Popularizátor a milovník kníh Dado Nagy

Snívam o písaní

  • Odpovedá

    Dado Nagy
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2012/1
  • Autor rozhovoru

    Diana Mašlejová
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Viete si predstaviť slovenský literárny svet bez Dada Nagya? Tvorca a moderátor obľúbenej Literárnej revue a mnohých ďalších rozhlasových a televíznych relácií či podujatí o knihách je autorom dvoch originálnych titulov, Slepačie polievky pre otr(h)lých a Rota pomalého nasadenia (s Petrom Krištúfkom, Kk bagala, 2006).
     Boli pre vás knihy láskou na prvé čítanie?

     

    V detstve sme mali štandardnú domácu knižnicu, najmä mama veľa čítala. Kupovali mi množstvo detských a dobrodružných kníh, ale ako chlapec som mal aj iné záujmy. Na základnej škole som začal recitovať a asi aj to ma nasmerovalo k literatúre. Istý zlom nastal, keď sme sa s rodičmi presťahovali. Môj bujarý detský život vystriedal väčší záujem o čítanie a počúvanie rozhlasu. Spolužiakov otec mal doma naozaj vyberanú knižnicu a zatúžil som vlastniť podobnú zbierku kníh a začal som sa viac motať po antikvariátoch a kníhkupectvách.

     O knihomoľoch zvyčajne platí, že radi snívajú. Platí to aj o vás?

    Určite áno. Často som si predstavoval, že som niekto úplne iný a robím čosi iné. Niekedy to bolo také intenzívne, že isté veci som začal považovať za realitu. A veľa nechýbalo, aby sa to naozaj nestalo. Vlastne neviem, prečo o tom hovorím v minulom čase.

     Vyštudovali ste angličtinu a ruštinu. Kedy ste sa rozhodli venovať literárnemu svetu profesionálne?

    Študovať literatúru sa nedalo a ruština s angličtinou boli pre mňa jasnou voľbou. Štúdium na FF UK ma však príliš nebavilo, a tak som začal po večeroch vysielať v internátnom rozhlasovom štúdiu MD1 v Mlynskej doline. Najskôr sme s kamarátom pripravovali vlastný zábavný program a keď nám ho zatrhli, začali sme v rámci asi trojhodinového večerného bloku čítať úryvky z kníh. V poslednom ročníku vysokej školy ma pozvali na konkurz do vznikajúceho rádia Twist. Asi sedem rokov som popri moderovaní učil angličtinu. Na rozdiel od štúdia ma však učiť iných veľmi bavilo. Bral som to ako živé divadelné predstavenie, ktoré ma dobíjalo energiou po nudnom dni strávenom v školských laviciach. Postupne však vyučovanie angličtiny odchádzalo do úzadia a zostala príprava literárnych relácií pre rozhlas a televíziu.

     Moderujete verejné čítania, rozhlasové i televízne relácie, píšete články. V ktorej z týchto činností sa cítite najlepšie?

    Vždy ma najviac bavilo vysielanie v rozhlase. Je to krásna intímna práca, kde mám celú reláciu vo svojich rukách. Televízna relácia o literatúre je komplikovaná záležitosť. Vzniká spravidla iba vtedy, keď si niekto spomenie. Televíznej relácii zväčša istý čas trvá, kým začne vyzerať dobre. A vtedy ju už zvyčajne zrušia a všetko sa začína odznova – pričom sa vás noví šéfovia opäť spýtajú, či ste už niekedy predtým robili reláciu o literatúre. Pre televízie robím 20 rokov, ale môj vlastný námet neprijali ani raz. Ak vznikne aspoň pilotná relácia, možno si naň po rokoch niekto spomenie a dostanete šancu. Ako v prípade Zákulisia slovenčiny, ktoré sa vysielalo minulý rok. Televízia je čistý chaos a absurdita, kde absentuje akýkoľvek systém a kontinuita. V rozhlase je to našťastie inak. Písanie do časopisov bolo u mňa vždy skôr príležitostné. Z času na čas sa vyskytne pravidelná spolupráca.

     Vaša rozhlasová relácia Literárna revue sa stala kultovou. Nedochádzajú vám niekedy pri tom množstve vyspovedaných autorov otázky?

    Dochádzajú. Tento strach prežívam takmer pred každou reláciou. Keď sa však na autora dostatočne pripravím, naštudujem si o ňom všetko, čo sa dá, prečítam jeho knihy, začínam cítiť, že to pôjde. Väčšinou program úspešne vypáli práve vtedy, keď mám obrovskú trému, či to vôbec zvládnem.

     Mávate ešte trému?

    Jasné, stále. A to ma na tom najviac baví.

     Dočítate knihu, ktorá vás neosloví?

    Väčšinou nie. Je toľko dobrých kníh, že som vždy považoval za stratu času venovať sa takým, ktoré mi nič nehovoria. Keď na mňa kniha nezapôsobila, odložil som ju a už sa k nej nevrátil. V rámci rôznych literárnych súťaží som však začal posudzovať rukopisy, ktoré bolo nevyhnutné dočítať a vyjadriť sa k nim. Takže som svoje zúfalstvo začal prejavovať čmáraním ironických poznámok do rukopisov. Veľmi si však uvedomujem, že necitlivou kritikou môžem autorovi ublížiť. Kým nie je dielo hotové, treba k nemu pristupovať mimoriadne opatrne a vedieť skôr odhadnúť jeho potenciál. Do rubriky Kniha na tento deň, ktorú mám každé ráno v rádiu Viva, si knihy vyberám sám. Tento rok však sponzor relácie, kníhkupectvo Panta Rhei, prejavil záujem vybrať pondelkový titul na recenzovanie sám. A zrazu mi veľmi dobre padne, že sa môžem pustiť aj do kníh, ktoré by som inak nečítal.

     Vy ste predsa väčšmi propagátor literatúry ako jej kritik...

    Áno, radšej sa venujem knihám, ktoré sa mi páčia a ktoré mám rád. Ako literárny kritik som v podstate amatér a uvedomujem si, že písanie kritík je odborná, prácna, ale aj subjektívna a citlivá záležitosť. Navyše, kto má rád negatívnu kritiku?

     A dokážete byť kritický?

    Vraví sa, že talentovaný autor nepotrebuje kritiku, ale povzbudenie. V prípade netalentovaného autora je to takmer jedno. Keď to takto napíšem, znie to bohorovne, ale ak knihu kritizujem, naozaj veľmi premýšľam, či som zámer autora správne pochopil. Viacerých úspešných autorov som sa pýtal, či sa ich kritika osobne dotýka a vždy odpovedali kladne. Napríklad Pavel Vilikovský dáva čítať svoje rukopisy Tomášovi Janovicovi, lebo ho povzbudí. Podpora je pre spisovateľa vo fáze nedokončeného diela veľmi dôležitá. Veď aj Péter Esterházy, jeden z najznámejších európskych autorov, priznal, že ho dokáže povzbudiť najmä jeho manželka, lebo sa snaží v rukopise nájsť najmä to dobré.

     Sám ste autorom dvoch kníh, nebáli ste sa po ich vydaní kritík?

    Úprimne povediac, nečakal som, že sa tomu bude niekto vôbec venovať. Sú to v podstate poloknihy. Slepačie polievky pre otr(h)lých sú paródiou na kuchárske knihy a nikto sa k nej nevyjadroval, ani na Rotu pomalého nasadenia som žiadnu recenziu nezaregistroval. Asi si recenzenti povedali „no, čo mu už na toto napíšem...“ Pravdepodobne sa takou „hlúposťou“ odmietli zapodievať. Skôr ma prekvapí, ak kvalitný autor vydá skvelú prózu a literárna verejnosť na to takmer nezareaguje. Príkladom je Hevierova Kniha, ktorá sa stane, nedostala sa ani do desiatky Anasoft litery, čomu vôbec nerozumiem, lebo z môjho pohľadu ide o vzácne a mimoriadne dielo. Má svoje chyby, ale takýto nezáujem si nezaslúžilo. Aj pri románe Jaroslava Rumpliho Kruhy v obilí som očakával, že vyvolá omnoho väčší ohlas.

     Spisovateľ je zväčša samotár. Vy ste však svoju druhú knihu Rota pomalého nasadenia tvorili spolu s Petrom Krištúfkom. Prečo?

    S Petrom sme svojho času pravidelne pripravovali v Klube Čierny havran program Café Oriental. Stretávali sme sa v meste a písali okrem iného aj dialógy Slepého a Tučného detektíva. V istom období sa ich zrazu nahromadilo toľko, že sme mali potrebu to celé uzavrieť a dokončiť istú etapu našej spolupráce. Vybrali sme sa na týždeň do Budmeríc, lebo nám bolo jasné, že toto už v kaviarni nedokončíme. Bolo treba vybrať najlepšie situácie a dať tomu celému nejakú koncepciu. Knihu ilustroval mimoriadne talentovaný výtvarník Erik Šille, ktorého sme veľkými fanúšikmi. Rota bola naša spoločná zábavka a to, že vôbec vyšla, považujem za obrovské zadosťučinenie.

     Ako ste sa cítili v koži spisovateľa? Nechýba vám písanie?

    Chýba a snívam o ňom. Mám niekoľko rozpísaných vecí, ale nie je to celkom ono. V podstate ma prekvapuje, že tak veľmi túžim niečo napísať, respektíve dopísať, aj napriek tomu, že nehýrim nápadmi, vnútorným pretlakom a ani nie som bohvieako usilovný či talentovaný.

     Podľa vás je základom dobrého spisovateľa talent?

    Nepoviem nič prekvapujúce – bez talentu by to určite nešlo, ani bez pracovitosti, vytrvalosti a veľkej dávky šťastia. A svoju úlohu hrá aj schopnosť využiť vlastné obmedzenia a hendikepy.

     Rozdeľujete literatúru na kvalitnú a nekvalitnú?

    Áno, asi áno. Ale na druhej strane si uvedomujem, že vkus je veľmi subjektívna záležitosť. To, čo sa páči mne, nemusí osloviť niekoho iného. Dobrým príkladom sú rôzne literárne ceny. Autor dostane ocenenie, ktoré je súhrnom názorov určitej poroty v určitom čase. Iná porota by mala iného kandidáta na víťaza. Aj Nobelova cena je subjektívna a často politická záležitosť. Je ťažké stanoviť objektívne platné kritériá. Kvalita umenia sa nedá odmerať ako športový výkon.

     Teda knihy, ktoré prepadli tým pomyselným literárnym sitom nemali jednoducho šťastie?

    Do veľkej miery áno. Literatúra nie je len o talente a geniálnom diele, ale aj o šťastí. K tomu, či sa titul nakoniec stane literárnom míľnikom a zapíše sa do histórie, prispieva určite aj šťastie.

     Čo nachádzate v literatúre?

    Takmer sa to hanbím priznať, ale pre mňa je čítanie v prvom rade zábava. Keď sa však povie zábava, vyzerá to, že ide o niečo lacné a vtipné. Ale myslím tým knihu, ktorá si ma podmaní a neviem sa od nej odtrhnúť. A môže ísť o veľmi širokú žánrovú škálu. Raz je to životopis, inokedy kriminálka, či rozprávka.

     Máte rád rozprávky?

    Rozprávky a knihy pre deti mám veľmi rád. Spomínam si na obrovský pôžitok z čítania, keď som pripravoval relácie na rozprávkovú tému. Nanosil som si ku gauču mnoho detských kníh a začal čítať. Bol to vtipno-smutno-dojímavý svet plný fantázie a prekvapení. Pekné rozprávky píše Gabika Futová, Peter Karpinský a získali si ma aj Harry Potter, Astrid Lindgrenová, Roald Dahl, ale aj Charles Dickens. Neuveriteľnú fantáziu a zmysel pre absurditu mala aj Krista Bendová a momentálne je mojím veľkým favoritom britský autor Andy Stanton. Hoci nie som si celkom istý, či jeho kniha Ste zlý človek, pán Gum je vôbec knihou pre deti. Trilógia Cornelie Funkeovej Atramentové srdce je jednou z najlepších rozprávkových kníh, aké som kedy čítal. Na Slovensku sa však stretla iba s vlažným prijatím. Možno jej chýbal práve ten spomínaný kúsok šťastia.

     Ako by ste charakterizovali slovenský knižný trh?

    Stále sa vyvíja. Nedávno som čítal knihu Čierna labuť od amerického autora Nassima Nicholasa Taleba, ktorá hovorí o nevyspytateľnosti ekonomického trhu, aj tie najnepravdepodobnejšie scenáre sa často stanú reálnymi. Aj slovenský knižný trh je taká čierna labuť, ktorá sa vyvíja často nepredvídateľným smerom. Po roku 1989 sa čakalo, že u nás začnú vychádzať knihy, ktoré predtým nemohli. Ale ukázalo sa, že vyšli iba ojedinele. Príkladom je Pišťankov Rivers of Babylon – taká kniha by pred rokom 1989 jednoducho nemohla uzrieť svetlo sveta. V 90. rokoch mali na Slovensku veľký úspech prekladové diela zahraničných bestselleristov a knihy domácich autorov nechcel nikto vydať ani sa im systematicky venovať. Výnimkou bolo vydavateľstvo Kolomana Kertésza Bagalu, ale celkovo išlo o ťažké obdobie pre pôvodnú tvorbu. Až komerčný úspech kníh Táne Keleovej-Vasilkovej presvedčil vydavateľov, že diela slovenského autora môžu mať u čitateľov úspech. Okolo roku 2000 sa už u nás objavili viacerí úspešní autori a zrazu sa situácia otočila. Dnes majú knihy slovenských spisovateľov väčší úspech ako prekladové diela. Ale ťažko predpovedať ďalší vývoj.

     Vieme na Slovensku doceniť kvalitnú pôvodnú literatúru?

    Mám pocit, že ani nie. Napríklad súťaž Anasoft litera plní úžasnú úlohu a oceňuje zaujímavé a kvalitné literárne diela. Keby sme mali ešte aspoň jednu takúto súťaž a tiež projekt, ktorý by finančne stimuloval autorov, slovenskej literatúre by to veľmi pomohlo.

     Chýba vám niečo na slovenskom knižnom trhu?

    Aspoň hypoteticky. Páčilo by sa mi, keby vznikli ďalšie dve vydavateľstvá s produkciou, akú má Vydavateľstvo Slovart. Či už ide o domácu alebo zahraničnú kvalitnú beletriu, diela o umení a populárno-náučnú literatúru. A veľmi sa teším z edičnej činnosti Artfora – Krausová, Auster, Wallace. Príkladom vydavateľstva, ktoré zaplnilo dieru na našom trhu, je aj Inaque.sk a ich tituly Freakonomics, SuperFreakonomics či Študenti, láska, Čeka a smrť. Teší ma, že sa ešte stále nájde odvážne malé vydavateľstvo, ktoré na trh prinesie pár pozoruhodných titulov.