Kniha je zatiahnutá ručná brzda

  • Odpovedá

    Ondrej Štefánik
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/01
  • Autor rozhovoru

    Matúš Mikšík
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Michalovi Havranovi vyšiel koncom minulého roka debutový román Analfabet (PT Marenčin), Ondrovi Štefánikovi tretia kniha s názvom Som Paula (Vydavateľstvo Tatran). S oboma autormi som sa stretol v zafajčenom podniku, v ktorom by asi nakoniec skončili aj keby som s nimi nerobil tento rozhovor. O ich knihách, o Bratislave a o perspektíve literatúry ako takej.

    Michal, začnime tebou, knižka ti vyšla o čosi skôr ako Ondrovi – vydavateľ Albert Marenčin sa už niekoľkokrát sťažoval, že sme ešte stále vlastne nikde nepovedali, takže o čom ten Analfabet vlastne je?Havran: Podľa mňa by na to mohol odpovedať Ondro, keďže tu s nami sedí, lebo toto je záludná otázka – ale jednu takú univerzálnu odpoveď som si už vypracoval: Je to o jazyku a o tom, ako hovoriť o živote v meste jazykom... čo znie možno veľmi debilne, priznávam, neviem to inak povedať. Teda otázka vzniku mesta, premeny Bratislavy na skutočné, autentické mesto, čo súvisí s mutáciou jazyka – o tom by mala byť tá kniha.
    Štefánik: Ja len zopakujem to, čo povedal Habaj, že je to prvý bratislavský iniciačný román, to je ale len jeden rozmer tej knihy. Napríklad moja mama povedala, že by k tomu potrebovala mapu – ako keď mal mapy Tolkien. Ona ani nevedela, že Bratislava je taká rozmanitá, hoci vedela, ako to tu funguje a že ľudia spolu súložia a dokonca aj osobne poznajú ruských psychiatrov – a aj iné archetypy, ktoré má Michal v knihe sú jej veľmi povedomé. A pritom je to iná generácia než autor.

    Michal, mohli by sme rozviesť ten prívlastok „iniciačný“ – čo si pod tým máme predstaviť?
    Havran: Aj s touto druhou otázkou mám veľký problém (smiech). Ja som to v tejto optike nepísal, ale jednu vec musím priznať – raz som z tejto knižky čítal kapitolu v Lučenci na Medzihmle a Mila Haugová mi vytkla, že prečo píšem o Bratislave, keď Bratislava neposkytuje dostatočný materiál, a tým pádom si ako keby nezaslúži byť spomínaná v literatúre a... tým nechcem povedať, že celá kniha je odpoveďou Mile Haugovej, ale myslím si, že tak, ako iné mestá – nakoniec, Ondro už písal o istej mentálnej štruktúre Bratislavy – sa stávajú literárnymi mestami práve vtedy, keď ich literáti urobia literárnymi mestami. Pokiaľ o Bratislave nikto nebude písať, tak nebude literárnym mestom – ani Viedeň nebola kedysi literárnym mestom, ani Paríž, ani New York. Myslím si, že my sme už z generácie, ktorá pozná Bratislavu aj ako mesto a aj ako literárne mesto – preto sme mohli s týmto materiálom začať pracovať a pokúsiť sa povedať niečo viac než tie romantické gýče o medzivojnovej podobe Bratislavy, kde všetky multikultúrne skupiny chodili spolu v nedeľu na zákusok na Korzo. Pretože taká je predstava o Bratislave, že je ako stará sépiová pohľadnica.
    Štefánik: Naozaj, pokiaľ sa o meste nebude písať, tak sa literárnym nestane – a ja si myslím, že sa Bratislave venuje v novodobých dejinách literatúry veľmi málo pozornosti...

    Analfabetovi je to Bratislava 90. rokov – v čom pre teba spočívalo jej čaro?
    Havran: Vtedy neexistovala dilema voľby, pretože si mohol robiť všetko naraz. Existovala akási potencionalita mesta – všetky hypotézy ďalšieho vývoja boli rovnocenné a dokonca aj keď si si už jednu cestu vybral, stále ostávali otvorené aj tie ostatné a kedykoľvek si do nich mohol preskočiť. A dnes by si si veľa vecí ani nechcel pamätať a ani ich zažiť, ale vtedy som mal pocit, že my sme si pamätali akurát to, čo sme potrebovali a nepamätali sme si nič navyše – Bratislava ti vtedy sama ako nejaká divotvorná entita selektovala to, čo si máš pamätať, a ešte k tomu takým spôsobom, aby si nemal pocit, že starneš. Vtedy sa mi zdalo, že to veľmi funguje, ale bolo to, samozrejme, aj vplyvom rôznych psychotropných látok a aj istej bezradnosti v tom zmysle, že si mal možnosť z veľkej blízkosti pozorovať rozhodnutia, ktoré si neurobil a neurobíš. Od kupca Sama došlo prvýkrát k úplnému rozpadu autorít...
    Štefánik: Bratislava mala vtedy dve dejové línie – jedna bola politická, ideologická, reprezentovaná zástupcami moci a potom boli obyvatelia. Bolo to mesto možností a nemožností, akurát niektorí využili to, čo im bolo dopriate a dopriate im bolo takmer všetko. Plus je to malé mesto, kde sa každý s každým poznal a kto sa poznal viac s niekým, kto vedel „rásť“ a „ísť hore“, tak ten dnes „žne“... úrodu, ktorú vtedy zasadil.

    Ondro, ako je to teda s Bratislavou u teba?
    Štefánik: Michal má v románe Bratislavu 90. rokov ako normálnu postavu – ja som napríklad v novej knihe mesto úplne vynechal. Pôvodne tam bola Bratislava, ale spätne som to zámerne prepisoval, pretože som sa s ňou vysporiadal v Bezprstom meste a chcel som si dať pauzu a nemusieť to riešiť – pretože považujem za veľmi dôležité, že ak sa má mestu venovať spisovateľská pozornosť, tak to treba urobiť fakt dobre... a to sa mi v tomto románe nechcelo.
    Havran: Vidíš, to je možno zdanlivo banálna vec, ale Ondrove postavy nepotrebujú žiadne kulisy – nemusia byť nikde, všetko sa odohráva vo zvnútornenom priestore, ktorý je ale v niektorých momentoch brutálne opresívny. Jednoducho cítiš, že tí ľudia sa nevedia dostať sami zo seba a – nechcem hľadať nejaké nútené paralely, ale Bratislava tento pocit vytvára takisto. Je to mesto, z ktorého sa nedá ujsť a dokonca, ak sa ti to aj na pár rokov podarí, tak ťa to potom zasa vtiahne. A takéto prostredie pôsobí aj na Ondrove postavy – začalo to už v Bezprstom meste a pokračuje to s Paulou, veľmi úspešne – síce nie pre Paulu, ale pre čitateľov určite, aj keď Štefánik túto neurózu svojich postáv prenáša veľmi zručne aj na čitateľa.

    Poďme teda od mesta k ľuďom v ňom. Ondro, ako vidíš posun od 90. rokov k súčasnosti? Mne sa zdá, že naznačuješ aj rozpad úplne elementárnych spoločenských štruktúr. Kde sa podľa teba nachádzame a budeme nachádzať?
    Štefánik: Podľa mňa sa nachádzame v dôsledkoch 90. rokov. Ja mám v knihe tú generáciu, ktorá už vtedy uvažovala – teda neboli to deti –, ale nesplnili sa im očakávania. Napríklad my sme si vtedy prešli radikálnymi systémovými zmenami a silnou eufóriou a teraz vidíme dôsledky. Mne sa zdá, že v 90. rokoch aspoň moja generácia oddelila od svojho života svoju budúcnosť. Skončil totalitný režim, ktorý bol o nemožnostiach a zrazu prišli možnosti, spočívajúce v tom, že sme si mysleli, že kedykoľvek môžeš siahnuť po príležitosti a ona sa premení na lepšiu budúcnosť – ale to sa nestalo a teraz si niektorí mysliaci ľudia uvedomujú aj tie dôsledky a aj to, v akom mentálnom nastavení sa vtedy nachádzali. Spoločenská atmosféra, ktorá tu vtedy bola, bola silnejšia ako jednotlivci – tých to celé úplne sfúklo, rozmetalo.
    Havran: Mircea Eliade má štúdiu o tom, ako sa vyvíjali predstavy o budúcnosti a hovorí, že zásadný zlom nastal vtedy, keď sa cyklické dejiny zmenili na lineárne. Veľmi to sedí na toto obdobie, dajme tomu, že predchádzajúci režim ľudí naozaj cyklil v nejakých „vypätiach“ – a to, čo prišlo potom, otvorilo horizont, na ktorom nevidíš ani čiaru a každá budúcnosť, ktorá prichádza, je ako tá hviezda vo von Trierovej Melanchólii...
    Štefánik: Ale toto každú kultúru zasiahne inak – ak to postihne malú a mladú kultúru, akou je napríklad slovenská, tak ju to rozmetá úplne. A potom sa tá kultúra nevie sama prejavovať, takže začne napodobňovať, snaží sa niečo dohnať – v literatúre, vo výtvarnom umení, všade... Nevzniká vlastný štýl, ale viac sa napodobňujú už osvedčené vzory, čo veľmi negatívne vplýva na tvorivých ľudí.

    Takže čo nás čaká? Ako vidíte budúcnosť? Čím ďalej, tým častejšie sa ako nasledujúca etapa začína skloňovať posthumanizmus...
    Havran: Ja si už odkladám na niektoré zákroky, aby som bol ešte aspoň ako-tak schopný podávať nejaký výkon v konkurencii s neživými organizmami... ale nie som si úplne istý, či táto téza o posthumanizme platí aj inak, ako z klinického alebo biologického hľadiska...

    Skôr som mal na mysli psychologické zmeny.
    Štefánik: K tomu mám veľmi konkrétnu vec, síce nie som psychiater – a nechcem alarmovať, pretože to sa v mladých malých kultúrach nenosí, to ti proste neprejde –, ale psychologické zmeny sa proste vyvinuli, to nie je žiadna metafyzika, že sledujeme u detí poruchy ako strata koncentrácie, neschopnosť udržať pozornosť, netrpezlivosť a podobne...
    Havran: Otázne je, či je to prejavom toho, na čo sa pýtal Matúš...

    V podstate tam som mieril, napríklad informačný pretlak, relativizácia hodnôt, „fake news“ – nespôsobuje to zmenu paradigmy po psychologickej a sociálnej stránke?
    Havran: Jazyk a písanie ako špecifický druh myslenia budú podliehať všemožným mutáciám, akými sú informačný pretlak, technológie, predlžovanie životnosti ľudí, ktorí sa nebudú dožívať stotridsať rokov starí a dementní, ale svieži a dobre vyzerajúci, a prípadne ešte aj s kapitálom... Ale podľa mňa sa literatúra snaží reagovať tak, že sa vrátila od krátkych prozaických žánrov k „veľkému románu“. To je perfektná odpoveď na to všetko – čím menej ste sústredení, tým dlhšie budete čítať týchto deväťsto strán – napríklad Američania to vymákli, vracajú sa k dlhému textu v čase, keď ich prezident komunikuje so svetom stoštyridsiatimi znakmi cez Twitter. To je veľmi zásadný pokus o formulovanie nejakej odpovede voči tomu, o čom hovoríš aj ty, aj Ondro. Pretože nijako inak sa to nedá, v prípade nepozornosti a nesústredenosti ide o kognitívnu poruchu, a to, že ty sa rozhodneš popísať nejaký úsek zo života nejakých ľudí na stovkách strán, to je najhrdinskejšie gesto literatúry v súčasnosti.
    Štefánik: Ja si myslím to, čo Michal, že sa literatúra vracia aspoň v niektorých kultúrach ku klasickému románu, ktorý si musí autor odmakať, a to ju odlíši od ostatných kreatívnych disciplín, lebo človek si uvedomí, čím je literatúra výnimočná. Houellebecq v esejach Zostať nažive fandí literatúre a hovorí, že neprežije ani tak vďaka svojim vlastným kvalitám, ako vďaka nekvalitám ostatných disciplín a stane sa konkurencieschopnou filmu, publicistike, alebo aj čítaniu Facebooku. Lebo ľudia čítajú Facebook...
    Havran: Keď sa pozrieš chronologicky späť na to, ako sa to stalo, tak to prišlo vtedy, keď sa začalo hovoriť, že kniha ako objekt zanikne, že sa úplne dematerializuje a ostane na webe – ale výsledkom toho je, že ešte nikdy neboli tak kvalitne a dobre robené knižky ako teraz. Veľa vydavateľov si uvedomuje, že existujú desiatky miliónov ľudí, ktorí vedia, že jediný spôsob, ako prežiť, je nielen čítať, ale aj kupovať knihy, že to musia byť veci, ktorých sa môžeš aj dotýkať. Ja mám veľmi rád, keď hocikto hocičo číta aj niekde na dovolenke na pláži, lebo kniha je geniálna v tom, že naozaj je zatiahnutou ručnou brzdou – keď čítaš, zrazu žiješ v inom plynutí času, máš vnem z niečoho, čo plynie ináč ako tvoj život. A to je strašne dôležitý pocit, predovšetkým v tejto dobe, pretože sa rútiš rýchlo a zbesilo a kniha je presne tá vec, ktorá ťa drží v nejakom prirodzenejšom temporytme.

    Matúš Mikšík