Mengeleho dievča dalo nádej

  • Odpovedá

    Veronika Homolová Tóthová
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/05
  • Autor rozhovoru

    Iris Kopcsayová
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Na slovenské pomery je to mimoriadny úspech: doteraz 37 000 predaných výtlačkov. Reportérka televízie Joj Veronika Homolová Tóthová (1980) napísala knihu podľa rozprávania rodáčky z Lučenca Violy Stern Fischerovej (1922) Mengeleho dievča (Ikar 2016). Prvý náklad sa v priebehu niekoľkých dní vypredal. Zdá sa, že ľudia o holokauste chcú čítať.
     
    Vaša kniha  u čitateľov mimoriadne zarezonovala. Čakali ste to?
    Nikto, ani pani Viola, ani ja a ani vydavateľstvo sme nečakali, že tento príbeh zaujme až toľko čitateľov. Začiatkom roka bolo predaných okolo 30-tisíc výtlačkov, čiže desaťkrát viac ako bol prvý náklad knihy.
     
    To muselo byť príjemné zistenie, nie?
    Keď som sa pýtala vo vydavateľstve, čo sa pri prvotine autora považuje za úspech, povedali mi, že keď sa tých tritisíc kusov, čo je bežný náklad, predá za rok. A náš sa predal za päť dní! Napríklad v Lučenci, v ktorom sa odohráva veľká časť príbehu, museli v kníhkupectve urobiť poradovník a pred Vianocami som na rôznych virtuálnych burzách kníh videla množstvo žiadostí, že ľudia knižku veľmi zháňali. 
     
    Kam by ste svoju knihu žánrovo zaradili?
    Neviem kam by som ju zaradila. Je nezvyčajná v tom, že to nie je úplne beletria, ale nie je to ani literatúra faktu. Príbeh je písaný ako román, zároveň však bolo pre mňa ako pre dokumentaristku dôležité to, aby v knižke boli historické listiny a fotografie, ktoré príbeh pani Violy podporujú, dokazujú – kartotečné lístky z koncentračných táborov, historické fotografie. Preto sa aj kniha rodila skoro rok a pol, nebolo totiž jednoduché získať povolenia z jednotlivých archívov na to, aby sme dokumenty mohli použiť.
     
    Čo vás pri rozprávaní  Violy Fischerovej najviac zasiahlo?
    Predovšetkým to, do akých podrobností bola ochotná odpovedať na moje otázky a opísať svoj príbeh, aby sme mali šancu celú tú hrôzu, bezmocnosť a beznádej lepšie pochopiť. Často som pri našich rozhovoroch mala pocit, že už nemám právo pýtať sa ďalej, najmä keď som videla, ako rozprávanie a spomínanie pani Violu rozrušilo. Ale zároveň som sa musela pýtať, aby som ju pochopila správne. A ona mi to veľmi uľahčila. Keď som zostala ticho a niekedy aj plakala spolu s ňou, nakoniec sa na mňa pozrela a povedala: „Nerozumieš, však? Opýtaj sa ma na to, čo ti nie je jasné, odpoviem ti.“ A tak som sa pýtala na pokusy, na každodenný život v tábore, na to, či naozaj mali na použitie latríny len dvadsať sekúnd dvakrát denne, na to, na čo vtedy myslela... A bolo pre mňa ťažké pochopiť, ako sa s tým všetkým dokázala vyrovnať. Pani Viola na to hovorí krásnu vetu, že nacistov vlastne porazila dvakrát. Napriek tomu, že sa musela zúčastniť sterilizačných pokusov, mala totiž po vojne dve dcéry.
     
    Aký bol Mengele?
    Pani Viola má na neho brutálnu spomienku. Rozprávala som sa s niekoľkými preživšími, ktorí ho v Auschwitzi zažili aspoň pri prvej selekcii na rampe a ostatní hovorili, že pôsobil až milo. Usmieval sa, popiskoval si, čo bolo v ostrom kontraste ku kriku a bitke obuškami, ktorú prichádzajúci zažívali od dozorcov. Niektorí opisujú, ako sa milo prihováral deťom. Robil to aj preto, aby pritom skúmal farbu ich očí, keďže jeden z jeho výskumov bol zameraný na možnosť ovplyvniť či zmeniť ich farbu. Nepodarilo sa mu to. Obete oslepli a následne skončili v plynovej komore alebo zomreli. Pri pani Viole sa však prejavila aj jeho druhá stránka osobnosti. Najskôr sa jeho rozhodnutím dostala aj s mamou na stranu smrti. Potom si ju však Mengele zavolal, opýtal sa jej, koľko má rokov a poslal ju na druhú stranu, na stranu života, čo však pani Viola vtedy netušila. Kŕčovito sa držala svojej mamičky za ruku. Keď to Mengele videl, kopol do jej mamy, ona spadla a dozorcovia ich od seba oddelili. Tam sa videli poslednýkrát.
     
    Odkiaľ na to všetko brala silu?
    Keď som sa prvýkrát dozvedela, že niekde v Prahe žije Slovenka, ktorá prežila koncentračný tábor, tak opis toho, čo musela prežiť, znel až neuveriteľne – štyri rôzne koncentračné tábory, pseudolekárske pokusy, pochod smrti a útek z neho, na ktorý nahovorila aj ďalšie väzenkyne a v neposlednom rade pomohla chytiť brutálnu blokovú vedúcu, „dozorkyňu“ z radov väzňov, z Auschwitzu. Vtedy som si povedala, že ak len polovica z toho je pravda, pokúsim sa ju nájsť a požiadať o rozhovor. A nakoniec som zistila, že musela prekonať nielen toto všetko, ale aj oveľa viac. Jej najstarší brat zomrel v Rusku, vedela o tom iba ona a otec, mame to nikdy neprezradili, takže mama si aj v plynovej komore myslela, že všetky jej deti ešte žijú. Bolo to ťaživé tajomstvo a pani Viola sa dlhé roky vyrovnávala s tým, či konala správne. Z celej ich asi tridsaťčlennej rodiny prežila iba ona a jej o rok a pol starší brat. Keď sa z Nemecka peši vrátila domov, pretože do vlaku by ju už nikto nedostal, miestni ju nevítali, dokonca boli nepríjemne prekvapení, že sa vrátila. Ich byt im nikdy nevrátili. Na pani Viole je veľmi sympatické, že sa nehrá na hrdinku a zároveň vás to núti aspoň v mysli ju ochraňovať. Niekoľkokrát sa mi pozrela hlboko do očí a povedala: „Vieš, mňa to roztrhalo na kusy, nemala som dušu a možno práve to mi pomohlo.“ Náhoda a šťastie. Nič iné jej nepomohlo prežiť. Mohla zomrieť na následky príšerných pokusov, pri selekcii, mohla ju zabiť tá bloková vedúca, mohla dostať brušný týfus. Mala rozhodne väčšiu šancu či pravdepodobnosť, že tam umrie, ako že to prežije. Pani Viola o sebe tvrdí, že nie je hrdinka. Ale pre mňa je. Už len to, že sa odhodlala utiecť z pochodu smrti a nahovorila aj iné ženy, je veľký čin, ktorý je veľmi ojedinelý. Poznám ju od detstva, z videnia, keďže sme z jedného mesta a vždy ma na nej zaujali oči. Mala čistý pohľad dieťaťa, aj napriek tomu, čo videla a prežila. A veľmi na mňa zapôsobilo, že sa rada smeje.
     
    Necítite sa príliš mladá na takúto tému?
    Necítim sa na to mladá. Zaznamenávam príbehy ľudí, ktorí prežili nacistický či komunistický láger a diktatúru už takmer 10 rokov a je mi ľúto, že som nezačala skôr. Mohla som ich stihnúť zaznamenať viac. Iste, moje prežívanie týchto príbehov a aj otázky na preživších sa časom zmenili. Ale vlastne nastala iba jedna, no veľmi zásadná zmena. Medzičasom som sa stala mamou, a tak som krutosti páchané na deťoch začala vnímať oveľa citlivejšie a občas boli pre mňa aj pri písaní knihy až neznesiteľné. Na téme druhej svetovej vojny a 50. rokov 20. storočia v Československu, ale aj v Sovietskom zväze – keďže som zaznamenala príbehy preživších v systéme GULAG – ma zaujímajú ľudské osudy, osud konkrétneho človeka. Ako to vnímal, ako to prežil, čo mu pomohlo, čo nikdy nedokázal odpustiť a ak áno, ako to dokázal. Pretože mnohí z nich, ktorí boli takto prenasledovaní, skutočne odpustili a aj prirodzená túžba po pomste sa po pár mesiacoch vytratila. Väčšinou vtedy, keď si uvedomili, že jediný spôsob, ako sa pomstiť, by bolo urobiť svojim väzniteľom a trýzniteľom to isté, čo oni urobili im. A to nechceli, lebo by boli takí istí ako oni. 
     
    Zmenila vám kniha Mengeleho dievča život?
    Zmenila mi ho. Po takmer desiatich rokoch mám pocit, že je o príbehy preživších záujem. Keď som ich začala zaznamenávať, ľudia to zvykli komentovať: „Načo? Koho to už len zaujíma?! Bolo to dávno.“ A podobne. Ale ja som cítila, že je to posledný čas, kedy nám o tom všetkom títo ľudia môžu povedať osobne. A za posledné dva-tri roky sa to mení k lepšiemu. Viac si tieto príbehy, ktoré sú súčasťou našej histórie, vážime. Veľmi ma potešili reakcie čitateľov a vďaka nim som trocha aj ja zmenila názor. Po dopísaní knihy sa ma priateľky, ktoré už majú deti v puberte, pýtali, či im knihu môžu dať prečítať. Bola som veľmi protektívna, hovorila som, že radšej nie, najskôr od sedemnástich rokov, pretože je tam niekoľko brutálnych, naturalistických opisov. A potom, asi mesiac po vyjdení knihy, mi začali písať trinásť-štrnásťroční žiaci a študenti. Z ich mailov som pochopila, že časti knihy, ktoré sme my, čo už máme deti, vnímali ako príliš brutálne, sa týkajú práve detí. A to študenti, čitatelia, až tak silne neprežívali, pretože ešte vlastné deti nemajú a nevedia si to predstaviť. Na nich viac zapôsobili opisy toho, ako sa k pani Viole zachovali spolužiačky, ako ju doma nikto nečakal, ako sa ich nikto nezastal. A jedna študentka mi napísala niečo, čo by vlastne mohlo byť mottom knihy. Bola veľmi rada, že si ju mohla prečítať, pretože jej dala nádej. Nádej, že ak by sa niekedy, nedajbože, malo niečo podobné zopakovať, tak aj obyčajné dievča môže prežiť.
     
    Spomínali ste, že sa chystáte spracovať príbeh Jozefa Gabčíka. Prečo práve jeho? Tu navyše nemáte žijúceho respondenta či respondentku...
    O príbeh Jozefa Gabčíka sa zaujímam tiež už niekoľko rokov. Mala som to šťastie, že môj prastarý otec, ročník 1905, bol učiteľ a rozprával mi o Gabčíkovi aj v časoch, keď sa jeho meno v učebniciach dejepisu ani nevyskytovalo. Aj v našej gymnaziálnej, z rokov 1994 – 1997, tam boli iba tri vety o tom, že atentát na Heydricha sa stal, kedy sa stal a že ho vykonali parašutisti. Postupne som sa spoznala s ľuďmi, bádateľmi a historikmi, ktorí sa atentátom zaoberajú veľmi podrobne, napríklad s Jaroslavom Čvančarom, Eduardom Stehlíkom či s Vojtěchom Šustekom – ten objavil v rôznych archívoch dokumenty, ktoré sa považovali za stratené alebo o ich existencii nikto netušil. A spoznala som aj praneter Jozefa Gabčíka, ktorá stále žije v Gabčíkovom rodnom dome. A aj pri tejto téme mám žijúcu respondentku: Jozef Gabčík mal v Prahe pred atentátom vážnu známosť – mladú vdovu, Annu Malinovú. Ona mala v tom čase trojročnú dcérku Alenku. A práve túto, dnes už dámu, sme našli, nakrútili sme s ňou rozhovor o jej mame a o tom, čo musela ako dcéra nepriateľky štátu vytrpieť a pripravujeme dokumentárny film. No a vzťah Anny Malinovej a Gabčíka, a najmä jej veľká pomoc parašutistom, ktorá bola doteraz neznáma, respektíve zabudnutá, je námetom pripravovanej knihy. Žáner bude podobný ako pri príbehu pani Violy, čiže okrem príbehu v ňom bude veľa historických listín a fotografií. Ale tých príbehov, ktoré sa chystám spracovať, a dúfam, že sa mi to podarí, je oveľa viac. Minimálne ďalšie štyri.
     
    Iris Kopcsayová