Kultúru by sme mali aj vyvážať

  • Odpovedá

    Martin Kasarda
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2018/09
  • Autor rozhovoru

    Matúš Mikšík
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Martin Kasarda (1968), ktorého pre potreby tohto rozhovoru budeme brať iba ako redaktora, nie ako spisovateľa či vysokoškolského pedagóga, pôsobil v rokoch 1990 – 1993 v redakcii časopisu Kultúrny život, ktorý zanikol oficiálne „vďaka zlej finančnej situácii“; nie tak dávno spoločne s Robom Kotianom založili Magazín o knihách a celkom nedávno sa v rámci spomínaného magazínu znovu objavil aj Kultúrny život.
     
    Si šéfredaktor Magazínu o knihách – ako tento magazín vznikol a aká je myšlienka za ním? Nie je to totiž „klasický“ literárny časopis...
    Zámer vytvorenia Magazínu o knihách vychádzal zo zahraničných skúseností a z toho, že veľa zahraničných denníkov má ani nie tak literárnu, ako skôr knižnú prílohu. Existujú prílohy typu „bookseller“ a „bookshop“ napríklad v Nemecku, vo Francúzsku či vo Veľkej Británii. Tam sme sa trošku inšpirovali: Prečo by nemohol byť aj u nás denník, ktorý by prinášal nejaké informácie o knižnom trhu? Ja totiž od počiatku tvrdím, že knihy sú aj tovar, ktorý potrebuje nejakú propagáciu a pri počte titulov, ktoré vychádzajú na slovenskom knižnom trhu, je celkom dobré, ak vznikne niečo prehľadové... V našom prípade išlo o vzájomné oslovenie sa s denníkom SME, v ktorom vyjadrili istý záujem o nejakú kultúrnu prílohu. Navyše, v tom čase bol predsedom ZVKS pán Kollár a spoločne s ním sme došli k tomu, že by mohlo byť zaujímavé robiť časopis aj ako pomoc pre kníhkupectvá. Čiže do toho vstúpila navyše aj potreba dohodnúť sa s knižnými sieťami na tom, aby tento magazín brali ako podporu predaja kníh v ich kníhkupectvách. Bol som príjemne prekvapený, keď projekt postupne prešiel aj diplomatickým kolom rokovaní s Martinusom, Panta Rhei a ďalšími kníhkupectvami mimo tieto dve siete a dostal sa do takej fázy, že vlastne všetci si pomáhame a že to je „win-win“ situácia. Teda, vznikol tu nejaký „magazín o knihách“, ktorý nie je literátsky, ale je skôr o tom, že knihy sa dajú čítať aj v rámci oddychu a vedia fungovať v rámci zábavného priemyslu. Na druhej strane, nechceli sme to robiť tak, že budeme písať len o bestselleroch, chceli sme nájsť aj prienik medzi kvalitnou, ale zároveň populárnou literatúrou či už domácej alebo medzinárodnej proveniencie. A napokon sme vyšli do istej miery v ústrety či už vydavateľom alebo knižným sieťam v tom, aby sme prinášali populárnym spôsobom informácie o novinkách.
     
    V čom je obsahový alebo žánrový rozdiel medzi Magazínom o knihách a „štandardným“ literárnym časopisom, ktorý pracuje najmä so žánrami literárnej kritiky?
    V prvom rade sme chceli zaradiť o čosi viac publicistiky nie vedecko-odborno-literárnokritického typu, ale publicistiky pre čitateľa, ktorý si rád číta, ale nepotrebuje mať pred sebou odborný literárnovedný text alebo interpretáciu. Zásadný rozdiel vidím v tom, že my sme vyšli z publicistického prostredia a ako príloha denníka sme chceli prinášať – a teda dúfam, že aj prinášame – témy, ktoré sú o knižkách, o literatúre, o zaujímavostiach okolo knižného sveta a zároveň sú obohatené trebárs o rozhovory, o pohľady do žánrovej literatúry, alebo do detskej literatúry, alebo do non-fiction literatúry formou predstavovania zaujímavých titulov. Povedali sme si, že nebudeme príliš zámerne kritickí, ani zámerne interpretační, skôr skúsime nájsť na knižnom trhu každý mesiac také tituly, za ktoré sa nehanbíme, že ich čítame a pokojne by sme väčšinu z nich odporučili aj svojim známym. Čiže ten pohľad nebol taký, že nutne musíme zachytiť napríklad väčšinu slovenskej literárnej produkcie – skôr sme sa chceli pozrieť na to, ktorí autori sú nám čitateľsky blízky. Pohľad čitateľa je totiž trošku odlišný od, nazvime to, vážnych literárnokritických magazínov typu Slovenská literatúra, Romboid, Slovenské pohľady a tých, ktoré berú slovenskú literatúru nielen ako súčasť zábavno-kultúrneho priemyslu, ale aj ako isté posolstvo, ku ktorému sa treba literárnokriticky vyjadrovať. Teda – my sa na to pozeráme ako novinári, kým literárni kritici v literárnych časopisoch sa na to pozerajú odbornejšie, akademickejšie.
     
    Aký je u vás pomer slovenskej a svetovej literatúry?
    V každom čísle máme minimálne dva rozhovory – niekedy aj tri – a snažíme sa, aby aspoň jeden z nich bol s domorodým autorom, prípadne prekladateľom. A čo sa týka celkového pomeru – asi si skôr vyberáme aj na tie väčšie odporúčacie strany tituly, ktoré sú mimoriadne dobré, nerobíme to tak, že ak sme teraz mali slovenskú knihu, nabudúce bude zahraničná alebo naopak. Ak vyjde slovenská kniha, ktorú uznáme za dobrú – čím dávam najavo, že chceme byť do istej miery aj arbitrami vkusu, skôr masového ako literárnokritického – tak nemáme problém zaradiť ju a dať jej priestor. Nereflektujeme všetku slovenskú prózu, pretože niekedy na knihe vidíme, ako nám tu doma chýbajú knižní redaktori – a prečo kritizovať, keď to môžeme prejsť taktným mlčaním. Ale priznám sa, že keď sme magazín začínali vydávať, netušil som, že sa dostaneme do situácie, že nebude problém robiť rozhovory so zahraničnými spisovateľmi prvej kategórie – potešilo ma, že to zafungovalo aj takýmto spôsobom a aj samotné vydavateľstvá nám pomohli k tomu, aby sme poprinášali rozhovory napríklad so Salmanom Rushdiem alebo Amosom Ozom.
     
    Predpokladám, že sa musíte pomerne operatívne rozhodovať, čo zaradiť – máte aj z dlhodobejšieho hľadiska nejaké „ušľachtilé ciele“, napríklad kultivovať slovenského čitateľa alebo niečo podobné?
    Máme jeden cieľ, a to fungovať na tomto trhu a byť relatívne rešpektovaným poradcom pri výbere dobrých knižiek – a pod tým si my predstavujeme kombináciu kvalitne urobenej knižky, ktorá je pekná, korektne napísaná, korektne skorigovaná, čítavá, pútavá a tak... Ak budeme vnímaní tak, že si čitateľ povie, že sa mu oplatí prísť do kníhkupectva a zobrať si Magazín o knihách, tak budeme radi. A podľa ohlasov z kníhkupectiev sa to tak už deje.
     
    A čo sa týka publicistiky? Máte napríklad názorové komentáre, alebo ide skôr o informatívne texty?
    Snažíme sa mať v každom čísle publicistiku skôr takého typu, že rozoberáme nejaké zaujímavé fenomény – čítačky kníh, popularitu erotických románov, teraz zhodou okolností chystáme materiál týkajúci sa projektu Guttenberg. Toto je to, čo považujeme za publicistiku.
     
    Z tohto tvojho uhla pohľadu, ako vidíš slovenský a svetový literárny svet? Existuje podľa teba nejaká cesta, ktorá by ich mohla viac prepojiť?
    Ja by som bol hrozne rád, keby existoval na Slovensku dobrý literárny informačný web, ale to by chcelo peniaze na prevádzkovanie, lebo bez peňazí sa ťažko pracuje... Prepojenie slovenskej a svetovej literatúry má podľa mňa aj opačný aspekt, nazdávam sa, že tu čaká veľmi veľa práce – opäť v závislosti od peňazí – aj na ministerstvo kultúry, ktoré za dlhé dlhé dlhé roky ešte neprišlo na to, že literatúra môže byť veľmi dobrý vývozný artikel. Dovolil by som si povedať, že tu máme zopár spisovateľov, ktorí by spokojne mohli byť s výdatnou podporou ministerstva kultúry preložení do svetových jazykov, vydaní a propagovaní tak, aby sa dostali na takú úroveň, že sa budú celosvetovo predávať. Nemáme literatúru úplne odtrhnutú od svetovej literatúry, mnohí autori u nás dosahujú úroveň bežných medzinárodných „prekladateľných“ autorov – ale, bohužiaľ, nie sú na to peniaze. Podľa mňa by to však bola oveľa lepšia propagácia ako cez nejakých chlapcov, ktorí búchajú drevenými palicami do gumeného krúžku a tvária sa, že sú hokejisti. To je proste krátkozraká politika štátu. Podstatne viac by sme mali dať na propagáciu kultúry – aj slovenskej literatúry – v zahraničí, lebo to by prinieslo v tých kruhoch, v ktorých potrebujeme byť, lepšiu odozvu. Takže si myslím, že je tu priestor ešte pre literárne alebo kultúrne diskusie, ktoré by sa týkali spojenia so svetom. Navyše, my by sme mali strašne veľa urobiť v rámci štátnej politiky pre to, aby sme vyvážali našu kultúru smerom von a predávali Slovensko cez kultúru, pretože predávať ho cez ovečky a Sagana je... choré.
     
    Ako je to s číslami Magazínu o knihách – náklad je teraz 60 000 výtlačkov, je tam priestor na expanziu?
    Je to tak, že 26 000 kusov sa vkladá do denníka SME a druhú časť nákladu si berú alikvotne Panta Rhei, Martinus a Euromedia Group, ktorá zabezpečuje distribúciu do ďalších sto kníhkupectiev mimo týchto dvoch sietí po celom Slovensku. Toto je čaro toho, ako to máme vymyslené a vyrokované – hneď v čase vydania vlastne minieme celý náš náklad tak, že sa dostáva do kníhkupectiev, kde sa dostáva do rúk čitateľom. Čo sa týka expanzie, už ani veľmi niet kam – čitateľa sme chytili na mieste, kam chodí a nevieme s tým už nič ďalej robiť, no vlastne ani nemusíme, pretože čísla sú také, že vydavatelia sú veľmi spokojní s tým, aký má magazín dosah.
     
    V najnovšom čísle magazínu sa objavil aj revival Kultúrneho života, mohol by si načrtnúť, akým spôsobom sa táto myšlienka zhmotnila do súčasnej podoby?
    Rozmýšľali sme nad tým, kam by to ďalej s magazínom mohlo ísť a dokonca bol projekt „Magazín o filme“, „Magazín o hudbe“, „Magazín o výtvarnom umení“ – problém bol v tom, že takéto špecializované magazíny nemajú taký dobrý trh, ako je ten knižný. Ale uvedomovali sme si, že sú tu aj ďalšie súčasti kultúrneho diania, ktoré by bolo dobré reflektovať – nie akademicky. Skrátka, nie je tu niečo, čo by hovorilo o kultúre. Postupne z toho v diskusii vyšla myšlienka obnoviť Kultúrny život, keďže značka bola voľná a rozhodli sme sa, že sa pustíme do donkichotskej vojny s týmto trhom. V prvých chvíľach pomohlo to, že Magazín o knihách má tých svojich 60 000 kusov a dostane sa k nejakým čitateľom. Prvé a druhé číslo Kultúrneho života teda berieme ako marketing značky a už rozmýšľame a rokujeme s knižnými sieťami o tom, že by podobným spôsobom brali nejakú časť nákladu a dávali ju počas celého mesiaca k dispozícii čitateľom. Myslím si, že stánkový predaj celkovo výrazne poklesol, takže hľadáme alternatívnu distribúciu, ale pevne veríme tomu, že sme už znova ako spoločnosť dospeli do toho, že jednoducho treba mať taký časopis. Je to zdanlivo proti logike trhu, ale v skutočnosti je mediálny trend taký, že hoci masová tlač postupne zaniká, exkluzívne tituly ostávajú na papieri pre exkluzívnu skupinu čitateľov, ktorá chce čítať na papieri. Časopisy ako Kultúrny život by teda teoreticky mohli prežiť, pokiaľ tu bude dosť kultúrnych ľudí, ktorí budú presvedčení o tom, že spoločnosť kultúru potrebuje.
     
    Matúš Mikšík