Pri mnohých slovenských autoroch mám pocit, že to písal jedenásťročný chlapec

  • Odpovedá

    Daniel Majling
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2017/10
  • Autor rozhovoru

    Tomáš Hučko
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    „Keď sa objavila Ruzká klazika, knižka, ktorej autorstvo v kuloároch pripisujú dramaturgovi SND a autorovi už pomaly kultového komikzu Rudo Danielovi Majlingovi (vek neznámy), hneď som vedel, že tomuto BRAKu treba prísť na koleno, bedro či lakeť, čiže na kĺb.“

    Matúž Mikžík, žéfredagdor

     
    Po ztopách klaziky
    Keď ma oslovilo vydavateľstvo Abzynt, aby som pre nich napísal reportáž o pozadí Ruzkej klaziky, váhal som. Pred niekoľkými rokmi som s veľkou pompou vystúpil zo slovenskej literatúry a nechcel som sa do nej, napriek častému naliehaniu, vrátiť. V prípade Ruzkej klaziky však nešlo iba o slovenskú literatúru, išlo o pravdu, o podstatu tvorby. Bol som už dlhšie verejne známy tým, že odhaľujem literárne nekalosti a prehnitý umelecký systém, hádam preto si Abzynt vybral práve mňa. Dlho som túto ponuku zvažoval. Nakoniec ma presvedčila samotná genéza Ruzkej klaziky, ktorá je taká nevšedná a provokujúca, že som neodolal a znovu sa namočil do sveta, ktorému som už raz dal zbohom.

    Hneď v úvode som sa od Jána Štrasserra dozvedel, že zozbierané texty, ktoré majú budiť dojem ruskej klasiky, sú v skutočnosti falzifikáty, vyrábané na objednávku v Číne a v kamiónoch dovážané do celej Európy. Náhodou sa k nim dostal dramaturg, spisovateľ a enfant terrible slovenského prekladateľského sveta Daniel Majling, ktorý z nich zostavil – a napriek svojej neznalosti ruštiny i preložil – zbierku Ruzká klazika. Moje kroky teda prirodzene smerovali za Majlingom, chcel som ho presvedčiť, aby sa so mnou vydal do Číny, po stopách výroby tejto falošnej literatúry. Ten o tom samozrejme nechcel ani počuť – vraj nerád cestuje, má kopu práce a vôbec, čo z toho bude mať? Ak ten systém demaskujeme a v Číne sa prestanú vyrábať fejkové poviedky, akurát príde o tantiémy a možnosť zostavovať ďalšie úspešné zbierky. Nakoniec ho presvedčila veľká finančná odmena, ktorá takmer položila vydavateľstvo Abzynt na kolená.

    O pár dní sme leteli do Šanghaja, kde sme sa nalodili na pašerácku loď. V jej podpalubí sme sa dostali až do mesta Fuyang, na okraji ktorého sa nachádza tajná továreň na výrobu svetovej literatúry. Bola to namáhavá cesta, Majling väčšinu času zvracal do sudu s ryžou, no i tak sa popritom stihol naučiť výborne po čínsky. O tejto plavbe sa viac dočítate v pripravovanej knihe Ruzké denníky. Jediný človek v továrni, ktorý sa s nami nebál rozprávať, bol starček Yung-tsu. Našli sme ho v skrčeného v malej komôrke, kde napriek pokročilému veku čulo ťukal do starého notebooku. Vtesnali sme sa do tejto úzkej miestnosti a Majling začal prekladať moje otázky.
     
    Mihal Rechúž
     

    Ako ste sa do tejto továrne dostali? Aký život ste viedli predtým?
    Viedol som typický život človeka, ktorý nemá na to, aby sa presadil ako profesionálny športovec alebo biznismen, a neustále som hľadal odpoveď na to, prečo som v živote neúspešný, prečo som lúzer. Jediné, čo mi ako-tak išlo, bolo čítanie, a vzhľadom na to, že asi každý, kto číta, sa snaží aj písať, tiež som sa prepracoval k vlastnej tvorbe. Keďže môj život bol banálny a nemal som z čoho čerpať, uplatnil som sa iba ako epigón.
     
    Môžete nám popísať váš bežný pracovný deň?
    Sú to klasické osemhodinovky, záleží iba od toho, či mám rannú, alebo poobedňajšiu. Je to trošku inak, ako v živote – tam chcú spisovatelia písať najmä v noci, keď je pokoj a človek má pocit, že mu v živote nič neuniká. Ja mám však radšej ranné smeny, voľakedy som prednášal na univerzite, som na to zvyknutý. Do práce prídem okolo šiestej, pol siedmej, a dám si dve vodky. Zamestnávatelia, samozrejme, chodia s testerom a každý musí nafúkať, lebo bez vodky sa na ruskú klasiku nedá sústrediť. Potom dve-tri hodiny prekonávam hrôzu z čistého papiera, a pomaly, cez rôzne spôsoby odkladania práce (solitaire, free cell) sa prepracujem aj k samotnej tvorbe, ktorá mi zaberie aj polhodinu. Potom idem na obed, zdriemnem si. Zvyšný čas venujem tomu, aby som sa pripravil na ďalší deň, prečítam si napríklad nejakú poviedku od Čechova. Do hrubých románov sa mi už nechce, to je pre tých ambicióznejších, ktorí sú aj vo firemnej štruktúre vyššie než ja. Ja som skôr nižšia vrstva, niekedy si napíšem nejaký ten fejtón či manifestík, ale do rozsiahlejších textov sa už nepúšťam.
     
    Nájdete si ešte čas na čítanie? Alebo máte textov po šichte plné zuby?
    Som alkoholik a gambler, a to dosť okresáva ostatné koníčky, takže na čítanie už nemám príliš čas. Radšej však mať tieto vášne, ako si jedného dňa povedať, že som nežil naplno. Keď gamblujem a rozhádžem celý honorár, mám pocit intenzívnejšieho života. Potrebujem žiť intenzívnejšie, než bežní smrteľníci.
     
    Sú tu podľa vás vhodné podmienky pre prácu falšovateľov? Podľa správ Amnesty International ide takmer o otrockú prácu, porušujú sa tu viaceré medzinárodné dohody o pracovných podmienkach.
    To sa deje v iných fabrikách. U nás sa orientujeme na ľavicových autorov, ako je Gorkij, a to sa odráža aj v štruktúre. Ale napríklad práca románopiscov, to je drezúra, napísať šesťsto strán nového Dostojevského je náročné.
     
    Dokonca sa hovorí o tom, že tu pracujú aj deti. Je to pravda? Ak áno, ktorú literatúru majú na starosti?
    U nás sa deti najímali najmä na Rowlingovú, ale nakoniec sa ukázalo, že nie sú až také naivné, aby písali takéto texty. A potom – pri mnohých slovenských autoroch mám pocit, že to písal jedenásťročný chlapec, ale nemôžem vám to potvrdiť.
     
    Aké iné literatúry, okrem ruskej, sa tu vyrábajú?
    Väčšie korporácie majú rôzne divízie, aj pre menšie literatúry, ale tá naša sa špecializuje na ruskú, tá sa najlepšie predáva, dobre to vyzerá v knižnici. Máme aj malú divíziu na francúzsky romantizmus, ale napríklad amerických bítnikov nerobíme vôbec, tí natoľko vykrádali jeden druhého, že my už nemáme čo plagiarizovať. Ruská klasika má tú výhodu, že je tam veľa krátkych poviedok, hlavne od Čechova, ktoré sa dajú rýchlo falzifikovať. Dobre sa čítajú na záchode. Má to v sebe hlbokú metafyziku – keď človek vylúči zo seba niečo materiálne, potrebuje nahradiť to niečím duchovným. Preto nás aj zamestnávateľ tlačí do toho, aby sme písali poviedky na jednu veľkú potrebu. Samozrejme, sú ľudia, z ktorých to ide naozaj rýchlo, ale tí nie sú naša cieľovka, pre tých sú epigramy, na ktorých u nás pracuje Tomáš Ulej.
     
    Nemáte s Vašou prácou morálny problém? Zaplavujete svet nekvalitnými falzifikátmi bez umeleckej hodnoty, namiesto toho, aby ste ľudom prinášali hodnoty skutočné.
    Pozrite sa na svetových spisovateľov – myslíte si, že Murakami má nejaké výčitky svedomia, keď napíše pätnásty román o tom, ako si osamelý chlap v Tokiu varí a počúva jazzovú hudbu a potom stretne ženu, ktorá mu niekde zmizne? Nechcem sa ale porovnávať s Murakamim, ja som nevymyslel ani takúto jednoduchú šablónu, ktorú by som do konca života opakoval. Každopádne – nie, s mojou prácou morálny problém nemám.
     
    Viete vy sám ešte rozoznať falzifikát od originálu?
    To záleží od toho, z ktorej fabriky dielo vyjde. Aj fejky sú lepšie a horšie. Niektorí si myslia, že stačí dať do textu matriošku a samovar a už je to ruská klasika. Potom sú však aj veľmi zruční falzifikátori, ktorí často používajú otázky ako „Je Boh?“; „Nie je Boh?“; „Zabiť?“; „Nezabiť?“. To už sám neviem rozoznať. Pri tejto práci sa človeku celkovo zmení pohľad na autenticitu a falzifikáciu. Dnes už vidím fejkové prvky aj v literatúre, ktorá sa oficiálne za fejkovú nepovažuje.
     
    Sú niektoré národné literatúry ľahšie falzifikovateľné, než iné? Objavuje sa niekde taká miera autentickosti, ktorá sa ťažko napodobňuje?
    Najlepšie sa napodobňujú tie s autentickým rázom. Načo napodobňovať literatúry, ktoré samé niekoho napodobňujú? Dá sa napodobňovať iba to, čo má výrazné prvky. To máte ako s napodobňovaním osobností – aj keď budete dokonale napodobňovať vášho daňového úradníka, ktorý nie je ničím zaujímavý, nikto sa nezasmeje. Výrazné osobnosti i literatúry sa dobre imitujú. U nás hlavne ženské kolegyne rady imitujú Jane Austenovú, máme aj jednu kolegyňu, ktorá sa zameriava na Selmu Lagerlöfovú. Má ťažký osud, ale asi práve preto je dobre imitovateľná. A potom sú tu tie malé literatúry, ale tie nezaujímajú nikoho ani v origináli, načo by sme ich imitovali?
     
    Nevadí Vám, že mnohé Vaše výtvory získavajú literárne ceny, z ktorých nevidíte ani euro? Alebo sa s Vami niektorí autori podelia? Poslal už napríklad Ondrej Štefánik vášmu kolegovi, ktorý sa venuje slovenskej literatúre, peniaze za Anasoft literu?
    To je ďalší segment tohto čierneho trhu, písanie za niekoho. Niektorí zámožnejší autori našu firmu často požiadajú o konzultáciu, o dodanie pár kapitoliek do ich nových románov. Peniaze z cien však nikto z nás nevidí, sme platení paušálne. Toto písanie za niekoho je otrocká práca, to vám nikto z Európy robiť nebude. Robia to väčšinou ľudia z juhovýchodnej Ázie, Vietnamci, Kambodžania. Takzvanej súčasnej literatúre sa môžu venovať aj ľudia bez vzdelania – nejakú ďalšiu sociálnu drámu z prostredia copywriterov či vzťahový príbeh o samotároch zo strednej vrstvy napíše pokojne šestnásťročný Vietnamec aj bez toho, aby mal načítanú literatúru a absolvovanú vysokú školu humanitného smeru. Na tú klasiku musí byť však človek sčítaný, musí to byť emeritný profesor, alebo aspoň učiteľ na gymnáziu. O tom Štefánikovi viem iba to, že bol generál a založil ten váš štát, nevedel som, že aj píše, ale z toho, čo ste mi dali prečítať, by som usudzoval, že to napísal nejaký Kambodžan.
     
    Produkujú sa tieto falzifikáty i inde vo svete, alebo má na ne Čína monopol?
    Deje sa to i na iných miestach, oplatilo by sa po tom pátrať. Ja by som si na vašom mieste, keďže ste zo Slovenska, preťukol Mareka Vadasa, či v tej Afrike, kam chodí, nezneužíva miestnych, aby zaňho písali tie jeho knihy. Tiež by sa oplatilo pozrieť sa na Petra Balka, ktorý napísal Čiaru, či to zaňho nespravili Ukrajinci, ktorých spoznal na hraničných prechodoch pri tvorbe toho filmu. Tento fenomén však nie je ničím novým, stačí sa pozrieť na vznik literatúry s veľkým L, napríklad za bratov Dumasovcov musela pracovať celá manufaktúra. Je teda prirodzené, že tento problém neobišiel ani strednú Európu.
     
    Ruzkých denníkov vybral a redakčne pripravil Tomáž Hudžgo.