Rozhovor s autorom literatúry faktu Ladislavom Švihranom

Svet je plný zázrakov

  • Odpovedá

    Ladislav Švihran
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2010/13
  • Autor rozhovoru

    Emil Benčík
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Abstrakt

    Ladislav Švihran (15. 12 .1931) je autorom vyše dvadsiatich kníh literatúry faktu. K najznámejším patria Kulturizmus ducha (1970), Slávni vynálezcovia (1977), Tu sa usadíme (1979), Výpravy do budúcnosti (1986), Naj, naj, naj...(1989), Ako zomierajú diktátori (1994), Kto nám vládol (1999), Hviezdne okamihy (2001) či Majstri ducha (2002). Oboznamuje v nich čitateľov nielen so zázrakmi vedy a históriou ľudského poznania, ale aj s často tabuizovanými historickými udalosťami a osobnosťami.

  • Text

    Svet je plný zázrakov

    Rozhovor s autorom literatúry faktu Ladislavom Švihranom

    Ladislav Švihran (15. 12 .1931) je autorom vyše dvadsiatich kníh literatúry faktu. K najznámejším patria Kulturizmus ducha (1970), Slávni vynálezcovia (1977), Tu sa usadíme (1979), Výpravy do budúcnosti (1986), Naj, naj, naj...(1989), Ako zomierajú diktátori (1994), Kto nám vládol (1999), Hviezdne okamihy (2001) či Majstri ducha (2002). Oboznamuje v nich čitateľov nielen so zázrakmi vedy a históriou ľudského poznania, ale aj s často tabuizovanými historickými udalosťami a osobnosťami.

    * Vyštudoval si pedagogiku a psychológiu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale pedagógom si sa nestal, dal si prednosť písaciemu stolíku v redakcii  denníka Smena a potom vo Vydavateľstve Smena. Mnohí spisovatelia začínali ako novinári, publicisti, editori. Považuješ novinárčenie za dobrú školu pre osobu homo scribens?

    – Považujem to za najlepšiu školu pre spisovateľa, najmä pre spisovateľa literatúry faktu. Novinár zväčša začína písaním krátkych správ. Naučí sa vážiť si každé slovo, šetriť ním, musí jasne, zrozumiteľne a stručne odpovedať na základnú novinársku otázku: kto, kde, kedy, ako, prečo? Aj iné novinárske útvary si vyžadujú jadrnosť. Stačí mi zalistovať si v nejakej knihe literatúry faktu a takmer so stopercentnou istotou viem určiť, či autor bol alebo je novinárom – podľa toho, ako formuluje vetu. Tá jeho je dramatickejšia, údernejšia a text bez zbytočnej vaty.

    * Keď si sa rozhodol, že sa budeš živiť písaním, názov „literatúra faktu“ nebol u nás ešte známy. Začínajúci autori obyčajne skúšajú pero na básničkách, poviedkach a románoch, no ty si sa pustil hneď do „kulturistiky ducha“, taký názov nesie tvoja prvá kniha. Čo ťa zlákalo venovať sa práve literatúre non fiction?

    – Už v študentských rokoch som sa hĺbil do kníh s vedeckou tematikou. Študoval som lekárske knihy, prelúskal som sa Schopenhauerovou filozofiou, nadchýnal som sa Masarykom a jeho spismi. Venoval som sa literatúre, ktorú vtedy nazývali vzdelávacia, usmerňujúca, neskoršie populárno-náučná alebo umelecko-náučná. Potom sa vyprofilovala do názvu literatúra faktu a zahŕňa rôzne literárne druhy – reportáž, esej, životopisy, cestopisy, knihy popularizujúce vedu a techniku. Veda mi učarila už v študentských rokoch. A po maturite som sa jej chcel venovať profesionálne. Prihlásil som sa na Filozofickú fakultu UK v Bratislave, ale tam v ten rok neotvárali vedecký smer psychológia. Dostal som sa na psychológiu v kombinácii s pedagogikou na Pedagogickej fakulte UK. Keďže som v maturitnom ročníku začal prispievať do denníka Smena a pokračoval som aj na vysokej škole, vábenie novín bolo mocnejšie. Po skončení vysokej školy som sa stal redaktorom. Písal som články na rôzne témy. Keď mi vyšli prvé tri knihy literatúry faktu, odvážil som sa venovať písaniu profesionálne. Nespreneveril som sa teda  tomu, na čo som sa pripravoval: zostal som pri vede, ale neprednášam ju spoza katedry, lež knihami, na ktorých svoj punc zanecháva azda aj tá moja novinárčina.

    * Patríš k spisovateľom, ktorých fascinuje realita života, historické udalosti, osobnosti, deje a fakty. Vo svojich knihách sa s vervou a s nevšedným bádateľským nadšením venuješ odhaľovaniu neznámych alebo menej známych stránok nášho života v minulosti i v súčasnosti. Podľa akých kritérií si vyberáš témy svojich kníh?

    – Veda tým, že vyrieši nejaký problém, zároveň nastolí niekoľko ďalších. A keďže ja propagujem, popularizujem vedu, ocitám sa v podobnej situácii. V redakcii Plus 7 mi navrhli tému z nedávnej histórie: norimberský proces s najvyššími nacistickými pohlavármi. Keď som ju dokončieval, uvedomil som si, že veď podobných „norimberských“ procesov bolo viac. V osobitných článkoch som spracoval súd nad vojnovými zločincami a kolaborantmi na Slovensku, v Čechách, vo Francúzsku, v Japonsku. Fascinujú ma vedci, ktorí za druhej svetovej vojny konštruovali atómovú bombu. Boli to najbystrejšie hlavy celej ľudskej civilizácie a za vypätej situácie museli podávať vrcholný výkon. Vybral som si z nich geniálneho matematika a fyzika Johna von Neumanna. Do zorného uhla sa mi dostali ďalší, ktorých som potom aj spracoval: Teller, Szilárd, Bohr, Oppenheimer. Témy mi naskakujú samy. Spravidla sa venujem tej, ktorá ma najviac priťahuje a vzrušuje. A budem musieť žiť ešte veľa rokov, aby som mohol spracovať všetky, ktoré mám v hlave a ku ktorým zbieram materiál. Svet je plný zázrakov – len ich objaviť!

    * Tvoja literárna a publicistická tvorba je charakteristická širokým záberom tém – od slávnych vynálezcov, nenápadných spoločníkov, najväčších zázrakov sveta a rozmarnej zemegule až po hviezdne okamihy ľudstva, výpravy do budúcnosti, smrť diktátorov, o tých, ktorí nám vládli, o majstroch ducha a vzácnych návštevách  Bratislavy. Z čoho pramení tento široký záujem?

    – Možno to bolo dané už v študentských rokoch, keď som si obľúbil zemepis, dejepis, filozofiu, literatúru, psychológiu, ale aj matematiku, fyziku a chémiu. Možno je to nezvyčajné, ale bolo to naozaj tak. Dodnes ma  všetky tie vedné odbory lákajú. Cítim sa v nich ako vášnivý lovec, ktorý uloví vzácnu trofej a môže ju ponúknuť čitateľovi tak, aby aj jeho zaujala.

    * Viem, že písanie v tvojom prípade neznamená sadnúť si  k počítaču a písať. Predchádza tomu dlhá a náročná prípravná fáza, štúdium materiálov, vyhľadávanie zdrojov, výber faktov a ich overovanie. Koľko času presedíš v knižniciach a archívoch a stráviš surfovaním na internete? Aká je metodika tvojej práce?

    – V rokoch, keď sme o počítačoch ani nechyrovali, takmer denne som dlhé hodiny vysedával v knižniciach. Za tie roky sa mi podstatne rozšíril archív a ubudlo vysedávanie v knižniciach. Dnes mi je oporou internet. Ale aj tak – k väčšine článkov potrebujem aj nejaký knižný prameň. Nič nemôže nahradiť pamäti, biografie, autobiografie, spomienkové knihy, cestopisy. Najmä tam možno nadobudnúť citovo zafarbené údaje, príbehy, z ktorých žije aj literatúra faktu. Neraz je potrebná konzultácia s odborníkom. Je to úmorná práca. Úmorná aj preto, lebo získaný údaj je často potrebné overovať si z viacerých prameňov. Kým poéziu a prózu píšu aj mladí autori, literatúra faktu je doménou starších, skúsenejších. Je to beh na dlhé trate. Napríklad v Čechách v literárnej súťaži o Cenu Miroslava Ivanova jedna z kategórií bola určená autorom do tridsať rokov. Takí sa nenašli, a tak zvýšili hranicu na tridsaťdeväť rokov.

    * Pre autora literatúry faktu je zákonom číslo jeden – byť verný faktom a interpretovať ich v súlade s ich zmyslom. Samozrejme, ako autor narába s faktami a ako ich interpretuje, to je v jeho rukách. Čo si autor literatúry faktu môže dovoliť „pribásniť“ a čo už nie? Nakoľko môže povoliť uzdu fantázii a kedy a kde sa musí striktne pridŕžať overených faktov?

    – V rozhlasových dokumentárnych či životopisných pásmach si možno dovoliť viac fabulovať. To sa dokonca vyžaduje. Sú to dramatické útvary, teda musí tam byť dramatický prvok, zápletka, konflikt. Keď som písal rozhlasové pásmo o Kolumbovi, dopátral som sa k vete, čo mu povedala španielska kráľovná Izabela: „Ste veľkého ducha, ale inak ste nemožný.“ Postavil som na tom celú scénku, ako Kolumbus ustavične žobre, vydobýja všelijaké výhody a žaluje sa na neprajníkov – čo zodpovedá pravde – a napokon mu nahnevaná kráľovná povie túto vetu. Dlho som do knihy Hviezdne okamihy pátral po autentickej vete, ktorú za druhej svetovej vojny vyriekol hlavný veliteľ spojeneckých síl Dwight Eisenhower pred inváziou do Normandie. Našiel som ju v niekoľkých verziách. Ktorá je tá pravá? Tam sa striktne bolo treba držať skutočnosti. No rozhovor nejakých prestrašených vojačikov si možno vymyslieť. Ale aj tak – literatúra faktu neveľmi znáša fabulovanie. Treba sa pridŕžať overených faktov a tie „osvetľovať“ zo všetkých možných strán.

    * Napísal si dve desiatky kníh literatúry faktu na rozličné témy. Nemohol si sa nezamýšľať nad tým, čo vlastne literatúra faktu je, čo ľuďom prináša a prečo je čitateľmi stále vyhľadávanejšia o obľúbenejšia. V čom sú, podľa teba, jej prednosti?

     

    – Pred vyše sto rokmi Jules Verne predpovedal, že krásna literatúra postupne zanikne a nahradí ju „vecná“. Mýlil sa. Krásna literatúra nie je síce už tak v popredí, ako bola kedysi, ale existuje a bude existovať, no čitatelia čoraz častejšie siahajú po literatúre faktu. Dokument sa čoraz častejšie objavuje i na televíznych obrazovkách a v rozhlasovom vysielaní. Niekoľko televíznych staníc vysiela len dokumentárne programy, prispôsobujú sa záujmom a požiadavkám divákov. Dokument na televíznej obrazovke má skvelé možnosti, dopĺňa slovo obrazom, výpoveďami svedkov, pamätníkov i odborníkov. Literatúra faktu v knižnej podobe narába takmer výlučne slovom a sporadicky fotografiou. Preto to slovo musí mať veľkú výpovednú hodnotu. Autor musí využívať širokú škálu výrazových prostriedkov, musí narábať umeleckým obrazom i slovom. Metafora rozžiari text podobne ako v poézii alebo v próze. Ktosi múdry povedal: „Literatúra – to je predovšetkým metafora.“ Platí to aj pre literatúru faktu. Čitatelia aj preto častejšie siahajú po nej, lebo sa zvýšila jej literárna úroveň a estetický zážitok z čítania.

    * Tvoje knihy uspokojujú hlad po poznaní a prebúdzajú túžbu dozvedieť sa viac o zaujímavých udalostiach, najmä tých tabuizovaných, aj o  význačných osobnostiach. Tvoje diela majú teda nesporne aj vzdelávací a výchovný rozmer. Zaiste si sa presvedčil o tom na besedách s mládežou v školách i v knižniciach, ktoré si absolvoval.

    – V poslednom čase publikujem predovšetkým v časopisoch a v novinách. Často som prekvapený – na besedách i pri rôznych stretnutiach – že mnohí to sledujú a poznajú. Keď vlani vysielali v rozhlase môj seriál glos Omyly histórie, história omylov, a to na stanici Devín, ktorá nepatrí medzi najsledovanejšie, bol som milo prekvapený ohlasmi poslucháčov. Inak – väčšina mojich kníh je určených mládeži a niektoré z nich používajú na školách ako učebnú alebo odporúčanú pomôcku.

    * Diela literatúry faktu nemôžu byť len súhrnom autentických faktov, dejov a udalostí, ale aj napínavým čítaním,  nezabudnuteľným zážitkom a  dobrodružstvom poznávania pre čitateľa. Tebe sa to darí. V čom spočíva sila príťažlivosti a pútavosti?

    – Vrátim sa k Vernovi. Jeho vydavateľ Jules Hetzel dozeral, aby sa jeho romány nepotápali pod váhou poznatkov. Verne tou chorobou trpel. Obávam sa, že aj ja. Preto si dávam pozor, aby som text nezasýtil priveľkým množstvom údajov, dátumov, čísel. Na tie, ktoré uvádzam, sa radšej usilujem zavesiť nejaký zaujímavý príbeh. Niekedy sa mi to darí väčšmi, inokedy menej.

    * Aj ty si podľahol magickému čaru rozhlasu. Veľa rokov si bol kmeňovým autorom Slovenského rozhlasu. Napísal si niekoľko desiatok životopisných, dokumentárnych a publicistických rozhlasových pásiem o významných historických osobnostiach a udalostiach. Rozhlasová tvorba má určité špecifiká. Čím ťa ako autora literatúry faktu spolupráca so Slovenským  rozhlasom obohatila?

    – Kedysi pred rokmi mi istý môj priateľ z rozhlasu povedal, že by som častejšie mal spolupracovať s rozhlasom. Údajne preto, lebo mám krátku vetu. Na stručnej, údernej a výstižnej vete je založená rozhlasová tvorba. A nielen rozhlasová. Ktosi múdry povedal: „Umenie štylizovať je umenie deliť vetu.“ V rozhlase som sa naučil, že veta môže byť aj bez podmetu alebo prísudku alebo aj bez oboch, že smelo môžem niečo zopakovať a zdôrazniť, že môžem klásť rečnícke otázky, že môžem používať vnútorný monológ... To všetko platí aj v literatúre faktu.

    * Nazdávaš sa, elektronické médiá v budúcnosti nahradia knihy, na ktorých sme vyrástli my?

    – Knihy majú otrasenú pozíciu. Televízne a rozhlasové stanice, počítače, mobily a najmä internet sa stávajú veľkou konkurenciou knihy. No dúfam, že v dohľadnom čase nenahradia pôžitok, aký nám poskytuje čítanie kníh v pohodlnom kresle a v intímnom dialógu s autorom.

    * Za svoju literárnu činnosť si získal viacero ocenení – dva razy Cenu VÚB, dva razy prestížnu česko-slovenskú Cenu E. E. Kischa, Cenu Vojtecha Zamarovského a pred niekoľkými dňami i českú Cenu M. Ivanova za trvalý prínos pre českú a slovenskú literatúru faktu. Napriek blížiacej sa osemdesiatke vrháš sa s vervou mladíka do ďalšej práce. Čo máš na stole, respektíve v počítači?

    – Ako každý autor, aj ja mám tému, ku ktorej sa v takej alebo onakej podobe rád vraciam. Vo svojej prvej knihe Kulturizmus ducha som mapoval výkony výnimočných ľudí, mimoriadne nadaných a usilovných. Budem pokračovať v tejto téme formou článkov a seriálov v časopisoch a novinách.

    Emil Benčík

    Foto Peter Procházka

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013