Našiel som svoj prisľúbený ostrov

Hovorí rímskokatolícky kňaz, básnik, prozaik a textár Peter Farkaš-Žiška

  • Odpovedá

    Peter Farkaš-Žiška
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2002/21
  • Autor rozhovoru

    Jitka Rožňová
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Abstrakt

    Peter Farkaš-Žiška (1973) debutoval básnickou zbierkou Čo som napísal, napísal som (2000), o rok neskôr mu vychádza druhá básnická zbierka Prisľúbený ostrov a tento rok v lete vydal zbierku lyrizovaných próz Smútok a krása tvojich hviezd. Je držiteľom viacerých ocenení z celoslovenských literárnych súťaží, v súčasnosti spolupracuje ako textár na príprave muzikálu Mária Magdaléna.
    Básnik Svetloslav Veigl ho označil za pokračovateľa smeru katolíckej moderny, patrí k popredným predstaviteľom súčasnej nábožensky orientovanej literatúry.
  • Text

    Našiel som svoj prisľúbený ostrov

    Hovorí rímskokatolícky kňaz, básnik, prozaik a textár Peter Farkaš-Žiška
    Peter Farkaš-Žiška (1973) debutoval básnickou zbierkou Čo som napísal, napísal som (2000), o rok neskôr mu vychádza druhá básnická zbierka Prisľúbený ostrov a tento rok v lete vydal zbierku lyrizovaných próz Smútok a krása tvojich hviezd. Je držiteľom viacerých ocenení z celoslovenských literárnych súťaží, v súčasnosti spolupracuje ako textár na príprave muzikálu Mária Magdaléna.
    Básnik Svetloslav Veigl ho označil za pokračovateľa smeru katolíckej moderny, patrí k popredným predstaviteľom súčasnej nábožensky orientovanej literatúry.
    * Ste kňazom a básnikom zároveň. Ako sa u vás prelínajú tieto poslania, ako sa ich vzájomný vplyv premieta do vášho pôsobenia v rovine literárnej a duchovnej?
    – Môžem odpovedal slovami Giovanni Papiniho: „Som zasvätený Slovu, ktoré sa stalo telom, a slovu, ktoré sa usiluje byť krásou.“
    Poslanie byť kňazom je pre mňa bytostnou, existenciálnou záležitosťou, prostredníctvom neho som vyzývaný, aby som hľadal pravdu života, delil sa o ňu, aby som poznané slovo odovzdával ďalej. Poslaním kňaza je byť svedkom viery, no nie viery, ktorú som sa naučil iba zo slov, ale takej, ktorú sám prežívam.
    Zároveň som presvedčený, že byť básnikom je taktiež poslaním, ale aj zodpovednosťou. Úlohou básnika, rovnako ako kňaza, je dvíhať človeka k výškam, k nebesiam, k Bohu.
    Pred desiatimi rokmi som uverejnil jednu zo svojich básní s názvom Byť básnikom a kňazom. Zacitujem ju: Nekarhaj ma Bože / že vkročil som do záhrad tvojho mena / zaprášenou nohou v smútku. / Veď duša pokorená / túži aspoň hrudu soli rozdať / a otvoriť náruč dokorán. / Čo všetko vrhá ma do tieňa zvädlých rán / a čo ma zas dvíha / bozkať srdcia razom! / Len obeť k nohám ti zložiť / a byť tvojím kňazom.
    Odvtedy prešlo veľa rokov, ale keď si ju spätne premietam v mysli, znova a znova sa stotožňujem s tým, čo som napísal.
    Takto sa prelínajú a spájajú moje poslania. Nedokážem a ani ich nechcem od seba oddeliť, sú so mnou bytostne spojené. To som ja.
    * Vašim básnickým zbierkam Čo som napísal, napísal som a Prisľúbený ostrov predchádzal istý proces hľadania, ktorý naďalej pretrváva. Veď človek, ktorý tvorí, vždy istým spôsobom hľadá...
    – Ak človek prestáva hľadať, stagnuje a zotrváva na mŕtvom bode. Myslím si, že hľadanie je silným prejavom túžby človeka po šťastí. Aj Boha musíme hľadať. Máme zjavené pravdy o ňom, ktoré s vierou prijímame, ale aj tie musíme hľadať, stotožňovať sa s nimi, a následne odkrývať ich nevyhnutnú spätosť so životom.
    Práve prostredníctvom svojej poézie sa usilujem priviesť čitateľa k tomu, aby hľadal. Hoci na mnohé otázky sú jednoznačné odpovede, nechávam ich otvorené, pretože chcem, aby si ich človek zodpovedal sám, aby vedel povedať – tak túto odpoveď poznám, je z môjho života, cítim ju vo svojom vnútri, sám som ju spoznal.
    Hľadám ten najvhodnejší výraz a spôsob, nepokúšam sa o básnické akrobacie ani o hru so slovom, ktorá by sa po prvom počutí stala dráždivou. Usilujem sa však nájsť reč, ktorá by bola príjemná a dokázala by osloviť každého.
    * Pre vašu poéziu je charakteristický špecifický druh pozitívneho smútku, prítomného v každej básni. Z čoho tento smútok pramení, kde hľadať jeho podstatu?
    – Pramení zo mňa, veď báseň je odrazom básnikovho vnútorného sveta. Jakub Deml, podľa kritikov najtragickejší z českých básnikov, hovorí, že: „Z rozporu s druhými ľuďmi hovoríme pekné reči a z rozporu so sebou samými píšeme básne.“
    A tu možno nájsť najsilnejší motív môjho písania – rozpor, nepokoj, ktorý je aj známkou hľadania. Citlivo, niekedy až precitlivene vnímam dianie okolo seba. Veľmi silne na mňa doliehajú udalosti, ktoré prežívam alebo ich prežívajú ľudia v mojej blízkosti. Dôvodom môjho smútku je aj zlo, čo neraz v rôznych podobách pociťujeme a dotýka sa nášho života, no zároveň sa snažím nájsť akúsi cestičku, svetielko, ktoré mi pomôže zorientovať sa.
    * Kde nachádzate to svetielko?
    – Keďže som kňaz a veriaci človek, vidím to svetielko v Bohu, v dobre, aj v najmenšom záblesku dobra, ktoré zo seba môžeme vydolovať a vidieť aj v iných ľuďoch. Verím, že v každom človeku je prítomné dobro a záleží na tom, ako sa preň otvoríme.
    Každý sa usiluje priblížiť k nemu rôznymi, niekedy nie najsprávnejšími prostriedkami, ale vždy za tým vidí obraz či dokonca pseudohodnotu, ktorá sa mu zdá byť dobrou.
    Žijeme tým, že sa rozdávame, v tom spočíva veľkosť lásky, v tom spočíva podstata dobra, ktoré sa nám vráti. Krásne to vyjadruje príslovie Starého zákona: „Pusti svoj chlieb po hladine vôd a po mnohých dňoch sa ti znova vráti.“
    * Vyjadrili ste sa, že vaša poézia je o živote a pre život. Život má však mnoho podôb a ponúka veľmi široké spektrum možností, ako o ňom písať...
    – Najdôležitejším motívom sú pre mňa medziľudské vzťahy, vzťah človeka k človeku, človeka k Bohu. Píšem poéziu duchovnú, náboženskú, mojou inšpiráciou a ústredným činiteľom mojich básní je Boh. Boh dáva dôvod, prečo žiť, prečo konať dobro.
    V poslednom čase ma fascinovala Saint-Exupéryho Oáza, jeho schopnosť urobiť z celkom všednej, banálnej záležitosti čosi krásne. Dokázal nádherne opísať pukliny v stenách, jamy na podlahe, ktoré by mohli odstrašovať, ale on z nich spravil niečo veľkolepé, čo prináležalo človeku vtedajšej doby, čo tvorilo jeho život a teplo domova.
    Pre mňa je podnetom, aby som hľadal v banalitách života krásno, jedinečnosť každého stretnutia s človekom, a to sa usilujem preniesť do podoby básne.
    * V básni Všetko prisľúbené z básnickej zbierky Prisľúbený ostrov píšete: „Zrazu sa cítim celkom na počiatku / niekde medzi hlinou a Božím dychom / so všetkým / čo patrí k tomu. / A chcem tvoju pomocnú ruku. / Zrazu len túžim nájsť nám prisľúbený ostrov.“ Podarilo sa vám nájsť ten prisľúbený ostrov?
    – Ten ostrov skutočne existuje. Píšem tu o svojom bytostnom spojení s túžbami života. Veď každý človek si musí vytvoriť, tvrdo vybojovať a chrániť svoje miesto, kde môže slobodne a šťastne vravieť, že je. Ja som svoj prisľúbený ostrov skutočne našiel, veď som kňazom a toto je priestor, kde môžem plniť svoje poslanie.
    * Básnická zbierka Prisľúbený ostrov by mala vyjsť vo Francúzsku...
    – Mám z toho radosť, o to väčšiu, že sám som v tomto smere nevyvíjal takmer nijaké úsilie. Našlo sa však niekoľko nadšencov, ktorí prejavili záujem vydať ju v zahraničí. Je to pre mňa istá forma ocenenia, znamená to, že čitatelia stoja o tieto riadky, že im moja poézia čosi dáva - malé svetielko v ich trápeniach, súcit s ich bolesťou, radosť v ich radosti.
     
    * Pred niekoľkými týždňami sa k čitateľom dostal váš prozaický debut Smútok a krása tvojich hviezd. Už podľa názvu je zrejmé, že ani tu ste sa neubránili istej poetickosti...
    – Je to zbierka lyrizovaných próz, chcel som skĺbiť básnický a prozaický útvar do jedného celku. Na momentoch zo života dvoch ľudí vykresľujem ich vzťah – každá epizódka akoby bola fotografiou, keď sa na ňu pozrieme, retrospektívne nás vráti k tomu, čo sme prežili, evokuje v nás isté spomienky a pocity a chce nás doviesť k istému dobru, k reálnemu dobru, ktoré musíme nájsť, aby sme žili.
    * O predstaviteľovi katolíckej moderny, kňazovi a básnikovi Svetloslavovi Veiglovi, ktorý je aj autorom doslovu vašej prvej básnickej zbierky, sa často zmieňujete ako o človeku, ktorý stál pri vašich prvých krokoch, keď vás oslovila poézia...
    – Keď som prvýkrát vykročil z kolísky básne, bol to práve on, kto mi podal pomocnú ruku. Veľa mi dalo každé stretnutie s ním, ktoré som si niesol ako malú knižočku vo svojom vnútri, otváral ju a čítal. Do svojej zbierky Hľadanie svetla mi k venovaniu napísal: „Poézia je Svetlo.“ To ma naučil, a to je pre mňa to cenné, čo v sebe nosím.
    *Autor svojou tvorbou oslovuje čitateľa a čitateľ, naopak, určitým spôsobom vplýva na autora... Aká je spätná väzba vo vašom prípade?
    – Spätná väzba je pre mňa nevyhnutná. Mám radosť z ohlasu čitateľov, z listov, telefonátov a slovných vyjadrení. Veľmi ma potešilo, keď som sa dopočul, že ľudia moju prvú zbierku nosia, obrazne povedané, ako modlitebnú knižku a otvárajú si ju na každom kroku.
    Takisto je pre mňa povzbudzujúce, keď mi pani povie, že jej manžel, robotník, ktorý nikdy nemal blízko k literatúre a poéziu naposledy čítal pred päťdesiatimi rokmi na základnej škole, už druhýkrát číta moju básnickú zbierku. To sú impulzy, ktoré mi dodávajú silu a novú inšpiráciu.
    * Ako pristupujete k literatúre z pozície čitateľa?
    – Opatrne. Nečítam hocičo. Slovo sa ma musí dotknúť, báseň ma musí osloviť, próza vtiahnuť do deja. Každé slovo, čo počujeme alebo vnímame, nás oslovuje a dostáva sa hlboko do našej duše. Preto si vyberám, čo si prečítam, čo vpustím do svojho vnútra. K niektorým knihám sa stále znova a znova vraciam a zakaždým v nich objavím niečo nové a hodnotné. Takým je Sväté písmo, takými sú zbierky Svetloslava Veigla, Rudolfa Dilonga a ďalších básnikov katolíckej moderny.
    * V rámci svojho kňazského poslania sa stretávate s mnohými ľuďmi, ste svedkom ich radostí, ale aj bolestí a trápenia. Prenášate svoje pocity z týchto stretnutí do svojej tvorby, čerpáte z nich, sú pre vás inšpiráciou?
    • Pozorujem život, pozorujem ľudí, premýšľam, niekedy až priveľmi, nad dôvodmi a dosahom ľudského konania. Dotýka sa ma každé stretnutie, dotýkajú sa ma slzy, ktoré vidím a ktoré mnohokrát dopadajú na brány môjho srdca.
     * Mnoho ľudí akoby dnes tápalo v neistote, akoby hľadalo niekoho, o koho sa môže oprieť. Pre mnohých je tou oporou práve vaša poézia, ktorá ich oslovuje čistotou myšlienok, úprimnosťou výpovede. Posolstvo či odkaz si v nej nájde aj človek, ktorý nie je nábožensky založený...
    Svetloslav Veigl v jednej básni zo zbierky Hľadanie svetla napísal: ,,Krútime sa, kutíme / hľadáme, kde by sme mohli objaviť tajomné dvere“ a v závere pokračuje „zlatý kľúč má iba duša“.
    Tešíme sa, keď nemáme nijaké problémy, v šťastí nepotrebujeme hľadať poéziu, vtedy človeku stačí vyrozprávať sa a usmiať na celý svet, aby všetci videli, že sa má dobre.
    Ale v ťažkých okamihoch hľadá niečo, o čo by sa zachytil. Možno vtedy chytá každú kľučku dverí, aby si ich otvoril a zrazu zistí, že je vo svojom trápení znova sám, medzi štyrmi stenami. Jediné, čo mu zostáva, je oprieť sa o niečo trváce vo svojom vnútri.
    Preto sa do svojej poézie usilujem vkladať hodnoty všeobecne ľudské i kresťanské, aby som bol aj takto poslom radostnej zvesti, čiže evanjelia. Poézia pre mňa zároveň znamená spôsob, ako môžem hovoriť o viere a privádzať k nej aj druhých ľudí, aby prostredníctvom nej našli oporu vo svojom živote a dôvod žiť.
    * Umelcov možno v istom slova zmysle označiť za exhibicionistov, ktorí svoje myšlienky, pocity, túžby predkladajú verejnosti, svoje najskrytejšie vnútro odhaľujú pre zrakmi neznámych ľudí. Nevnímate to ako istú formu sebaobnažovania?
    – Nepotrebujem ukazovať svetu seba alebo hovoriť o svojich pocitoch. Hovorím o nich, pretože pokladám za dobré, aby som sa o ne podelil. Možno môj pohľad na svet a moje prežívanie oslovia aj ostatných, možno im pomôžem nájsť odpovede na mnohé nezodpovedané otázky a dodám pozitívne impulzy do života.
    Jedným z cieľov mojej tvorby je, aby čitateľ našiel seba. Aby za napísaným nehľadal autora, ale aby odkrýval svoje vnútro, svoje pohnútky a dosah svojich činov. S otvorenými očami to iste dokáže každý. Moja tvorba teda zároveň vyzýva otvoriť oči a nahliadnuť priamo do svojho života.
    Údelom umelcov je ukázať svoju radosť i bolesť, deliť sa o ňu, obnažiť sa pred celým svetom, aj za cenu, že za to mnohokrát utŕžia rany.
    * V tejto súvislosti si neodpustím istý osobný postreh. Keď čítam literárne diela z posledných rokov, často mám pocit, akoby sa kvalita písaného slova stávala druhoradým kritériom a túžba šokovať čitateľa za každú cenu prvoradým zámerom mnohých autorov...
    – Literatúra odráža myslenie človeka. Píšuci autori pochádzajú z rôznych prostredí a spoločenských vrstiev, preto je literatúra vždy verným obrazom spoločnosti a doby tak v pozitívnom, ako aj v negatívnom zmysle. Cez tieto diela vidíme, aké je zmýšľanie človeka, aké sú hodnoty, ktoré vyznáva, aké sú jeho túžby a predstavy.
    Básnik či prozaik má človeku ukazovať zmysel života a jeho hodnotu. Ak k tomu bude smerovať, má právo zdvihnúť aj prorocký prst, poukázať na nedostatky, ktoré vidí a jeho slovo bude vypočuté.
    Zhovárala sa Jitka Rožňová