Kultúru stále vnímame ako niečo navyše

  • Odpovedá

    Monika Lopušanová
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/06
  • Autor rozhovoru

    Beáta Beláková
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Univerzitná knižnica v Bratislave (UKB) poskytuje zázemie, kde sa rodia veľké veci, aj keď v tichosti a nebadane. Štatistiky však ukazujú, že na pozadí pomerne dynamických procesov. Len za minulý rok inštitúciu navštívilo 190 000 návštevníkov a knihovníci zabezpečili 750 000 absenčných a prezenčných výpožičiek. Nad tým všetkým drží pevnú ruku Monika Lopušanová (1972), odborníčka na knižnice a knižničné systémy SR, už vyše roka riaditeľka Úseku knižničných činností. V rokoch 1995 – 2016 pracovala na sekcii kultúrneho dedičstva MK SR, z toho sedem rokov bola riaditeľkou odboru múzeí, galérií a knižníc tejto sekcie.
     
    Úsek knižničných činností je najväčší organizačný útvar Univerzitnej knižnice v Bratislave, ktorý vám sedí na pleciach. Ako sa dá zvládnuť jeho riadenie?
    Univerzitná knižnica v Bratislave je najväčšou a najstaršou vedeckou knižnicou na Slovensku, bola a je súčasťou študentského a spoločenského života mnohých generácií. Ctíme si svoju históriu, nadväzujeme na to, čo tu bolo, ale popritom prinášame aj nové vývojové trendy, ktoré ponúka knihovnícky svet, a tým skvalitňujeme a rozširujeme ponuku služieb pre používateľa. Takže sa to dá zvládnuť.
     
    Profesne sa zaoberáte knižnicami vyše dvadsať rokov. Ak by ste mali porovnávať medzi tým, čo bolo vtedy, keď ste začínali, a teraz, čo prvé vás napadne?
    Obrovský posun v kvalite služieb, v možnostiach – nová doba, nové technológie, nové zariadenia, ktoré priniesli a uľahčili proces sprístupnenia a urýchlili ho v prospech používateľa.
     
    Technológie však môžu život aj skomplikovať.
    Určite áno, ale zatiaľ výhody jednoducho prevažujú nad negatívami. Možno keď niekto raz vypne prúd, potom oceníme kvalitu systému lístkových katalógov. Tým, že sa doba zrýchľuje, požiadavky a potreby sa znásobujú, každý chce mať hneď všetko „na stole“ a naozaj nie je možné ignorovať nové technológie, nové formy knižnično-informačných služieb, nové zariadenia, ktoré sprístupňujú a umožňujú vyšší komfort pre používateľa.
     
    Vo vašej prednáške v rámci verejného odpočtu činnosti a hospodárenia UKB za rok 2016 ste často prízvukovali, že za všetkými číslami a štatistikami sú konkrétni ľudia, zamestnanci knižnice. Koľko ich pripadá na Úsek knižničných činností?
    123,5 je presný počet z celkového počtu 237 zamestnancov knižnice v roku 2016 a plus-mínus je to tak doteraz.
     
    Zároveň ste naznačovali, že knihovníci často robia činnosti nad rámec svojho pracovného času.
    Nie je to ani tak nad rámec, ale ide skôr o ich flexibilitu a operatívnosť. Komplexne a uspokojivo vybaviť požiadavku používateľa znamená, že musia vedieť veľmi rýchlo vyhodnotiť situáciu – používateľ nie vždy presne definuje, čo potrebuje, preto ho často treba naviesť –, musia mať prehľad v mnohých oblastiach, vedieť poradiť mu bez toho, aby odďaľovali splnenie požiadavky podmieňovaním potreby opýtania sa iných. Ich úloha nie je len v tom, že sedím, sledujem, podám knihu, zapíšem knihu, odovzdám knihu používateľovi, ale musia ho vedieť usmerniť a nasmerovať, sledovať trendy v oblasti knižnej a knižničnej kultúry, musia vedieť, aký fond nakupujeme, sledovať ponuku elektronických informačných zdrojov, ktoré môžu uspokojiť informačnú požiadavku používateľa. Popritom sa snažia skultúrňovať prostredie pre používateľov tým, že pre nich robia tematické výstavky, pracujú s knižničným fondom, robia výstavy a prezentácie nových akvizícií, ktoré sme nadobudli, robia iné sprievodné podujatia, ktorými sa snažia propagovať naše služby a výstupy a samozrejmé je vedecké bádanie knižničného fondu. To je veľmi dôležité, lebo vtedy vieme presne poukázať na vedeckú, historickú, spoločenskú a kultúrnu hodnotu toho, čo uchovávame.
     
    To je enormné množstvo činností.
    To je dnes podľa mňa v každej práci, dnes musí byť kultúrny zamestnanec „multifunkčný“ na každej pracovnej pozícii, keď chce uspieť na trhu práce a v konkurencii, ktorá na Slovensku je. Myslím si, že je to tak všade, že doba nás núti orientovať sa a ponúkať kultúru, ktorá sa, žiaľ, v spoločnosti stále berie ako nejaký prídavok, niečo navyše, niečo voľnočasové. A aby sme zaujali dnešnú mládež (často znudenú), dnešnú spoločnosť, ktorá prijíma kultúru len pasívne, musíme vymýšľať nové formy, ako ich osloviť, ako im ponúknuť naše služby, čím ich prekvapiť, čím ich zaujať, aby zistili, aké bohatstvo písomného kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky je v tejto inštitúcii uchovávané.
     
    To je vaša cieľová skupina? Mládež, študenti?
    V UKB je vítaný každý, kto potrebuje získať odpoveď na svoje otázky. Samozrejme, že mládež, najmä študujúca, je tá, ktorá najviac potrebuje informácie, sú vo veku, kedy nasávajú množstvo nových vecí, lebo ich k tomu núti škola, vzdelanie, núti ich možno aj samotné presvedčenie, že chcú byť v témach dobrí, preto je najviac našich používateľov z radov študentov.
     
    Na druhej strane, veľké percento zamestnancov UKB má vek nad 50 rokov.
    Veková štruktúra u nás je dosť na hranici až za hranicou prirodzenej obnovy a vychovávania si nových nástupcov. Na verejnom odpočte hovorila o tom generálna riaditeľka UKB, Silvia Stasselová –  viac ako 40 percent zamestnancov má viac ako 50 rokov.
     
    Ak by sme to trochu pritiahli za vlasy, znamená to, že mladšia generácia nemá záujem o túto profesiu?
    Aj má, aj nemá záujem, odrádzajú ju hlavne finančné možnosti, ktoré im na začiatku ich kariéry vieme ponúknuť. Tým, že platové tabuľky vo verejnej správe sú také, aké sú, príde k nám absolvent vysokej školy bez praxe a my mu môžeme podľa tabuľky ponúknuť necelých 500 euro brutto, čiže naozaj len veľmi málo nad minimálnou mzdou, ktorú je povinný zamestnávateľ garantovať zamestnancovi v plnom pracovnom úväzku bez ohľadu na náročnosť vykonávanej činnosti a požadovaného vzdelania. Je to veľmi frustrujúce, ak prijmeme kvalifikovaného zamestnanca s praxou alebo niekoho s vysokou školou, koho si chceme vychovať v našej profilácii, kto bude robiť odbornú robotu, bude sa musieť vzdelávať a dostane plat len o málo vyšší, ako niekto prijatý na výkon remeselných, či manuálnych prác (a nemyslím to dehonestujúco). Podmienky zvyšovania platu podľa tabuliek vo verejnej správe podľa rokov priznanej praxe, teda približne každé tri roky, pričom sa plat zvyšuje iba o malú sumu, tiež nie sú motivujúcim benefitom.

    Finančné dôvody sú tie, ktoré nám znemožňujú vychovať si silnú generáciu mladých ľudí. Ich tá robota aj baví, no odchádzajú od nás a pri odchode priznajú, že chcú mať rodinu a nedajú im hypotéku, takže idú robiť prácu, ktorá je úplne mimo ich profesného záberu – žiaľ, všetci žijeme z peňazí. Ako rozpočtová organizácia máme aj obmedzené možnosti vo vzťahu k priznaniu osobných príplatkov, lebo máme mzdový fond rozpočtovaný, nie sme príspevková organizácia, ktorá si môže zarobiť a tieto peniaze použiť na hmotnú motiváciu zamestnancov. Medzi zamestnancov vieme rozdeliť iba to, čo nám dá štát, a toho teda veľa nie je.
     
    Je nejaká nádej, že sa to zlepší?
    Možno ste zachytili v médiách, že z úrovne štátu sa pripravuje zmena platových tabuliek aj vo verejnej správe, lebo viac ako polovica tabuľky je pod minimálnou mzdou. Tým, že štát zvyšuje minimálnu mzdu, tak to musí riešiť, preto veríme, že sa schvália tabuľky, ktoré budú rovnako prívetivé pre všetkých zamestnancov, ktorí chcú robiť vo verejnom záujme, to je jedno či v kultúre, školstve, zdravotníctve alebo v oblasti sociálnych vecí.

    Dúfame, že posun minimálnej mzdy spôsobí aj adekvátne zvýšenie odborných platových tried, aby sa oddelila od minimálnej mzdy odborná práca, ktorá by bola kvalifikovaná nejakým motivačným rozdielom. To nám umožní postupne si vychovávať mladú generáciu. Problém väčšiny týchto inštitúcií je práve to, že tam chýba silná generácia tridsiatnikov, štyridsiatnikov.
     
    Máte pocit, že tento sektor kultúry je finančne poddimenzovaný?
    Myslím si, že si to tvrdí každý sektor tohto štátu, ktorý je nevýrobný, vrátane kultúry. Neviem, či je to tým, že je kultúra podfinancovaná alebo sú tie pravidlá nastavené možno diskriminačne, najmä v oblasti štátnych kultúrnych organizácií, kde sme vylúčení z uchádzania sa o finančnú dotáciu z Fondu na podporu umenia. Tým pádom nemôžeme súťažiť s našimi projektovými zámermi s inými inštitúciami na Slovensku, nemáme možnosť podať si projekt v podobných oblastiach ako x iných knižníc. Projektové súťaženie by nám umožnilo vzájomne sa porovnať nielen kvalitou projektu, ale aj sa v danej téme viac profilovať, špecializovať, či rýchlejšie napredovať.
     
    Máte nejaký sen alebo cieľ, ktorý by ste chceli dosiahnuť v rámci Úseku knižničných činností UKB?
    Poviem úprimne, že zatiaľ mám len také krátkodobejšie ciele, lebo doba ide v našej oblasti veľmi dopredu. Ja tvrdím, že nič nie je staršie ako včerajšie noviny. Mojím cieľom je to, aby táto inštitúcia zostala a posilnila svoje miesto v rámci ponuky knižnično-informačných služieb na Slovensku. Povedané súčasným eco-bio-raw jazykom – využívajte knižnice, sú zdraviu (najmä duševnému) prospešné, ekologické (neponúkajú nadprodukciu, ale pritom majú bohatý výber pre každého) a môžu byť vzorom pre iných ako základ recyklácie (keďže v knižnici knihy cirkulujú).

    Ale vrátim sa k otázke. Určite je nielen mojím cieľom obstáť v konkurencii v rámci knižnično-informačných služieb, dať o sebe ešte viac vedieť, ponúknuť cielené a špecializované knižnično-informačné služby všetkým odborným kapacitám, ktoré v rámci Bratislavy sú, lebo tu je kumulácia vedecko-výskumných pracovísk, vysokých škôl, je tu Slovenská akadémia vied, sú tu výrobné podniky, zastúpenia mnohých podnikov, dokonca medzinárodných. Už aj u nás sa vytvárajú logistické a inovačné centrá a mozgové zázemia týchto veľkých firiem, ktoré potrebujú kvalitné, profesionálne, odborné, cielené a dostupné informačné zázemia, vrátane odbornej selekcie elektronických zdrojov. Druhým snom je, aby sa nám podarilo ešte výraznejšou mierou pohnúť vo vedeckom bádaní nášho historického fondu. U nás sú skvosty písomného dedičstva, ktoré potrebujeme vedecky prebádať a výstupy ponúknuť odbornej verejnosti na ďalšie bádanie a výskumy. My urobíme ten prvý krok a po nás môžu nastúpiť historici, politológovia, sociológovia a iní.
     
    Beáta Beláková