Historky, ktoré sa vmestia do čiapky

Hovorí spisovateľ Dušan DUŠEK

  • Odpovedá

    Dušan Dušek
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2003/23
  • Text

    Historky, ktoré sa vmestia do čiapky
    Hovorí spisovateľ Dušan DUŠEK
    V bratislavskej galérii Michalský dvor slávnostne uviedli do života (22. októbra) knihu Dušana DUŠEKA z Vydavateľstva Slovart. Ani tentoraz, ako už pri ,,krstoch“ kníh býva zvykom, nekrstilo sa vodou, ale knižku posypali holubím perím, ktoré nazberal sám autor v bratislavských uličkách. Režisér Martin ŠULÍK (zo spolupráce s Dušekom film Krajinka a televízny film Zabíjačka, ktorého scenár je súčasťou knihy Vták na jednej nohe) pri tejto príležitosti povedal:
    ,,Keď sa pred troma týždňami slovenský spisovateľ Dušan Dušek zobudil a vyšiel pred dom, zistil, že vo vedľajšom vchode v noci zastrelil žiarlivý mládenec mladé dievča a potom seba. O týždeň neskôr Dušan Dušek sedel doma, chlipkal svoj dopoludňajší čaj a pozoroval vrabce na balkóne. Práve v tej chvíli vyhodil niekto o dve poschodia vyššie do vzduchu byt mladého advokáta. Trojdielne okno preletelo päťdesiat metrov a skončilo v prievozských záhradách. V dome vypukol požiar, slovenský  spisovateľ privolal hasičov a oni mu pri zásahu vytopili byt. Dodnes Dušan Dušek spáva so svojou ženou Naďou v obývačke na zemi, pretože ich spálňa pripomína udiareň.
    Ani o jednej z týchto udalostí sa v novej knižke Vták na jednej nohe nedočítate. Ani o nijakej podobnej.
    Dlho som myslel, že Dušan Dušek zatvára pred svetom okolo seba oči, že nevidí, alebo skôr nechce vidieť rozpornosť času, v ktorom žijeme, jeho ohlušujúcu agresivitu. Až neskôr, keď sme spolu začali písať scenáre, som pochopil, že Dušan veľmi pozorne vníma každodennú ničotu, ktorá sa na nás valí z televízie, rádia, novín, a že sa programovo snaží rozprávať o veciach, ktoré nás môžu pred ňou aspoň na chvíľu ochrániť. Vracia sa k chvíľam vnútornej harmónie, aby zastavil rozpínanie zabíjajúcej prázdnoty.
    V dejinách umenia po celý čas súperia dve koncepcie. Jedna sa snaží zobraziť svet taký, aký je, so všetkou jeho zlobou a krutosťou, druhá sa pokúša vytvoriť ideál, zobraziť utopický stav fungovania spoločnosti.
    Dušan Dušek sa vo všetkých svojich knihách pokúša zachytiť prchavé momenty ľudského šťastia, chvíle, keď sa ľudia pokúšajú harmonizovať svoje vzťahy a objaviť v sebe dobro. V každom svojom texte sa snaží dokázať, že vlastnú existenciu si človek môže uvedomiť nielen cez vypäté a hraničné situácie, ale v každodenných radostiach, v krátkych chvíľach vnútorného pokoja. A tak píše o prvom snehu, o vôni čerstvo vypraných perín, o chuti chleba, o strihaní vlasov, o kŕmení sýkoriek a vrabcov, o výstavách svojich priateľov, o knihách, ktoré má rád.  Z týchto takmer banálnych fragmentov sa Dušan znova pokúša poskladať náš stratený raj.
    Aj túto najnovšiu Dušanovu knižku beriem ako neúnavnú snahu postaviť sa na odpor rozpínajúcej ničote, nekrofílii, keď ľudský život stráca zmysel a môže byť bez príčiny ukončený výstrelom alebo vyhodený do povetria. Teším sa z nej, pretože sa pokúša obnoviť dôveru v základné hodnoty ľudského života, obnoviť pozitívny vzťah k svetu. Dúfam, že si nájde svojich čitateľov. Má na to všetky predpoklady – je útla a zmestí sa do vrecka.
    * Napriek tomu, že vo vašej blízkosti sa dejú drsné veci, vraždy, výbuchy, vy si píšete o sršňoch, o padajúcom lístí, o tom, aké je pekné piť medový čaj s citrónom, o ženských prsiach. Ste voči tomuto svetu imúnny, máte svoj vlastný mikrosvet, kde pustíte iba zážitky a deje, ktoré sú vám milé? Alebo chcete milosrdne pohladiť dušu čitateľa, ktorý je vystavený tým istým stresom ako vy?
                -- Nie som voči takémuto svetu imúnny, výbuchy bytov nie sú iba v televízii, ale zrazu aj v mojej blízkosti, všetko zlé ma ničí rovnako ako každého iného človeka, no keď je toho veľa, zrazu pociťujem naliehavú potrebu obrátiť sa na svetovú stranu dobra a potešiť sa vľúdnosťou a obyčajnou slušnosťou blízkych ľudí z mojej vtáčej rodiny. A keď sa trochu lepšie zadívate do najbližšieho okolia, kde-tu, sem-tam nájdete niečo také, čo vám vyváži alebo aspoň na chvíľu vyhojí váš stres, nepohodu, nešťastie. Potom už len stačí takéto okamihy navliecť na nejakú nitku – a zrazu máte korále, ktoré vyzerajú ako kniha.
                * Máte ešte stále svoj kufor na sny? Čo v ňom je?
                – Najčastejšie asi more, svet pod hladinou, nymfy a sirény, sladká lenivosť leta...
                * Na obálke novej knihy píšete o sebe, že máte spisovateľské telo. Píšete a píšete. Poslúcha vás? Nikdy ste nemali chuť vyjsť z ulity a robiť niečo iné?
                – Text na záložke nie je o mne, ale o hlavnej postave knihy – Adamovi. A je to len zhoda okolností, že je takisto spisovateľ ako ja, aj keď zámerná zhoda, po spisovateľskom tele však netúžim. A z tej ulity vyliezajú všetci spisovatelia práve tým, že píšu knihy, v ktorých si nielen vymýšľajú, ale zavše napíšu aj niečo o sebe, hoci to starostlivo maskujú, alebo naopak zveličujú, vždy je to tak trochu hra so skutočnosťou a fantáziou.
                * O spisovateľoch sa hovorí, že nie sú použiteľní pre život, že sú nepraktickí a potrebujú trvalú starostlivosť, lebo jediné, čo vedia, je písanie. Je to tak aj s vami?
              – Skúste sa na to opýtať mojej ženy, bežné domáce chlapské práce zvládam, aj keď mám dosť nešikovné prsty, takže občas si po nich tlčiem, aby sa spamätali a nerobili mi hanbu.
                * Spisovatelia nie sú proroci, ale niekedy vraj vytušia, čo bude v budúcnosti. Čo o nej tušíte vy? Chceli by ste sa ocitnúť na našej planéte o sto rokov?
                – Nemám najmenšie tušenie. A vlastne to ani nepotrebujem vedieť. Páči sa mi veta, ktorú vo svojich pamätiach napísal režisér Luis Buñuel: želal si, aby raz za rok mohol na jeden deň vstať z hrobu, zájsť k najbližšiemu novinovému stánku, kúpiť si čerstvé noviny a prečítať si, čo sa práve na tom svete deje.
                * Pred dvoma rokmi vám vyšla kniha Mapky neznámeho pobrežia, ktorej príbehy a historky sa odohrávali na Záhorí. Je to vaša obľúbená pevnina, kam si chodíte po príbehy?
                – Záhorie samo osebe je krajina príbehov – a pre mňa predovšetkým krajina humoru, ktorý tam chodím od všetkých ochotných záhoráckych rozprávačov kradnúť, aby som ho mohol prepašovať do svojich textov.
                * Vaša manželka je rada, keď ju dávate do svojich literárnych obrázkov?
                – Moja manželka sa nevyskytuje ani v jednej mojej knihe. Sama by vám to presne takto povedala. A ja to rešpektujem.
                Na druhej strane – aj od nej si kedy-tedy požičiam nejakú peknú vetu, akú by som sám nikdy nevymyslel.
                * Pustíte sa s Martinom Šulíkom do ďalšieho scenára?
                – Máme napísaných zopár námetov, ale či z nich budú scenáre, to v tejto chvíli naozaj neviem. A o filmoch radšej ani nehovorím. To by sa asi musel stať zázrak. Ak sa mi –  hoci ten najmenší – ohlási, rád sa dám do písania scenára, no zatiaľ o ňom niet ani chýru.
                * Vy nie ste len slimák, ktorému do ulity naliali zelený atrament, ale aj ježko, ktorý naberá na svoje pichliače všetky dobroty, čo pozbiera v lese a medzi ľuďmi. Čo najradšej vláčite na svojom chrbte?
                – Veselé historky. A nemusia byť ani na chrbte, či už na pichliačoch alebo v plecniaku, postačí mi, keď sa zmestia do hocijakej malej čiapky.
              Zhovárala sa Eva Muchová