruktúre vydavateľstva samostatnou, a v podstate takmer sebestačnou jednotkou. Ja to však neberiem ekonomicky, ale skôr pocitovo, pretože inak sa časopis takéhoto typu ani robiť nedá. Táto činnosť ma skôr obohacuje po iných stránkach, stretávam sa pri nej so zaujímavými ľuďmi, ktorí ma inšpirujú a mnohí z nich sú pre mňa aj vzormi, čo sa týka múdrosti a zároveň pokory. A májové stretnutia s čitateľmi sú v mojom živote doslova kapitola sama osebe. Keď vidno pokope toľko ľudí podobnej krvnej skupiny, viem, že táto práca má zmysel...
     
    Občas sa vo vašej produkcii objavia aj knihy o zaujímavých osobnostiach Slovenska. Prečo práve tieto tituly?
    S titulmi o osobnostiach Slovenska z geograficko-historického hľadiska sme začali len v posledných rokoch a chystáme sa v tom pokračovať. Po Štúrovi, Hečkovi, Dobšinskom a Janoškovi by sme chceli spracovať napríklad aj Palárika, Kráľa, Kukučína, Hollého či mnohých ďalších a nielen z literárneho prostredia. Slovensko malo množstvo výnimočných ľudí a bol by som rád, keby každý rok vyšla niektorá z týchto alebo aj iných osobností knižne. Tu však nemožno hovoriť o ziskovosti a malo by aj štátu záležať na tom, aby podporil takýto typ projektov, pretože je v tom kus úcty voči ľuďom, ktorí ho preslávili. Najmä Fond na podporu umenia by mal mať na pamäti kultúrne dedičstvo Slovenska ukryté v odkaze našich výnimočných predkov, zdá sa však, že mená ako Martin Kukučín, Janko Kráľ či Ján Hollý ľuďom sediacich v komisiách veľa nehovoria. V roku 2016 nepodporili ani jeden z týchto projektov. Veľmi ma to mrzí, žiaľ, na Slovensku je to tak.
     
    Beáta Beláková