Písanie dáva silu

  • Odpovedá

    Ján Gavura
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2012/22
  • Autor rozhovoru

    Ivana Hostová
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Stručne o autorovi

    Básnik, literárny vedec a prekladateľ Ján Gavura (1975) debutoval v roku 2001 básnickou zbierkou Pálenie včiel, za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. nasledovali knihy Každým ránom si (2006) a najnovšia zbierka Besa (Modrý Peter 2012). Výsledkom jeho literárnovednej práce je monografia Ján Buzássy (2008) a súbor recenzií a interpretácií Lyrické iluminácie (2010). Okrem toho je zostavovateľom antológie súčasnej slovenskej poézie Päť krát päť, ktorú v týchto dňoch vydalo Literárne informačné centrum.
  • Text

    Pri krste vašej najnovšej básnickej zbierky Besa ste prezradili, že jej názov znamená v  albánčine čosi ako sľub a že vy ste si ho prisvojili vďaka rytierskej legende o sile slova a sľubu. Bakoľko dôverujete básnickému slovu? Kde je pre vás hranica medzi hrou, ktorú umožňuje, a  jeho až performatívnou silou, vďaka ktorej dokáže rozhodnúť aj o živote a smrti?

    Slová sú dôležitými prostriedkami dorozumievania, ale aj rovnako dôležitými prostriedkami klamania. Pri nedokonalosti jazyka treba žasnúť nad tým, že si rozumieme aspoň niekedy. Ak sa niekto rozhodne využiť „medzery jazyka“, má na to množstvo príležitostí. Aj preto vždy slová iných treba podrobiť skúmaniu, a  až potom ich prijať alebo odmietnuť. Paradoxom je, že na rozpor medzi slovom a človekom upozorňujú tí, pre ktorých je slovo výhradným nástrojom. Pristupovať k nemu treba s podozrením, ale aj s nádejou, pretože v  ňom je naozaj potenciál stvoriť. Vrcholom ľudskej dôvery slovu je jeho performatívna sila s platnosťou zákona, dokonca so schopnosťou spojiť veci naveky. Manželský sľub viaže veci na zemi aj na nebi.

    Z básní vašej novej zbierky síce často zaznieva skepsa, sklamanie, no je v  nich čitateľná aj viera v  existenciu hodnoty. Napokon, ak by tu tá viera nebola, zrejme by nijaká zbierka nevznikla. Čo vám dáva silu písať, tvoriť?

    Zakaždým, keď som čítal staršie generácie básnikov, nechápal som, prečo je v nich toľko dezilúzie a skepsy. Hovoríte, že podobný pocit ste nadobudli aj z mojich básní? Neteší ma to, ale azda je to aj dôsledok toho, že umenie „rieši problém“, a keď je človek v stave vyrovnanosti, akejsi formy šťastia, nepotrebuje sa vyvažovať tvorením a zaklínaním zlého. Osobne sa mi zdalo, že hnacím motorom knihy bola zvedavosť, záznamy z „expedícií“, ale je možné, že výsledky cesty priniesli varovný tón a  sklamanie. Hodnoty existujú, ale nie vždy sme ich schopní vidieť jasne a sledovať ich.

    Na písanie netreba silu, písanie dáva silu. Spúšťačom je núdza, vychýlenie, piesok v ulite, kamienok v topánke, škvrna na svedomí, ktoré pôsobia svojou silou – v newtonovskom význame – až kým sa nedosiahne stav jej eliminácie, buď jej využitím na niečo nové (napríklad básne), alebo, častejšie, na ďalšiu jazvu, ktorá nám bude pripomínať konkrétnu chybu.

    V úvode k Lyrickým ilumináciám píšete, že interpretácia úplne vyčerpáva báseň. Nehrozí nebezpečenstvo, že interpretácia vyčerpá aj básnika v  literárnom vedcovi? Ako sa proti tomu bránite?

    Našťastie, neexistuje úplná interpretácia. Vyčerpanie básne jej interpretáciou je chvíľkovo iluzórne, interpretujúci môže nadobudnúť pocit, že z básne prijal všetky jej zložky, a aj z toho môže mať plnohodnotný zážitok, barthesovskú „rozkoš z  textu“. Môžeme povedať, že interpretácia je racionálnejšia, uvedomelejšia forma čítania, a  tým si vytvára nadstavbu nad bežnou čitateľskou recepciou.

    Básnik a literárny vedec v jednej osobe si zvyčajne konkurujú iba časovo. Obaja majú spoločný predmet výskumu, ale ich vzťah nie je ako pán Hyde a doktor Jekyll. Skôr si vedia vzájomne pomôcť skúsenosťou a poznatkami druhého a len občas si musia dávať pozor na fakt, že vedecká metafora je iná ako tá umelecká. Vyhovuje mi, že som básniaci vedec a vedychtivý básnik, a vedome sa neusilujem usmerňovať.

    Okrem poézie a literárnej vedy sa venujete aj prekladu. Nakoľko je možné, resp. potrebné brániť sa vplyvu poézie iných na svoju vlastnú autorskú poetiku, na vlastné videnie sveta? Do akej miery môže vôbec malá literatúra ako taká čerpať sama zo seba?

    Každý máme vlastné videnie sveta. A máme právo si ho dopĺňať, overovať, zdokonaľovať. Inšpirácia vecami, ktoré sa nám prihovárajú, je nepochybne aktívnym členom pohybu vpred; nemala by sa však stať kopírovaním. Na toto je umelecká pamäť háklivá, azda až priveľmi. Aj keby ste sami vymysleli geniálne dielo, nedostanete vavrín, ak to už niekto napísal pred vami. Sú diela chránené nepísaným copyrightom, dokonca aj slová neodmysliteľne späté s  niektorými básnikmi; na druhej strane tu lieta množstvo slov, ktoré sú stále nezadané a na ktorých sa dá stavať.

    Naša literatúra nie je malá. Mávam závrate, keď si pozriem prírastky nových kníh v  knižniciach. Za posledných sto rokov vytvorila slovenská literatúra dostatočne bohatý duchovný základ, z  ktorého sa čerpať oplatí a  nebude to klonovanie ani opakovanie. Samozrejme, „otvorené okná“ vedia priniesť životodarný prievan, ale aj narobiť zmätok. Múdry bude vedieť zužitkovať jedno aj druhé.

    Najprirodzenejšou symbiózou vysokoškolského pedagóga a  pôvodného autora sa zdá byť výučba tvorivého písania. Čo si o tom myslíte ako básnik – je možné pod vplyvom lektúry skvalitniť básnický prejav?

    Aj vo vyučovaní tvorivého písania je možné dosiahnuť pedagogické úspechy. Záruka, že niekto bude špičkový umelec, sa však vystaviť nedá. Umelecká literatúra má svoje poetologické zákonitosti a dáva istú možnosť robiť laboratórne pokusy, má svoju psychológiu, filozofiu, estetiku. No potom sú veci, ktoré sa naučiť nedajú. K umeleckému dielu patrí impulz, kríza, životné skúsenosti, ktoré sa za školskou katedrou získavajú len obmedzene.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013