Prekladám a čítam prakticky všetko

Rozhovor s prekladateľkou Katarínou Karovičovou

  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2008/11
  • Text

    Prekladám a čítam prakticky všetko

    PhDr. Katarína Karovičová-Rybková vyštudovala slovenčinu a angličtinu na FFUK v Bratislave. Pracovala ako redaktorka v Československom rozhlase v Bratislave a v Prahe, už dvadsať rokov je prekladateľka na voľnej nohe. Preložila vyše šesťdesiat románov, okolo stovky televíznych filmov, písala anglické texty na exportné platne známych slovenských spevákov (Paľo Hammel, Dežo Ursíny, Marika Gombitová, Modus). Okrem prekladania sa súbežne venovala spevu (spolu s Petrom Topoľským boli členmi pražského divadla Semafor), písaniu textov piesní, rozhlasových dramatizácií a televíznych scenárov aj moderovaniu. V súčasnosti pracuje ako prekladateľka a redaktorka anglických publikácií v Národní galerii v Prahe.   

    * Môže si prekladateľ vyberať titul, alebo si toto právo vyhradzuje vydavateľstvo?

    – Keď mi vydavateľstvo ponúkne nejaký titul, tak si ho prečítam, a potom sa rozhodnem. Nikdy by som neprekladala knihu, ktorá by sa mi nepáčila. Predstavte si, že by ste mali tráviť týždne či mesiace v spoločnosti niekoho, kto vám nie je príjemný! Myslím, že túto slobodu voľby máme všetci. Viem však pochopiť, že keď sa niekto ocitne v zlej finančnej situácii, vezme to, čo mu dajú. Občas však nastane aj opačná situácia:  prekladateľ objaví knihu, ponúkne ju vydavateľovi, a ten ju príjme. Spomínam si na prvý prípad, keď sa mi stalo čosi podobné. Bolo to v roku 1986. Známa bola na návšteve u príbuzných v USA a na spiatočnú cestu jej do lietadla kúpili slávny triler z lekárskeho prostredia – Kómu Robina Cooka.  Pretože môj otec bol lekár, kniha sa dostala k nemu, od neho ku mne, odo mňa k spolužiačke, ktorá pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve Smena. Tam si ju prečítali, kladne zhodnotili jej obsah, rozsah, spoločenský dosah, kniha sa vrátila ku mne, ja som ju preložila a nedávno vyšla v piatom vydaní! Knihy, po ktorých som túžila, sa ku mne nejakým záhadným riadením osudu vždy dostali.

    * Záber vašich prekladov je široký – tituly pre dospievajúcu mládež, trilery alebo svetové spisovateľské legendy (Heller, Irving). Ktoré z nich sú vašou srdcovou záležitosťou? Čo čítate vo svojom voľnom čase?

    – Máte pravdu, za tie roky, čo sa venujem tejto práci, som preložila veľa kníh rozličných žánrov. Stále sa chystám, že si raz zrekapitulujem všetky tituly. Viem len to, že dosiaľ je ich vyše šesťdesiat a dúfam, že ešte pribudnú ďalšie. Začínala som detektívkami ako pravdepodobne všetci moji rovesníci, ktorí prekladali z angličtiny. Predpokladám, že to bolo nepísané pravidlo, ktoré dodržiavali takmer všetky vydavateľstvá – najprv sa niečo nauč, potom sa dostaneš k takzvanej „serióznej“ literatúre. Našťastie som sa k nej dostala pomerne rýchlo. Z tohto obdobia rada spomínam najmä na romány Zostup a pád Evelyna Waugha, Umelec miznúceho sveta Kazua Ishigura, Choď a zvestuj to na hore Jamesa Baldwina, Vynáranie Margaret Atwoodovej či Smoliar Bernarda Malamuda. V tom čase som preložila aj slávnu ságu Colleen McCulloughovej Vtáky v tŕní. To bol obrovský čitateľský úspech! Dokonca ma pozvali na besedu do jednej mestskej knižnice, čo sa mi ako prekladateľke nikdy predtým ani potom nestalo. Medzi významné tituly, ktoré som preložila  v deväťdesiatych rokoch, by som zaradila napríklad Schindlerov zoznam Thomasa Keneallyho. Musím sa priznať, že hoci mám optimistickú povahu, týždne strávené prekladom tejto knihy nevplývali veľmi priaznivo na moju psychiku a bola som rada, keď som sa dopracovala na poslednú stránku. Krátko nato som sa dostala  k svojmu obľúbenému spisovateľovi Johnovi Irvingovi – najskôr som preložila jeho Modlitbu za Owena Meanyho, potom Štvrtú ruku a napokon v roku 2003 Svet podľa Garpa. Bola to krásna, ale strašne namáhavá práca. Keď som skončila, zaprisahala som sa, že s prekladmi končím. Samozrejme, že som to dlho nevydržala, ale nemala som chuť púšťať sa do niečoho náročného. Vtedy mi skrížila cestu skvelá spisovateľka pre deti a mládež Jacqueline Wilsonová. Dokonale pozná detskú psychiku a jej knihy sú napísané sviežim a zábavným štýlom. Preložila som ich už tuším šesť a beriem to ako príjemné spestrenie. Pochopiteľne, zakrátko som zatúžila po niečom náročnejšom, a preto som vlani privítala možnosť popasovať sa s najnovším dielom Iana McEwana Na pláži.  Bol to krásny boj, pri ktorom človek zvažuje takmer každé slovo, a to mám najradšej. Patrím k tým šťastlivcom, pre ktorých je práca zároveň koníčkom. Z toho vyplýva, že vo voľnom čase... prekladám a čítam – prakticky všetko, čo mi príde pod ruku. V istom veku sa však na človeku začnú nepriaznivo prejavovať roky sedavého zamestnania, a preto sa v poslednom čase usilujem využívať voľný čas nielen na rozvoj duševnej, ale aj telesnej schránky. Chodievala som do posilňovne, v súčasnosti pravidelne hrávam bedminton a plávam (jeden a pol až dva kilometre),  a dúfam, že sa časom presuniem z kategórie kaviarenský povaľač do kategórie amatérsky športovec.  

    * Nepochybne najdôležitejšími pomôckami prekladateľov sú prekladové slovníky. Je dostupnosť a kvalita slovenských dostatočná, alebo si musíte pomáhať zahraničnými, prípadne elektronickými slovníkmi?

    – Odpoviem bez vykrúcania – slovenské slovníky (okrem terminologických) veľmi nepoužívam, a to znamená, že ich ani nepoznám. Vyše 30 rokov žijem v Prahe (ale pravidelne každý mesiac jazdím do Bratislavy!), takže čeština je mi natoľko blízka, že ju nepovažujem za cudzí jazyk. Od roku 1985 používam Velký anglicko-český slovník Karla Haisa a Břetislava Hodka, s ktorým som vrcholne spokojná. V posledných rokoch prekladám aj do češtiny, ale zásadne iba odbornú literatúru z histórie a teórie umenia, nikdy by som si netrúfla na beletriu, pretože jednotlivé jazykové roviny jakživ nezvládnem tak ako domáci prekladateľ. Je zaujímavé, že často mi pri preklade do češtiny zídu na um skvelé slovenské obraty a naopak. 

    * Vďaka špecifiku nášho trhu môžu čitatelia porovnávať kvalitu českých a slovenských prekladov. Ako vnímate konkurenciu českých kolegov?

    – Všade sa nájdu lepší a horší prekladatelia. Myslím však, že vo všeobecnosti sa nemáme za čo hanbiť. Je pravda, že občas sa mi niektoré české preklady vidia invenčnejšie, ale to je podľa mňa dané predovšetkým osobnosťou prekladateľa. Nazdávam sa, že dobrý prekladateľ musí mať (okrem vzdelania, širokého rozhľadu, literárneho talentu a podľa mňa aj hudobného sluchu) istú mieru buldočej vytrvalosti, ktorá mu nedovolí uspokojiť sa s nedostatočne vybrúseným prekladom. Je to veľmi náročná práca a ako taká by mala byť podstatne lepšie honorovaná. Práve nedostatočné honoráre sú často dôvodom istej prekladateľskej povrchnosti, občas človeku udrie do očí aj neznalosť reálií. Ako sa hovorí: za málo peňazí, málo muziky. Lenže rovnaké problémy existujú v Čechách. Renomovaní českí prekladatelia sa sťažujú, že umelecká úroveň prekladov prudko klesá. Určite to súvisí aj s množstvom vydávaných kníh, dobrých a skúsených prekladateľov zasa tak veľa nie je.          

    * Koľko hodín denne sa venujete prekladaniu? Modlitba za Owena Meanyho, mimochodom moja obľúbená kniha, má  524 strán. Ako dlho vám trval jej preklad?

    – Dvadsať rokov som bola prekladateľka na voľnej nohe. Človek sa musel usilovať, aby mal dosť práce a uživil sa, takže som si pravidelne nakladala na rohy viac, ako som vládala uniesť – asi zo strachu, že ďalšie ponuky neprídu. Ale nesťažujem sa, takto mi to vyhovovalo, pretože som svojím deťom dožičila dnes nie celkom bežný luxus – keď prišli zo školy, mama bola doma. Som sova, ráno mi to veľmi nemyslí, najviac práce vždy urobím večer a v noci – našťastie mi stačí spať 6 hodín. Modlitba za Owena Meanyho je aj moja obľúbená kniha, hoci som na ňu nikdy nezaznamenala nijaké veľké ohlasy. Tým viac ma teší, že patrí k vašim obľúbeným. Možno je to dokonca Irvingova najlepšia kniha. Prekladala som ju niekoľko mesiacov, spomínam si, koľko práce mi dalo vyhľadávanie biblických citátov. Lenže to som bola ešte na voľnej nohe, takže to šlo. Svet podľa Garpa, ktorý má 600 strán, som prekladala po nociach popri zamestnaní, práve preto ma to tak strašne vyčerpalo.      

    * Jan Kantůrek, český prekladateľ Terryho Pratchetta, sa netají tým, že niekedy musí o pomoc požiadať samého autora. Sú autori ochotní pomáhať prekladateľom svojich titulov? Aké sú vaše skúsenosti?

    – Nikdy som sa do podobnej situácie nedostala, ale chápem, že v prípade istého druhu kníh k tomu môže dôjsť. Zatiaľ som si však vždy poradila sama.  

    Vladimír Radosa