Rozhovor s básnikom a prozaikom Mariánom GRUPAČOM

Písanie je môj privátny ostrov slobody

  • Odpovedá

    Marián Grupač
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2009/13
  • Autor rozhovoru

    Roman Kaliský-Hronský
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Abstrakt

    Spisovateľ Marián Grupač sa narodil v Čadci (15. 1. 1973), kde aj v súčasnosti žije a pracuje. Vysokú školu študoval v Žiline popri zamestnaní. Knižne debutoval zbierkou poézie Cudná noc v Paríži (1998), nasledovali zbierky poézie Dráždenie dažďa (1999), Smädné čarodejstvá (2001), Noblesa (2005), knihy poviedok Z podkrovia Európy (2000), Hriešne myšlienky (2001), Kšeft (2003), Na život a na smrť (2004) a na sklonku minulého roka prvý román Slová klamú!. Okrem poézie a prózy píše aj publicistické texty, spolupracuje s viacerými periodikami.

  • Text

    Písanie je môj privátny ostrov slobody

    Rozhovor s básnikom a prozaikom Mariánom GRUPAČOM

    Spisovateľ Marián Grupač sa narodil v Čadci (15. 1. 1973), kde aj v súčasnosti žije a pracuje. Vysokú školu študoval v Žiline popri zamestnaní. Knižne debutoval zbierkou poézie Cudná noc v Paríži (1998), nasledovali zbierky poézie Dráždenie dažďa (1999), Smädné čarodejstvá (2001), Noblesa (2005), knihy poviedok Z podkrovia Európy (2000), Hriešne myšlienky (2001), Kšeft (2003), Na život a na smrť (2004) a na sklonku minulého roka prvý román Slová klamú!. Okrem poézie a prózy píše aj publicistické texty, spolupracuje s viacerými periodikami.

    * Chceli ste názvom svojho románu Slová klamú! naviesť čitateľa, aby napísané nebral priveľmi vážne? To by mohlo predznamenať, že vy sám seba ako autora neberiete nadmieru vážne... ?

    – Názvom mojej knihy som naozaj nechcel nikoho na nič, ani k ničomu naviesť. Nepodceňujem ľudí a vážim si svojich čitateľov. Nediktujem, nezavádzam a nenavádzam ich na nič. Každý si po prečítaní môže vytvoriť vlastný názor, prisvojiť si svoj pohľad na to, čo som mu v príbehu ponúkol. Názov knihy sa v mojom prípade ,,vygeneruje” počas písania akosi sám, prípadne mi ho navrhne niekto iný. Niekoľko ráz sme sa o tejto téme rozprávali s Ivanom Koleničom, ktorý vtedy vyslovil zaujímavú myšlienku, že je dobré, keď je v názve sloveso – názov potom akoby predznamenával akciu, dynamiku. Neuspáva. Podľa mňa najhoršie sú v názve knihy nejaké slovné hračky, prešmyčky, kalambúry... Vraj existuje niečo ako psychologický podvedomý stimul, ktorý sa vytvorí u potencionálneho čitateľa a ten si automaticky podľa vizuálneho vnemu vyberá z ponuky také knihy, ktoré majú na obale modrú alebo červenú farbu a v názve písmeno ,,R”. Ja mám len vo svojom mene dve ,,erká”, to by znamenalo, že by teoreticky každá moja kniha mohla byť bestsellerom... Názov Slová klamú! si moja kniha vypýtala sama a nechcel som ním povedať nič viac, ani menej, ako to, čo som napísal. Ak tam niekto nájde niečo iné, alebo neobjaví to, čo hľadal, to sa mňa už netýka.

    * Prostredníctvom hlavnej postavy románu reflektujete mnohé osobné zážitky a skúsenosti, napríklad pobyt v Amerike. Potvrdzujete tým ustálený názor, že autor musí mať nažité, aby bol autentický? Je to tak?

    – Nemyslím si, že hlavná postava z mojej prózy Slová klamú! nesie len moje vlastné zážitky a skúsenosti, vrátane spomenutého pobytu v Amerike. Každá situácia a postava v príbehu môže byť mozaikou vlastností, skúseností, prejavov a správania, ktorým ako predobraz poslúžilo viacero ľudí, s ktorými sa autor stretol, s ktorými žil, či o nich ,,iba” počul. Literatúra by podľa mňa nemala nudiť. Keby som do jednej literárnej postavy ,,nevpáčil” niekoľko osobností naraz, postava by pre mňa začala byť predvídateľná, priehľadná, fádna. Píšem v prvom rade pre seba a tak ako to cítim iba ja. A ja sa nechcem nudiť. Chcem, aby ma moje postavy prekvapovali, a nie, aby som už niekoľko strán dopredu vedel, ako sa budú správať a čo urobia, keď príde na ne rad. Som si vedomý, že moje tvrdenie, že všetky postavy (aj keď sú odrazom konkrétnej osoby) sú v beletrii vlastne stvorené predovšetkým z vedomej fikcie, fantázie a zručnosti autora, môže znieť ako alibizmus, ale to mi je jedno. Väčšmi ma zaujíma skutočnosť, aby moja postava z príbehu bola originálna, a napriek tomu presvedčivá, živá, úprimná – v smútkoch, bolestiach, vo vášni, ale aj v pohodlnosti, lenivosti a tuctovosti. Domnievam sa, že v človeku čupí celý vesmír, a aj od ľudí v jeho blízkosti do veľkej miery záleží, ako sa prejaví, čo z neho vyvstane. Človekom v blízkosti literárnych postáv je ,,ich” autor. Byť autentickým, podľa mňa, znamená byť pravdivým. Aj v klamstve...

    * Neláka vás niekedy možnosť napísať úplný prozaický úlet? Keď postavám nedáte nič zo svojich osobných skúseností, veď načo aj, keď ,,slová klamú”?

    – Žiadnej zo svojich literárnych postáv som nikdy nedaroval výhradne len svoje skúsenosti. Asi by bolo v tejto súvislosti potrebné vymedziť a pomenovať si pojem ,,úlet”. Ak môžem ,,úletom” nazvať správanie mladého spisovateľa, ktorý navštívi prostitútku a ponúka jej peniaze za to, aby ho zabila, aby tak získal jedinečnú skúsenosť so smrťou, či dobrodružstvo z nočnej jazdy cez mesto v taxíku, ktorý ,,šoféruje” spiaci vodič, alebo dokonca príbeh tehotnej ženy, ktorá v deviatom mesiaci zistí, že sa jej cez noc stratilo nenarodené dieťa a podobne..., potom som si už úlety ,,zažil”. V rámci tvorby v niektorých svojich poviedkach.

    * Neuvažovali ste o možnosti zarábať literatúrou? Hoci aj pod pseudonymom písať komerčne úspešnú tzv. ženskú literatúru či detektívky, trilery napumpované sexom...?

    – Zarábať si na živobytie a na platenie šekov vlastným písaním je možné. Veď nič nie je nemožné, a niektorým sa to aj darí. Neláka ma však takáto predstava. Nemám ani dôvod rozmýšľať o nejakom pseudonyme. Písanie je moja ,,Kuba”, môj privátny ostrov slobody. Prečo by som si to mal ničiť?! Pre nejaké peniaze? Tie sa predsa dajú zarobiť aj inak. Podľa mňa je diskutabilné, čo je to tzv. ,,kvalitná” literatúra. Pokiaľ ide o delenie literatúry, ja osobne nerozlišujem ,,ženskú” či ,,mužskú” literatúru. V oboch podskupinách je možné nájsť hodnotnú literatúru, ale aj brak. Je to subjektívne, niekedy až intímne hľadisko... Aj tzv. ,,ženský” román má nespochybniteľné opodstatnenie byť literatúrou, číta sa. To isté platí pre detektívky či trilery. Každá kniha má svoj zmysel. Dávajú jej ho čitatelia, ktorým je určená. Som presvedčený, že aj tak sú len dva druhy kníh: tie, čo sa čítajú, a tie druhé. Možno je to ako s vínom – dobré je predsa práve to, ktoré mi chutí, či už je kabinentné, archívne, alebo je to len obyčajný ovocný ,,jabčák” zo zelovocu.

    * V časopise pre mladú literatúru sa venujete tvorbe začínajúcich autorov. Cítite primeranú zodpovednosť, keď negatívnym odkazom môžete odradiť hoci aj talent?

    – Časopis Dotyky nemá tendencie byť výchovným fórom. Odkazy, ktoré uverejňujeme v prílohe Almanach 25, odrážajú môj čitateľský pohľad. Takto sprostredkúvame prvé konfrontačné postrehy medzi autorom a jeho čitateľom. Môj názor v rubrike Odkazy je predovšetkým mojím čitateľským názorom. Odhliadnuc od faktu, že som náročný čitateľ, domnievam sa, že môj odkaz nie je pre mladého autora relevantný v takej miere, aby sa po mojej ,,kritike” obesil, alebo prestal navždy písať. S kritikou svojho písania sa predsa stretne ešte mnohokrát... Aj keď z osobnej skúsenosti tuším, že dôležitejšie, než ,,čo”, je práve ,,od koho”....

    * Vás takisto označovali za sľubný talent, dostali ste niekoľko ocenení. Majú dnes rôzne literárne súťaže nejaký význam?

    – Výraz ,,literárna súťaž” asi nie je najvýstižnejší. V čom už sa len dá v literatúre súťažiť?! Výsledky aj tak odrážajú len momentálnu dispozíciu porotcov. Keby tie isté texty čítali o niekoľko hodín neskôr či skôr, výsledky by zrejme boli úplne iné.... Azda priliehavejšie by bolo označovať podobné autorské kolokviá literárnymi prehliadkami. Takéto stretnutia mladých začínajúcich autorov so svojimi staršími kolegami, ale aj s rovesníkmi rovnakého ,,postihnutia” sú prínosom a majú svoje opodstatnenie. Svetlým príkladom je najstaršia literárna prehliadka pre mladých prozaikov Jašíkove Kysuce, ktorá sa v závere minulého roka – najmä vďaka neutíchajúcemu úsiliu a energii zamestnancov Kysuckej knižnice v Čadci – uskutočnila už úctyhodný štyridsiaty krát.

    * Víťazstvo v literárnej súťaži Rubato vám uľahčilo vydať básnický debut. Vtedy nešlo o autorské kolokvium ani o literárnu prehliadku. To víťazstvo pre vás zrejme malo svoj význam...

    – Samozrejme, malo to pre mňa veľký význam. Tá súťaž bola predsa o možnosti vydať prvú knihu a v tom bola jedinečná a ostala dodnes neprekonaná. Po jej zániku nič podobné u nás neexistuje, čo je veľká škoda. Autorská súťaž Rubato pomohla v začiatkoch viacerým autorom a som skutočne vďačný za to, že som sa jej mohol zúčastniť a aj v nej napokon uspieť. Prial by som dnešným začínajúcim autorom podobnú šancu, možno by to opäť oživilo našu literárnu scénu.

    * Tvorba je najmä o samote, ale občas treba aj vyliezť z vlastnej škrupiny medzi ľudí. Máte medzi slovenskými autormi niekoho spriazneného, generačne či názorovo blízkeho? Ak áno, aká je komunikácia medzi takýmito autormi?

    – Samota pri písaní mi neprekáža, užívam si ju, pretože nie je pustá. Nepociťujem nejakú potrebu cielene po písaní vyhľadávať ľudí, zhadzovať akúsi ,,škrupinu”. Fakt, že som pri písaní sám, vôbec nevnímam ako nejakú absolútnu izoláciu. Niekedy sa paradoxne cítim v spoločnosti niektorých ľudí väčšmi sám ako vtedy, keď sedím za počítačom, či s perom v ruke nad svojím zápisníkom... Aj keď práve nepíšem, môžem pracovať na poviedke, básni, či na inom texte. Svoje texty pred tým, ako ich ponúknem na publikovanie, dávam zväčša čítať tým istým ľuďom. Jedným z nich je Peter Bilý. Jeho názory sú vždy konkrétne, trefné a pre mňa cenné, lebo veľmi dobre viem, aký je autor, ako píše, a tiež viem, čo sa mne samému v jeho knihách páči, a čo nie. Kedysi som skúšobne niekoľko textov vystavil na svojom blogu, či na mojej vlastnej webovej stránke. Potom je dosť zábavné pozorovať reakcie celkom neznámych ľudí, najmä takých, ktorí sú presvedčení, že dôležitejšie ako samotná spisovateľova práca je jeho politický postoj (často odvodený od spoločnosti, v ktorej si naposledy vypil...), či dokonca jeho výzor, alebo aj vydavateľstvo, v ktorom vychádzajú jeho knihy... Obyčajne však svoje texty najprv odkladám do akejsi ,,karantény”, nechám ich odležať a radšej na ne ani nepomyslím. Získavam tak potrebný nadhľad a odstup. Potom, po nejakom čase sa k svojim písačkám vždy vrátim, prepracujem ich, niečo z nich vyškrtám, povyhadzujem. Je to môj zažitý tvorivý postup.

    * Aký je podľa vás súčasný štatút slovenského spisovateľa? Môže sa dostať do povedomia širšieho publika? Máte svoj vlastný marketingový plán?

    – K ,,štatútu” slovenského spisovateľa v súčasnosti sa môžem vysloviť len zo svojej osobnej skúsenosti. Mediálne exponovanie vlastnej osoby je dnes tiež jednou z možností, ako poukázať aj na svoju prácu, ktorú by si možno inak všimlo podstatne menej ľudí. Môže sa stať, že ľudia vás budú poznať z médií ako spisovateľa, a pritom vaše knihy si neprečíta takmer nikto. To druhé  sa však, pochopiteľne, môže stať aj spisovateľovi, o ktorého sa médiá nezaujímajú. Nemyslím si, že mediálna sláva je meradlom toho, či bude spisovateľ mať viac svojich čitateľov. Myslíte si, že trebárs Hvorecký, Feldek či Viewegh sú ,,spisovateľskejší”, ako napríklad Hykisch, Moravčík, či Klíma, len preto, že tí druhí nie sú až takí zaujímaví pre masovo sledované médiá?! Aj v tejto oblasti ma osobne vždy viac zaujíma ,,kto” ako ,,koľko”...

    * Na čom práve autorsky pracujete? Aký žáner vás momentálne láka a zamestnáva?

    – Mám rád ako autor aj ako čitateľ rôzne žánre literatúry, ale z celkom pochopiteľných dôvodov ma práve v nedávnej minulosti najviac zamestnávala konkrétne práca na mojej vlastnej diplomovej práci. Jej názov azda povie všetko za mňa: Ján Stacho  – jazyk ako obraz; Veršokňažník v dužinách slovenčiny.

    Roman Kaliský-Hronský

    Foto Peter Procházka

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013