Rozhovor s básnikom, prekladateľom a literárnym vedcom Viliamom Turčánym

Tú cestu by som si vyvolil zas

  • Odpovedá

    Viliam Turčány
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2005/05
  • Autor rozhovoru

    Ľuboš Svetoň
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Tú cestu by som si vyvolil zas

     Rozhovor s básnikom, prekladateľom a literárnym vedcom Viliamom Turčánym

     

    Viliam Turčány je nepochybne mimoriadnym zjavom slovenskej literatúry: virtuózny básnik, bravúrny prekladateľ a excelentný literárny vedec. Učia sa o ňom deti v školách a zdá sa, že on sa rovnako ako ony dokáže hrať. Hravo rozoberať a skladať básne a slová, na ktorých sa poézia približuje k človeku. Po mnohých úspešných knihách sa mu darí aj v novom tisícročí, z neho spomeňme básnické zbierky V okraje jarkov (2000), Obrazy čiže Mária i rám (2002), dva diely výberu literárnovedných štúdií Cestami poézie (2003) – jeden venovaný našej literatúre Pri domácich prameňoch a druhý svetovej Za obraznosťou básnictva. Na sklonku minulého roka nahovoril spolu s hercom Štefanom Bučkom na CD Proglas, najstaršiu slovenskú báseň, ktorú pred rokmi prebásnil do súčasného jazyka. Táto veľbáseň zároveň v tom istom čase vyšla už v treťom prebásnenom a vynovenom vydaní.

    ·        Na CD recitujete Proglas v staroslovienčine. Viacerí literárni vedci vás pasujú za majstra eufónie. Je ťažké naučiť sa po starosloviensky, ťažšie než po latinsky? Ktorý jazyk je podľa vás básnicky eufonickejší?

    Že ma vedci pasovali za eufonika? Musím sa priznať, že sklon k rýmovej hojnosti a zvukovej maľbe mal som už pred maturitou. Napríklad posledný verš z básne Priznanie (z roku 1947) je nepretržitým opakovaním rýmovky ,,ETA“:  že ťa stretá v sieťach leta dieťa zmietané (zbierka juvenílií Srdce zve a vyzváňa. Lúč 1998, s. 87). Deti sa, vskutku, môžu hrať i s hláskami i so slabikami; keďže však samy sú ešte slabé, slabiky môžu hrať sa s nimi, a nimi aj zmietať.

    V zrelom veku sa už autor musí riadne po-pasovať , aby hrou hlások, slabík, slov vyjadril to, čo prežíva, čo poznáva a chce dať sebe i svetu na vedomie. Ak je taký básnik i prekladateľom poézie a nechce iba pasívne pretlmočiť doslovný obsah prekladaného diela, musí zviesť mužný zápas s autorom a najmä s rodným jazykom viesť boje o jeho taje, aby k tým pôvodným zvukovým maľbám mu vydal ekvivalenty. A to už ,,chce prácu a trud“, ako hovorí Sibylla Vergíliova o strmom výstupe z Pekla. Nie nadarmo vraví i Dante – tiež v Pekle – že na opis tamojšej hrôzy už nestačí reč detí, ale hľadá i v jednej z rečí najľubozvučnejších, za akú sa právom pokladá taliančina, výrazy z najdrsnejších:

                Nech rýmy mám, čo škrípu priam, čo chrapia,

                pre dieru vhodné, pre strašlivý brloh,

    naň ťarcha všetkých vrchných brál sa sklápa,

    ja šťavu predstáv o stave v tých múroch

    vytlačím viac, no že ich nemám, bratia,

    nie bez strachu sa chytám týchto úloh.

    Veď sú to nie už na žart podujatia:

    vyobraziť dno sveta nevídané

    mohla by reč, čo volá 'mama', 'tata',?

                Dante Alighieri, Peklo, XXXII. V. 1 – 9. SVKL 1964. S. 262

    Pre prebásňovateľa inojazyčného diela nie je až natoľko dôležité, či dotyčný jazyk sám osebe je ľubozvučnejší než iný, ale či – aj ako – v súlade s obsahom príslušných častí pôvodca v ňom zvuky organizuje.

    Pravdaže, vaše otázky sú závažné a inšpirujúce, veď napríklad väčšie rýmové možnosti provensalského (occitánskeho) jazyka viedli jeho trubadúrov k jednozvučnej piesni (cansó unissonans), kde rýmovky z prvej strofy sa museli opakovať na príslušných miestach vo všetkých strofách ďalších, zatiaľ čo menšie rýmové možnosti taliančiny priviedli Danteho a Petrarcu ku kancóne v tomto ohľade opačnej, v ktorej rýmovky raz použité – okrem zriedkavých funkčných výnimiek – sa zopakovať nesmeli.

    Nepomerne menšie rýmové možnosti angličtiny zas oproti taliančine, v ktorej sonet vznikol a mal v prvých dvoch štvorveršiach rovnaké rýmovky (napr. ABBA ABBA), podmienili zjednodušenie rýmovej organizácie na tri štvorveršia s odlišnými rýmovkami (ABAB CDCD, EFEF) doplnené združene rýmovaným dvojverším (GG), ako to poznáme napríklad zo Shakespearových sonetov.

    Určite, taliančina je ľubozvučná aj preto, že nemá spoluhláskové zhluky ani slabikotvorné ,,r“ a ,,l“ ako slovenčina (napr. ,,strč prst skrz krk“ by Talian asi nevyslovil) a že má otvorené slabiky i na konci slov (ako nie vždy vami spomínaná latinčina s množstvom slov zakončených na spoluhlásky, napr. dominus, puer, urbs, ius ap.). Otvorené slabiky však poznala i reč našich predkov, staroslovienčina, pretože mala dva jery, mäkký a tvrdý, čiže polosamohlásky, ktoré podobne ako iné samohlásky uzatvárali slová. Mäkký jer bol blízky samohláske ,,i“ čomusi medzi ,,e“ a ,,i“ (podľa Šimona Ondruša) a tvrdý zas bol (tiež podľa neho) čímsi medzi samohláskami ,,o“ a ,,u“.

    A tu, napriek zdanlivej zhode, by som rád upozornil na rozdiel medzi taliančinou a staroslovienčinou: hoci oba jazyky mali slabiky otvorené, a to i na konci slov, slovenským spevákom s vyspievaním tvrdého jeru vznikol podobný problém, aký cítia naši operní speváci ,,pri srdci“ s vyspievaním slabikotvorného ,,r“, keď ho vyslovujú so skupinou ,,er“, teda ,,serdce“. Pri Proglase, pri jeho časti zhudobnenej Ivanom Hrušovským, Slovenský filharmonický zbor spieva tvrdý jer ako mäkký, vlastne ako ,,i“. Záujemcovia si to môžu overiť na cédéčku pridanom ku knihe Proglas z vydavateľstva Perfekt z roku 2004 a v 2. vydaní Proglasu z vydavateľstva Herba v roku 1998, kde je starosloviensky text prepísaný do latinky.

    Pre prekladateľa poézie, a to by som rád zdôraznil, je rozhodujúca funkčnosť zvukomalieb v danom origináli, ktoré sú u Danteho (podobne ako u Vergília) prečasté, keďže sa pridŕža aj on zásady ,,nech jav i slovo sú primerané“ (Peklo, XXXII, v. 12, s. 263). Ohľad na eufóniu v mojom prebásnení Danteho (podľa môjho spoluprekladateľa a učiteľa Jozefa Felixa) spôsobil, že práca nám trvala dvojnásobne dlhšie než pri bežnom preklade, prizerajúcom iba k metru veršov a rýmovej organizácii (Július Pašteka, Literatúra ako svetlo, Lúč 2004, s. 37). Asi aj preto taliansky moderátor pri mojom prednese 25. spevu Raja v Ravenne (26. septembra 2003 pri prezentácii slovenského prekladu Božskej komédie) mohol povedať: ,,Aká je tá slovenská reč krásna!“ Teda pri Dantem (i pri Vergíliovi) išlo o to, aby celý text i v slovenčine znel ako jedna veľká onomatopoja.

    * Krásne prvé onomatopoje, mládež sa smeje, prečo ich tie zvukomaľby majú pojesť. Metafory im znejú ako amfory so štíhlymi driekmi. Vám však metafora znie ako cesta, lebo v Aténach ste videli nákladiaky s názvom Metafora.

    – Prepáčte, že vás preruším. Nie METAFORA mi znie ako CESTA, ale CESTOU mi je poézia vôbec. Metafora je mi na nej iba ,,nákladiakom“, dodávkou, čiže prenáškou, čo je vraj doslovný preklad gréckeho slova ,,metafora“.

    Názov oboch dielov CESTAMI POÉZIE, ktoré vydalo Literárne informačné centrum v roku 2003, je dielom autora doslovu k nim, Stanislava Šmatláka. Názov som prijal a ,,podoprel“ som si ho úvodnou a práve pre to zloženou básňou PRENÁŠKA, ktorá sa končí: ,,i pochopil som krásne názvoslovie // z poetiky, čo, prečo, jak sa zove // a poézia že je vlastne – CESTA.“ Aby som v tom vďačne akceptovanom názve zdôraznil, že poézia je vlastne CESTOU CIEST.

    ·        Názvami básnických zbierok sa často dotýkate biblického prachu hviezd. Mária i rám je zbierkou, v ktorej, ako i pri iných vašich, je možné čítať názov obojsmerne. TURČÁNY, keďže  je INÁČ RÚT, by mohol mať blízko aj k inej biblickej postave...

    – Že by ozaj súviselo všetko so všetkým? Nie síce Rút, ale iné časti mi mali pripadnúť pri prekladaní Biblie, plánovanom vo vydavateľstve Tatran v rokoch 1968 – 1969. Rúfus a ja sme mali prebásňovať jej básnické partie a prozaické Margita Figuli. V Pezinku na evanjelickej fare doslovného prekladateľa pána K. Gábriša som predniesol svoje prebásnenie Veľpiesne Šalamúnovej (známej i pod názvom Pieseň piesní) a zásady svojho prebásňovania, ktoré prítomní (profesori teológie evanjelik Karol Gábriš a katolík Jozef Búda, redaktori vydavateľstva Tatran Emília Nemsilová a Gabriel Rapoš, básnik Milan Rúfus i s manželkou) schválili. Z veľkého projektu zostali len torzá, Rúfusovo prebásnenie Žalmov a verše proroka Jeremiáša, moje prebásnenie Veľpiesne Šalamúnovej (Slovenský spisovateľ 2000) a Kniha Jób (v rukopise ktovie kde v mojom byte).

    ·        Je známe vaše priateľstvo s básnikom Milanom Rúfusom, necítite v ňom svojho konkurenta?

    – O našom priateľstve napísal Milan v eseji Pár správ o V. T., ktorá je doslovom k výberu z mojej poézie Zrkadlová sieň (Slovenský spisovateľ 1988, s. 281 – 285) čosi také krásne, že nič krajšie už k tomu nemožno priložiť. A či v ňom cítim konkurenta? V latinčine ,,concurrere“ znamená okrem iného aj ,,zhodovať sa“, doslova spolu bežať. A ja ho pokladám ozaj za súbežca vo viacerých smeroch, i keď, ako on hovorí, boli sme skôr generáciou osamelých autorov. Alexander Matuška nás pomenoval ,,hodnotovou generáciou“, zdôrazňujúcou základné tvarové aj myšlienkové kvality domácej i svetovej literatúry, najmä poézie. Ako príklad na naše ,,súbežectvo“ môžem uviesť Rúfusovo prevedenie ľudových rozprávok do veršových a strofických foriem a moje ,,premeny“ Ovídiových Premien do podobnej podoby útvarov známych i z domácej zásobárne (napríklad sládkovičovskej strofy) i do úplne nových veršových tvarov. V prerozprávaní Vergíliovej Eneidy (pod názvom Aeneas, Mladé letá 1981) je 51 rôznotvarov: každá postava (i rozprávač) sa charakterizuje osobitným typom verša. Čitateľ má pred sebou praktickú učebnicu verzológie.

    Pokiaľ ide o Rúfusovu pôvodnú tvorbu, od jeho prvej a hneď zrelej zbierky (Až dozrieme) po najnovšie básne, vrátane jeho vynikajúcich esejí, celé jeho dielo pokladám za dar nebies, a preto som ho na jednom valnom zhromaždení Spolku slovenských spisovateľov navrhol na Nobelovu cenu. Nebol som prvý. Urobil tak predtým Imrich Kružliak – a iný básnik vraj napísal, že národ, ktorý má Rúfusa, nezahynie.

    ·        Vráťme sa ešte k Proglasu. Zdá sa mi totiž, že je to jedna z vašich srdcových tém. Myslíte si, že táto báseň vám vydala už všetky svoje svedectvá, proroctvá, šifry?

    – Proglas všetky svoje taje ešte iste nevydal. Ale vydáva. Ani ich doterajšie odhalenia som všetky nestačil publikovať. V štúdii Veľbáseň storočí (Cestami poézie I., s. 227 – 229) som však, dúfam, dokázal na porovnaní veršov 65 – 72 s príslušným miestom zo Života Konštantínovho, že Proglas je adresovaný priamo RASTISLAVOVI, a teda predovšetkým našim veľkomoravským predkom.

    ·        Rovnako obdivuhodný je aj váš rozbor Nezvalovho Edisona (štúdia je zahrnutá v diele Cestami poézie I.). Chválite jeho kompozíciu. Na jednej strane je úžasné dozvedieť sa, že vynikajúca poézia nie je len dielom výstreku emócií, skrátka, znamená to dupľovanejšie než doteraz, že kto chce tvoriť kvalitnú poéziu, nesmie iba na mesiačik hľadieť, teda prekypovať citmi?

    –        Na odpoveď za mňa sa hlási Nezval z Listu J. Mukařovskému (Cestami poézie I., s. 225): ,,nepíše verše při luně // dal sbohem už i tribuně, // má fantasii místo citu // básník se vrací ke kopytu / tím kopytem je rodná řeč“. Dnes by som z toho zdôraznil najmä dokonalé ovládanie básnického remesla a rodnej reči.

    * Priznám sa, že neviem, či súčasní slovenskí školáci preberajú Nezvalovho Edisona, českí určite. Stretli ste sa s tým, že vaše kompozičné objavy využili aj učitelia, prípadne žiaci?

    – Neviem ani ja, čo sa učia učitelia a žiaci na základných a ďalších školách. Mária Bátorová však v Slovenských pohľadoch 2004, č. 10, s. 85, v štúdii Veniec z vyznaní hovorí, že tento môj výskum nie je zatiaľ dostatočne využitý.

    ·        Pred pár dňami (24. februára) ste oslávili 77. narodeniny. Keby ste však s vašimi skúsenosťami mali opäť len 17, zvolili by ste si znovu poéziu? (Ale pozor, netušili by ste, či sa vám bude dariť, že získate ocenenia, uveďme len tie od roku 2000: Doktor literatúry od Akadémie umenia a kultúry v Kalifornii v USA, Pribinov kríž I. triedy 2001, Grande Ufficiale – cenu prezidenta Talianskej republiky za rozvíjanie slovensko-talianskych kultúrnych vzťahov, 2002, Cenu Fra Angelica – cenu Biskupskej konferencie 2003).

    – Z Pasternakovej básne na podobnú tému som kedysi preložil asi dve strofy – prvú si pamätám: ,,Ach, vedieť ešte pred debutom, // až v krv že verše kladú sa,  // že stúpajú hor v rytme krutom // až do hrdla a zadusia...“ Neviem už, ako tú báseň dokončil Pasternak, ja by som si však tú až zadúšajúcu, ale vždy aj oduševňujúcu cestu vyvolil zas.

    Pamätám si i jedno sebaironické štvorveršie z jedného svojho raného sonetu, uverejneného asi v Ľude pod pseudonymom Martin Marcipán: ,,Myslieval som, že budem bardom // a keď mi niekto riekne ,,Pán“, // opraví sa a povie: Pardon, // prepáčte, majstre Marcipán.“ Na tituloch a oceneniach, i keď iste potešia, až tak nezáleží. Ide o to, aby dielo žilo. Ako hovorí Sully Prudhomme, prvý nositeľ Nobelovej ceny za rok 1901, v básni Neznámym priateľom (Puknutá váza. Slovenský spisovateľ 1980, s. 111 – 112): ,,Len málo vezmite si z môjho umenia: // to, čo je blízke vám a vám znie ľubozvučne“. – Nie, pán Ľuboš?

    ·        Prekukli ste ma. Zátvorka je k predchádzajúcej otázke pridaná, aby som dokumentoval, ako si vašu prácu vo svete cenia. Pociťujete niekedy potrebu komunikovať s týmto svetom aj modernejšie, napríklad posielať básne elektronickou poštou, teda v maili (keď ste Viliam)? V akú básnickú, prekladateľskú a literárnovednú komunikáciu veríte?

    – Vo všetkých troch oblastiach, básnickej (pôvodnej), prekladateľskej, literárnovednej i v každej inej som za takúto KOMUNIKáciu: KOMU NIK ňou neublíži, ale ktorou – otázkodarcovi aj zodpovednému zodpovedátorovi i všetkým tým, ktorí by sledovali ich rozhovor – sa osoží, a ktorou sa príde k novým poznatkom, alebo veci staré sa prekvapivo, novo a dobre osvetlia. A o to, myslím, sme sa usilovali obidvaja.

    Pripravil Ľuboš Svetoň

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013