Nóbl grázel (rozhovor s Agda Bavi Painom)

  • Odpovedá

    (pseud.) Agda Bavi Pain
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2014/25-26
  • Autor rozhovoru

    Diana Mašlejová
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Básnik, prozaik a publicista Agda Bavi Pain (1969) sa narodil a vyrástol v Košiciach. Debutoval kontroverznou básnickou zbierkou Kosť & Koža (2002), pozitívnu kritiku zo strany čitateľov i médií si získal aj románom Koniec sveta (2006) či „sci-fi eposom“ Rytier bez básne a Hany (2011). Píše tiež scenáre, divadelné a rozhlasové hry.

    Agda Bavi Pain v najnovšej zbierke poviedok More. Love. Čajky (KK Bagala) opäť otvára osudy kriminálnych živlov, obyčajných ľudí a postavičiek za hranicou zákona a bývalého režimu.


    Pri vašom mene často zaznieva prívlastok – kontroverzný. Zaslúžili ste sa oň niečím? Ste s ním stotožnený?

    Ak som sa oň niečím zaslúžil, tak jedine tým, že sa pokúšam byť úprimný a vyhýbať sa akejkoľvek pretvárke. A to vo svojej tvorbe aj v osobnom živote. Preto sa zároveň často nedokážem stotožniť ani s jedným, ani s druhým.

    Váš umelecký záber je dosť široký. Básne, poviedky, scenáre, dokonca reklamné spoty či zábavné šou. Ku ktorému žánru máte najbližšie?

    Mojím pracovným nástrojom aj základným stavebným kameňom je slovo a jazyk. A k nim má zrejme najbližšie poézia. A ja mám teda najbližšie pravdepodobne k básni.

    Netajíte sa tým, že literárne umenie kombinujete aj s komerčnejšími aktivitami. Ovplyvňujú sa vo vás tieto dva svety navzájom, prenikajú jeden cez druhý?

    Táto smrtiaca kombinácia slúži iba jedinému účelu – aby som jednoducho nevyhynul. Vďaka komerčným aktivitám viem tiež celkom presne, čo a ako nemám robiť vo svojej tvorbe. Celkom výnimočne si momentálne užívam chvíle mimo kolotoča komerčného sveta a šoubiznisu vďaka tomu, že som získal tvorivé štipendium Medzinárodného vyšehradského fondu na pobyt v Prahe, a môžem sa teda niekoľko týždňov venovať naplno iba písaniu. Podobná príležitosť sa však naskytne len raz za desaťročia a nie každý si takýto luxus môže dovoliť. Pred úplným prepadnutím sa do pekla komercie ma nakoniec chráni len tých niekoľko blízkych ľudí, kolegov a spolupracovníkov, či už je to režisér, producent, alebo skvelý vydavateľ Koloman K. Bagala. O autora sa stará doslova ako o vlastné dieťa a dopraje mu mnohé potešenia, stretnutia, vystúpenia a čítania s tými najlepšími súčasnými spisovateľmi, k akým na Slovensku bezpochyby patrí Balla alebo Marek Vadas. Je iba smutné, že umenie a autori u nás nemajú ani minimálne úľavy, naopak, platia ešte viac kvôli odvodom do fondov. Znie to potom naozaj ako výsmech, ak nejaký funkcionársky príživník vysloví odporúčanie, že sa majú venovať komerčnej, predajnej tvorbe. A čo takto keby rovno začali šliapať chodník? Alebo presedlali na šport? Aj keď samotní športovci fňukajú a nariekajú omnoho hlasnejšie ako celé húfy umelcov, ich postavenie je niekoľkonásobne lepšie ako živorenie akéhosi umelca. Som zvedavý, čo po sto, či nebodaj päťsto rokoch zostane po našich zlatučkých hokejových chlapcoch. A pritom hocaké nenápadné dielo má celkom reálne šance, že sa môže stať základom úplne nového sveta.

    Umelci zvyknú na komerčný svet nadávať. Ako to vnímate vy?

    Ja nadávam najviac. Vďaka reálnym skúsenostiam z komerčného prostredia mám možno viac dôvodov aj informácií o prehnitom zákulisí a všetkom tom šoubiznisovom bahne. Komercia, predajnosť sama osebe nie je zlá, rovnako ako nie je zlý komunizmus či riadené hospodárstvo. Ide len o to, kto to riadi, kto to deformuje a prispôsobuje svojim zámerom. Reklama a komercia, a to nielen u nás, bola odjakživa spojená s rôznymi formami kupčenia, protežovania, nekalej súťaže či rodinkárstva. Preto vo svojej tvorbe nemám vôbec chuť podlizovať sa publiku, ponúkať lacné triky a falošné prežuté ilúzie, len aby som si získal priazeň a náklonnosť. O tom napokon svedčí všetko, čo som dosiaľ napísal, a verím, že to potvrdia aj pripravované nové knihy Ako som skončil so šoubiznisom či Príbehy z tetovacieho štúdia, alebo zbierky básní Huddba a Obrad k lepšiemu. Do komercie som vstúpil s rovnakým úmyslom ako do kriminálneho prostredia a za to, že som to zvládol, vďačím iba náhode, prípadne tvrdej práci či takzvanému talentu. Ako objekt skúmania ma takmer výlučne zaujíma a priťahuje to, čo je zapudené, zatajované, jedným slovom tabu. Veci, ktoré často vôbec nepoznáme, no bez rozmýšľania zavrhujeme a odsudzujeme.

    Nová zbierka poviedok More. Love. Čajky má netypický, heslovitý názov. Čo naznačuje, objasňuje, zatajuje?

    More. Love. Čajky je možné vnímať viacerými spôsobmi. Ako tzv. „ľahké“ a úsmevné čítanie o nie celkom ľahkých veciach. Alebo ako závan neznámych diaľok a exotiky, ktorá sa odplavila spolu s minulými časmi a stratenými svetmi. Uplynulo 25 rokov od pádu totalitného režimu, ktorý si niekto takmer ani nevšimol, a ja, aj keď som nechcel, bol som pri tom a videl som až príliš veľa, takže kniha je taký môj skromný príspevok k výročiu, obzretie sa dozadu aj pohľad na tých nevšímavých. Titulné tri slová s viacerými významami môžu súčasne naznačovať tri rozličné polohy a povahy textov, ktoré sa v knihe nachádzajú. Po prvé, sú to krátke poviedky „bez slov“, respektíve bez replík, v ktorých sa nerozpráva, ale koná, a ktoré sú akýmisi modelovými situáciami, samozrejme s trochu neštandardnými modelmi. Ďalšie texty tvoria retro poviedky z konca minulého storočia a napokon sú to mestské poviedky z Košíc, ktoré síce priamo spomenuté nie sú, no sú neodmysliteľnou súčasťou knihy.

    Témy podsvetia, rôznych kriminálnych i takmer kriminálnych živlov otvárate so surovou úprimnosťou. Mali ste do tohto sveta možnosť nahliadnuť alebo ste iba dobrým fantastom?

    Odhliadnuc od toho, že som, dúfam, aj zručným fantastom, som si svoje zažil na vlastnej koži. Nebolo to naozaj nič príjemné, no zrejme prínosné. Teda aspoň pre mňa. Už na základnej škole o mne učiteľky hovorievali: „Pain, to je grázel… Ale nóbl grázel!“

    V predošlej zbierke s názvom Koniec sveta ste sa venovali rómskemu prostrediu, v novej knihe je toto etnikum skôr v úzadí. Prečo ste začali viac inklinovať k mafiánskej tematike?

    Ja k mafii neinklinujem a dúfam, že ani ona ku mne. Najskôr sa asi iba snažím zachytiť súčasnú či niekdajšiu situáciu a spoločnosť. Mojimi hrdinami sú zväčša obyčajní, jednoduchí a nahraditeľní ľudia, ktorí sa ani na nič nehrajú. Darmo oblečiete zákerného surovca, primitíva či pokrytca do luxusného saka a postavíte ho pred televízne kamery alebo na čelo politickej strany, zostane navždy iba tým, čím je vnútri, pod kožou.

    Považujete mafiu za fľak na čistom spoločenskom plášti alebo tento nemilosrdný svet vo svete skrátka akceptujete a neposudzujete?

    Mafia je dnes už úplne sprofanované označenie a sedí skôr na politikov a spriaznených veľkopodnikateľov než na obyčajných, poctivých a drobných kriminálnikov. Navyše, kedysi sme toto slovo vôbec nepoznali, aj keď tu takí ľudia boli vždy a vždy aj budú. Mafiu vnímam prosto ako fakt a neodmysliteľnú súčasť každej spoločnosti, ako jej rozbité a pokrivené zrkadlo, formu vzdoru aj príživníctva, prijímam ju ako ktorúkoľvek inú národnú vlastnosť rovnako ako rasistov, náboženských extrémistov a iné kurvy. Oni vlastne za svoju poruchu ani nemôžu. Do takejto neutešenej a nepochopiteľnej podoby ich vyformovalo okolie, tento štát či, lepšie povedané, tento systém. Ten nebude nikdy dokonalý, takže ak hovoríte o fľaku, za najväčšiu nečistotu považujem práve systém.

    Okrem prešedivených papalášov a ich hrubokrkých goríl sú hrdinami knihy aj postavy z okraja spoločnosti. Súcitíte s nimi pri písaní?

    Súcitím so všetkými živými tvormi. Som vegetarián a nejem ani zvieratká, ani ľudí. Ľudia na okraji, trpiaci a strádajúci vďaka svojvôli a bezpráviu nemilosrdného sveta, dojmú snáď každého. Okrem toho, každý človek je vraj jedinečný – svojím konglomerátom schopností, ale aj chorôb, zlozvykov a úchyliek. Každý je nositeľom nejakej odchýlky, ktorá z nás síce robí výnimočných jedincov, no súčasne aj ľudí na okraji spoločnosti. A napokon, keďže je podľa štatistík na Slovensku chudobných takmer 90% obyvateľstva, píšem v podstate o bežných, normálnych ľuďoch.

    Keď sme pri osudoch vašich postáv, zdá sa, akoby ste ich nechávali žiť vlastným životom. Máte vopred pripravený ich začiatok a koniec?

    Ich začiatok aj koniec je len v mojich rukách. Ja sa však s postavami len tak bohapusto nezahrávam. Dýchajú slobodne a svojvoľne, čo sa o mne rozhodne povedať nedá.

    V textoch sa vraciate aj do bývalého komunistického režimu. Keby sme si ho v knihe mali predstaviť ako postavu – aká by bola?

    Ak by si komunizmus chcel vyjsť do spoločnosti, odporúčal by som mu slušivé sivé tesilové sáčko s niekoľkými radmi medailí, kosák do ruky a do úst pieseň práce. Komunizmus ako systém pritom podľa mňa vôbec nie je zlý, opäť sú to len ľudia, čo z neho spravili krvilačné monštrum.

    Nemožno si nevšimnúť, že vo vašej tvorbe sa opakovane vyskytuje motív smrti. Ide o akési vnútorné vyrovnávanie sa s touto veličinou alebo je to celkom inak?

    So smrťou by sa podľa mňa mali vyrovnávať predovšetkým tí, ktorí ju odmietajú vidieť, prípadne očierňujú okolie zo šírenia kultúry smrti. Veď predsa jedine smrť je mierou našich životov, dáva zmysel nášmu narodeniu, všetkej bolesti aj každodenným radostiam, jej vďačíme za jedinečnosť aj neopakovateľnosť. Akú cenu by malo nekonečné šťastie, ak by sme si nedokázali vážiť ani tú trošku, ktorá nám je pred smrťou dopriata, či ak by sme nedokázali prijať, že bez zla jednoducho nemôžeme pochopiť dobro v celej jeho veľkosti?

    Čo je pre vás pri písaní najdôležitejšie?

    Sústredenie. A ambícia. A mne chýba aj jedno, aj druhé. Drogy, sex a rokenrol nerátam.

    Váš jazyk je naturalistický a strohý. Asi si v poviedkach nepotrpíte na jazykové ozdoby či prílišné fabulácie...

    Niekomu sa naopak môže zdať, že ich mám vo svojich textoch až primnoho. Snažím sa nenudiť, ale ani príliš neohurovať a ohľad treba brať predovšetkým na význam, ako aj na proporcie diela. Všetko s mierou. Toho dobrého býva vždy najmenej. A preto si ho dokážeme viac ceniť. Takže aj v mojich knihách sa s pozitívnymi hodnotami, dizajnérskymi okrasami či sentimentálnymi labyrintmi stretnete len pomenej. Slová iba zahmlievajú. A ja sa snažím zaostriť.

    Keď ste vydali zbierku Kosť & Koža, kritikmi bola označená ako satanská – vstúpili ste teda na územie, kam predtým nijaký iný slovenský básnik nevošiel. Lákajú vás takéto tvorivé územia aj dnes?

    Takéto témy ma lákali odjakživa a budú ma priťahovať navždy. Zrejme aj tým sa odlišujem od ostatných, no ak si niekto myslí, že si vyberám šokujúce témy len preto, aby som zaujal, je na omyle. Nemal som nič také v úmysle ani v prípade knihy básní Kosť & Koža, ani v prípade nasledovného hrdinského sci-fi eposu Rytier bez básne a Hany, ktorý bol taktiež kritizovaný za obscénnosť a vulgarizmy, zároveň však získal uznanie ako jedna z najlepších básnických kníh roka v Knižnej revue. Určite to inak nebude ani v prípade novej knihy, zbierky revolučných hymien a nových zákonov poetiky s veľavravným názvom Euröpain. Musím priznať, že v tom nie je ani túžba po dobrodružstve či nebezpečenstve. Bohužiaľ sa na podobné excesy na Slovensku dosiaľ nikto neodvážil, takže to celé jednoducho zostalo na mňa, a verte, nie je to nijako príjemné. Koniec koncov, mohol by som písať detské knižky o včielkach a farebných poníkoch alebo romány o roztúžených Evitách a mal by som pokoj. Ja som si však vybral opak.

    Ako spätne vnímate svoju tvorbu? Prečítate si niekedy niečo po sebe aj po rokoch?

    Neobzerám sa a nič neľutujem. A ak si náhodou niečo nechtiac po čase prečítam, len sa čudujem, kto, a hlavne kedy to vôbec stihol napísať. Hoci som nevydal desiatky kníh, ako to za ten čas stihli ostatní, veľkú časť môjho diela nájdete vo filme, hudbe, divadle či v televízii, rádiu a časopisoch. Tá najväčšia časť zostane pred zrakmi verejnosti bohužiaľ zrejme naveky skrytá v zásuvkách plných poznámok, rozpracovaných či nedokončených textov. Ale tak to asi má byť. V každom prípade budem omnoho radšej, ak po mne zostane pár dobrých kníh, ako neprehľadné stovky brakových bludov, nedôstojných ženských románikov či nechutných receptov na šťastie.