NIKDY a NÁVRATY NA MURÁŇ

vydavateľ, čiže syn Albert Marenčin mladší, sa zhovára s otcom Albertom Marenčinom starším

  • Odpovedá

    Albert Marenčin
  • Autor rozhovoru

    Albert Marenčin ml.
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    MARENČIN, Albert ml. – MARENČIN, Albert st.: Albert Marenčin: NIKDY a NÁVRATY NA MURÁŇ (Rozhovor syna s otcom). In: Knižná revue, roč. VI, 24. 4. 1996, č. 8, s. 4.
     
     
    Albert Marenčin: NIKDY a NÁVRATY NA MURÁŇ (vydavateľ, čiže syn Albert Marenčin mladší, sa zhovára s otcom Albertom Marenčinom starším)
     
    • Tvoje samizdaty, ktoré teraz vychádzajú v spoločnom zväzku, vyšli pôvodne v sedemdesiatych a osemdesiatych „normalizačných rokoch“, ale obsahujú aj staršie básnické a esejistické texty. Nemáš obavy, že odvtedy zostarli a stratili aktuálnosť?
    • Sú, prirodzene, o dvadsať či tridsať rokov staršie, ako boli pri svojom zrode, ale myslím, že s ich aktuálnosťou to nijako nesúvisí. Nevznikli ako bezprostredné reakcie na vtedajšie politické či spoločenské problémy, takže v tom zmysle neboli aktuálne ani vtedy a nie sú ani dnes. Zato tým aktuálnejšie sa mi vidia také konštanty citového a intelektuálneho života človeka, ako sú jeho túžby a ambície, imaginácie a sny, odpor proti násiliu a láska k slobode, ktoré napriek hlbokým zmenám v posledných rokoch nielenže ostali nezmenené, ale uprostred novej životnej reality nadobudli aj novú hodnotu. A novú „aktuálnosť“. A práve ony tvoria základnú tému knihy.
     
    • Viackrát si povedal, že všetky publikované texty vznikli na pôde surrealistickej skupiny. Ako tomu treba rozumieť?
    • Ak som dvadsať „normalizačných rokov“ neprežil v izolácii a nečinnosti, ako mi to určili vtedajšie vrchnosti, vďačím za to surrealistickej skupine a najmä Vratislavovi Effenbergerovi, ktorý mi do nej otvoril dvere. V nej som totiž našiel nielen priateľov, ale aj čosi ako pôdu pod nohami a tvorivé, inšpirujúce ovzdušie: a práve v tomto ovzduší a na tejto pôde vznikli práce, ktoré som zhrnul do týchto dvoch zbierok; vznikli ako súčasť tematických úloh, ktoré sme si ukladali a riešili pod ideovým vedením Vratislava Effenbergera, ktorý bol ideológom a duchovným otcom skupiny.
     
    • Surrealizmus sa všeobecne pokladá za kus histórie, za smer, ktorý už dohral svoju historickú úlohu. Takto sa chápe aj slovenský nadrealizmus. Ty s takýmto chápaním zrejme nesúhlasíš; v čom teda vidíš životnosť či životaschopnosť surrealizmu?
    • Predovšetkým v tom, že má stále svojich živých, aktívnych stúpencov a že dokonca aj tí, čo sa k nemu otvorene nehlásia, nadväzujú na jeho podnety a v svojej tvorivej praxi ďalej rozvíjajú; jeho inšpirujúca sila zrejme dodnes neochabla, ako o tom svedčia desiatky výstav a stovky literárnych diel, ktoré sa každoročne rodia. Surrealizmus totiž nie je umelecký smer, škola či štýl, ale životný postoj a svetonázor, ktorý sa aktívne uplatňuje ako emancipačné hnutie, usilujúce sa o oslobodenie ľudského ducha, pričom literárne a výtvarné prejavy nie sú cieľmi, iba prostriedkami tohto úsilia. U nadrealizmu ide o čosi iné: nadrealizmus bol umeleckým smerom a okrem umeleckých cieľov si ani nijaké iné nekládol. Zohral významnú úlohu svojimi básnickými prínosmi, a tým splnil svoje historické poslanie.
     
    • V tvojej knihe sú zastúpené najrozmanitejšie žánre – báseň, esej, próza, koláž... Nemyslíš, že pri takomto rozptyle svojich tvorivých záujmov si ani v jednom z týchto žánrov nemohol dosiahnuť ten stupeň špecializácie, aký sa dnes považuje za predpoklad každej umeleckej činnosti?
    • Špecializáciu v oblasti umenia nielenže nepokladám za potrebnú, ale naopak, za nebezpečnú, pretože ohrozuje spontánnosť a autentickosť každého tvorivého počinu a vedie k jednostrannosti a odumieraniu ostatných tvorivých schopností, ktoré by mal človek rozvíjať vo všetkých svojich prejavoch. Pravda, usiloval som sa vždy robiť všetko v tomto zmysle čo „najlepšie“, aby som obstál pred súdom svojich vlastných nárokov a kritérií, ale nikdy mi nezišlo na um vyhrávať iba na jednej strune.
     
    • Svoju knihu si nazval „kolážou“ – má to byť označenie žánru alebo literárneho druhu? Čím sa vlastne takto označený literárny tvar líši od ostatných?
    • Pravdu povediac tým, že to nie je ani román, ani kniha poviedok, či esejí,  ani básnická zbierka, ani nič také, čo by sa dalo označiť niektorým zo zaužívaných názvov. Je to skrátka koláž, čiže etymologicky vzaté „zlepenec“ rôznych a rôznorodých, heterogénnych a disparátnych prvkov, z ktorých som vytvoril nový, svojbytný celok podľa toho istého stavebného princípu, aký uplatňujem pri svojich výtvarných kolážach. Napokon, stačí si otvoriť knihu, tam je to všetko oveľa presnejšie povedané.