Poézia je nebezpečný hlad

Hovorí básnik Erik Jakub GROCH

  • Odpovedá

    Erik Jakub Groch
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2002/06
  • Autor rozhovoru

    Andrej Savický
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Abstrakt

    Erik Jakub Groch sa narodil 25. 4. 1957 v Košiciach. V roku 1989 mu vyšiel básnický debut Súkromné hodiny smútku (Slovenský spisovateľ) za ktorý získal prémiu Ceny Ivana Kraska. Ďalej vydal básnické zbierky Baba Jaga: Žalospevy (Slovenský spisovateľ, 1991), Bratsestra (Slovenský spisovateľ, 1992), To (Drewo a srd, 2000) a L’acinéma (Drewo a srd, 2001). Tento mesiac mu vychádza v spolupráci s výtvarníkom Ľuboslavom Paľom kniha rozprávok pre najmenších čitateľov Tuláčik a Klára.

     

  • Text

    Poézia je nebezpečný hlad

    Hovorí básnik Erik Jakub GROCH

     

    Erik Jakub Groch sa narodil 25. 4. 1957 v Košiciach. V roku 1989 mu vyšiel básnický debut Súkromné hodiny smútku (Slovenský spisovateľ) za ktorý získal prémiu Ceny Ivana Kraska. Ďalej vydal básnické zbierky Baba Jaga: Žalospevy (Slovenský spisovateľ, 1991), Bratsestra (Slovenský spisovateľ, 1992), To (Drewo a srd, 2000) a L’acinéma (Drewo a srd, 2001). Tento mesiac mu vychádza v spolupráci s výtvarníkom Ľuboslavom Paľom kniha rozprávok pre najmenších čitateľov Tuláčik a Klára.

     

    • Viem, že jedným z vašich „večných textov” je vaša esej O Poézii. Čo vás na poézii tak fascinuje?

    • Jedna zo Salingerových románových postáv, myslím že jeho alter ego Seymour, hovorí, že možno jediným básnikom XX. storočia bol Rilke. Salinger tak upozornil na výnimočnosť toho, čo nazývame poéziou. Veľmi ma to oslovilo. Áno, je možné latku postaviť i tak vysoko. Umenie nie je predovšetkým techné, ako preakcentoval Grékov Západ, a keby mal Seymour pravdu, mohli by sme predpokladať, že poézia je nadprirodzená literatúra, nepochopiteľnejšia ako proroctvá, že na rozdiel od rozprávania príbehu „od začiatku do konca“ prišiel podnet k abstrakcii z nepredstaviteľných dôvodov. To hovorím iba ako akési skicovanie, alebo náčrt pojmu v prvých kontúrach. Keby totiž poézia nad-prirodzenou nebola, je pomerne ťažké si predstaviť, že by takéto tvrdenie o jedinečnosti mohlo Salingerovi vôbec prísť na um. V nijakom prípade nie je poézia znakom básne, tá nemusí s poéziou mať – a možno väčšinou ani nemá – nič spoločné. Báseň je niečo, čo definujeme z formálneho. Naopak, poézia zastupuje tajomstvo, čosi, čo nie je možné formálne dokázať, niečo aidiomické, čo je mimo každej frázy, čosi, čo narušuje ustálené spojenia a umožňuje zakúšať nie z toho, čo je, ibaže z toho, čo ešte nie je, čo práve nastáva. Je to pritakávanie tvrdeniu, v ktorom nie je božské stvorenie ukončené, ani zavŕšené, ale sa neustále tvorí. Pretože práve v tom tkvie zvodnosť poézie: v očakávaní, už uvidíme, čo tu nikdy predtým nebolo. Nie že nebolo objavené, ako tvrdí litovský básnik Kaplinski, ale nebolo vôbec! V poézii je možné potlačiť skepsu a prežívať neznámu radosť z nádeje, zmyslu – a nádeje zmyslu. Práve preto, že cítime že nereprodukujeme, nevariujeme, nealternujeme alebo dokonca nerozmnožujeme voľačo z toho, čo tu už bolo a je, ale zúčastňujeme sa na niečom celkom novom, na niečom, čo tušíme, že tu nikdy predtým nebolo. Cítiť a tušiť je nevyrušovaná senzitivita a patrí k najjemnejším nástrojom poznávania. Ako to už chodí, je z dôvodov neporušiteľnosti slobodnej vôle aj táto skúsenosť neprenosná. Poézia sa však o tento prenos pokúša. Čo túto nádej neponúka, čo je živoriace vzrušením z eschatológie, ťažko budeme prijímať alebo odmietať. Text, ktorý nie je povzbudzovaním, akoby odvrhoval sám seba, predestinoval vlastné odmietnutie. Ale aby ani tejto časti rozhovoru nechýbal jasnejší dospev, poviem prosto: márnosť fragmentu ma nenaplňuje hrôzou ani beznádejou. Naopak. Keď ochutnáte z jablka, vytušíte strom. Jablko je zvestovaním stromu. Akékoľvek zvestovanie v nás prebúdza túžbu po podstatnom, hlad po zmysle. Vo svojej krajnosti je to nebezpečný hlad. Odvracia pozornosť od „reality“, od všetkých konvencií a sústreďuje na nepominuteľné. A to nie že nie je málo, ale je nezaslúžene príliš.

     

    • Naproti tomu v súčasnosti je zjavná strata záujmu o toto „príliš“, o poéziu.

    • O básnictvo. To má však s poéziou mnoho ráz toľko spoločného ako golf.

    Tak či tak je vaša poznámka odbočením k otázke kvantity, akoby kvantita sama osebe bola hodnotou. Kde nie je hlad po zmysle, sú počty jediným vyjadrením hodnôt. Človek nie je schopný jestvovať bez hodnôt a pretože skutočná hodnota bola vždy namáhavá, prostý súčet čohokoľvek je vhodným zastieracím manévrom ako sa vyhnúť ťažkostiam. Absolutizujúcim obrazom kvantity sa stali peniaze, dudky ako esperanto na vyjadrenie vymeniteľnosti hodnôt. Tak sa dá vymeniť Kingov rukopis za vagón kanadskej pšenice a mierou transakcie zostane znova iba kvantita, množstvo platiacich čitateľov a množstvo vyplatenej pšenice atď. atď., až do vyčerpania... V skutočnosti ale ide o chuť obilia a lepší prozaik ako King zvyčajne býva neďaleko mňa, v rovnakej štvrti, a inšpiratívnejší básnik ako Ginsberg dokonca v tej istej ulici, takže mu môžem vidieť do okna. Vnímať to ale znamená odvahu oddeliť sa (sanctus) od propagandy.. Pretože my dnes vieme, že to, čo iluzionizuje, je reklama, čo sú vlastne fabriky na výrobu zdania. Našťastie, poznanie prináša túžbu zmieriť sa, nie dokazovať. Z čistoty oka pochádza opravdivá radosť, nevinnosť je miesto, kam dorazí umenie, až sa vráti domov.

     

    • Zvláštne. Odpútavanie a zjednodušovanie proklamujete ako dynamickú, razantnú cestu poznávania, ako výživu proti „zdochnutiu nádeje“. Zároveň sa váš básnický jazyk akoby navrstvoval a kopil od básnenia k filozofovaniu.

    • Filozofia ako veda ma nezaujíma, na to je príliš obmedzená rozumom. Povzbudila ma aj Rilkeho poznámka, že si nepamätá, že by kedy voľačo z filozofie čítal. Zaujíma ma však jej predvádzanie jazyka, predovšetkým u súčasných francúzskych filozofov. To, ako sú schopní produkovať vôňu, hebkosť, esprit. Som často doslova unesený obrazom, ktorý filozof vyvolal nečakaným, sviežim použitím mien. To ma fascinuje. Čítam Deleuza, Lyotarda, Gilsona alebo Barthesa nie preto, aby som vedel, o čom píšu (to znamená, aby som bol schopný popierať alebo pokračovať), ale pre potešenie z detailov. Nemusím nič vedieť o budove, v ktorej bývam, ako je navrhnutá, koľko má poschodí atď., ale môžem v tej budove hľadieť na pootvorené dvere, z ktorých prúdi svetlo plné zvíreného prachu. Koľko z večnosti som takto prehľadel vo vytržení – a aké presné dokážu byť slová! Pretože vytrženie je práve táto schopnosť objať detail.

     

    • Ste fascinovaný, ako hovoríte, „rozjasňovaním“ jazyka, tvrdíte, že skutočná poézia sa pokúša vysloviť nevysloviteľné. Dokonca tvrdíte, že väčšina básnických pokusov zostala iba nenaplnenou túžbou zakryť nezrozumiteľným jazykom autorovu neschopnosť vôbec niečo povedať. Naproti tomu ste svoju poslednú zbierku napísanú v slovenčine a na Slovensku pomenovali francúzskym l’acinema. Dokonca v básni In píšete: In je L’acinéma: kríž, strom, pole.

    • Krásny príklad. Pojem L’acinéma som objavil v Lyotardovej knihe Putovanie a iné eseje a aj to iba ako odkaz o takto nazvanom texte v inej knihe Des dispositifs pulsionnels. Chodil som kedysi v Afrike do francúzskej základnej školy (pour les enfants beaux!) a z dávneho obdobia mi zostala – keď už nič iné – aspoň hudba tohto jazyka v uchu. Takže keď som pri čítaní Lyotarda narazil na spomínané neznáme slovo, uchvátilo ma práve svojim šušlavým prelivom – lasinéma , s oným nenapodobiteľným francúzskym „s“... A to rozhodlo. Dodnes netuším, čo presne toto slovo znamená, ani ma to nezaujíma. Použil som ho ako názov knihy z jedného dôvodu: hudba toho slova sa najviac podobala šumu, ktorý sa zdvihol z obrazu poľa, kríža a stromu, z krajiny, ktorá sa z premietania náhle prepadla do rýdzeho prežívania neporušovaného pochybnosťami... Rozumiete?

     

    • V básni Túžba píšete: Byť oddaný etymológii, t. j. neverný hedonizmu. Naozaj?

    • Hľadanie pôvodného významu je vlastná túžba po domove, metafyzický, kontradiktorický pohyb oboma smermi naraz. Putovanie za zmyslom, ktorý vnímame ako pohyb určitým smerom, ako neblúdenie, napredovanie – a zároveň ako navracanie sa na miesto, ktoré prežívaním spoznávame ako najvlastnejšie, najkrajnejšie a najpôvodnejšie déjà vu. Básnictvo je jedným z nástrojov etymológie. Edmunde Burke, slávny dublinský rečník a spisovateľ, priznáva básnictvu, poetry, túto dvojakú a protikladnú účelnosť: šíriť hrôzu (napríklad že prestane existovať reč) a zároveň rušiť túto výzvu bezmocnosti slova tým, že privoláva či víta udalosť „bezpríkladnej“ vety – čo je vlastne dokonalá metafora.

    Pre koho je písanie radovaním, zdržuje hedonizmus, pretože hedonizmus odďaľuje naplnenie. Vznešené písanie je asketické.

     

    Zhováral sa Nikolaj Savický

    SAVICKÝ, Nikolaj – GROCH, Erik Jakub: Poézia je nebezpečný hlad. Hovorí básnik Erik Jakub Groch. (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XII., 6. 3. 2002, č. 5, s. 12.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013