Rozhovor s grafikom a grafickým dizajnérom Dušanom JUNEKOM

Hra pre oči, ulicu a vietor ma fascinuje

  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2011/19
  • Autor rozhovoru

    Jozef Sitko
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Text

    Dušan JUNEK (1943) je zakladateľskou osobnosťou moderného grafického dizajnu na Slovensku a rešpektovanou autoritou vo svojom odbore v medzinárodnom spoločenstve. Jeho tvorba zahrňuje: umelecké plagáty, typografiu, grafiku publikácií, katalógy, značky, grafické symboly aj komplexné projekty vizuálnej identity. Venuje sa aj odbornej publicistike. Je autorom významných kultúrnych projektov doma a v zahraničí. Za svoju tvorbu získal vyše tridsať cien, najmä zahraničných. Ako jediný Slovák je laureátom najvýznamnejšieho svetového ocenenia v odbore grafický dizajn ICOGRADA Achievement Award. Túto jedinečnú trofej mu v roku 2002 udelila Medzinárodná rada asociácií grafického dizajnu v Bruseli za celoživotnú tvorbu a mimoriadny prínos pre rozvoj grafiky vizuálnych komunikácií vo svete.


    Už veľa rokov vystavuješ na celom svete, ale v domácich médiách sa s tvojím menom často nestretávam. V akých významných múzeách a galériách si prezentoval svoje diela?
    – Moja tvorba bola vystavená v Slovenskej národnej galérii, v Centre G. Pompidoua v Paríži, v ICOGRADA Audio Visual Archiv v Londýne, Art Museum Kjóto, Dansk Plakatmuseum Århus, Trama Visual Mexico City a v ďalších výstavných inštitúciách. Diela sa stali aj súčasťou ich stálych zbierok.

    Písali o tebe v odborných zahraničných časopisoch, tvoj umelecký profil je uverejnený na stránkach svetovej encyklopédie Who is Who in Graphic Design, ako aj v americkej encyklopédii The Contemporary Who s´ Who. V roku 2005 ťa nominovali v Cambridgei do TOP 100 Visual Communicators of World. Prekvapuje, že svet vie o tebe oveľa viac ako my doma. Z čoho vyviera tvoj vtipný nadhľad a schopnosť profesionálnej sebareflexie?
    – Ak raz prídem na to, o čom hovoríš, prezradím ti.

    Už ako študent architektúry si koncom 60. rokov publikoval karikatúry v Smene a Smene na nedeľu, s Mariánom Vanekom ste boli najznámejšími karikaturistami u nás. Dokonca si získal Slovenskú novinársku cenu 1968. Totalitný režim ti potom všetko zrátal a pridal aj svoje ocenenie. Vyše desať rokov ti zakázal vystavovať a publikovať, vypudili ťa s rodinou z Bratislavy na severovýchod Slovenska. Prežil si tam štrnásť rokov v úplnej izolácii od profesionálneho diania. Ako to poznačilo dušu mladého umelca na začiatku životnej a tvorivej cesty?
    – Tvrdú ruku vtedajšieho humánneho režimu som pocítil ešte prv. Po krátkom povojnovom krásnom detstve v rodných Piešťanoch nasledovali temné 50. roky s represiami voči môjmu otcovi a rodine. K selekcii tzv. triedneho nepriateľa postačila mocipánom iba slušnosť, hlboké náboženské presvedčenie a pravicová politická orientácia. Môj statočný otec to dlho nevydržal. Ako 54-ročný zomrel. Starosť o rodinu s troma deťmi potom prešla na mamu a mňa. Práve vtedy som maturoval. Nečudo, že zodpovednosť sa stala mojou nerozlučnou životnou družkou. Z času na čas sa zmenila na guľu ťažkej záťaže. Neľahko sa s ňou kráčalo, ale dobre orientovalo – človek kráčal rovno. Prišiel však rok 1989 a v tej súvislosti ti rád pripomeniem naše náhodné stretnutie pri Štrkoveckom jazere po dvadsiatich rokoch… Zdalo sa, akoby sme sa nevideli len pár dní. Ťažoba rokov sa razom rozplynula. Ani nekonečne dlhá odluka nezabila našu chuť hľadať a robiť niečo nové, užitočné. To nás napokon spája už vyše štyri desaťročia. Ty si práve zakladal prvé nezávislé noviny na Slovensku – Slobodný piatok. Požiadal si ma o grafické stvárnenie jeho hlavičky. Samozrejme, bez nároku na honorár.

    Kde sa v normalizačnej dobe ocitol tvoj hlavný cieľ – výtvarné umenie?
    – To je ťažko povedať spisovne... Rodinné zázemie, svet kníh a špecifické prostredie rodných Piešťan iste ovplyvnili moje životné smerovanie. A tiež fakt, že okrem kreslenia a slohových úloh mi nič iné bohvieako nešlo. Architektúra, ktorú som študoval najprv na Slovenskej vysokej škole technickej a neskôr Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ma už od počiatku oslovila predovšetkým umeleckou stránkou. Dilemu, kam smerovať, vyriešil za mňa režim. Počas prác na diplomovke ma vyhodil zo školy. Už v škole som sa venoval grafickému dizajnu vo väzbe na typografiu, prácu s písmom a knihou, na značky a plagáty. Teoretické znalosti som získaval z ťažko dostupných zahraničných zdrojov o tvorbe a špecifikách disciplín grafiky vizuálnych komunikácií. Napríklad v 60. a 70. rokoch 20. storočia bola v civilizovanom svete veľmi rozvinutá vizuálna firemná identita – od značiek po komplexný firemný grafický štýl. Za socializmu téma u nás úplne neznáma. A to ma veľmi zaujímalo. Po roku 1989 mi tieto poznatky značne pomohli v profesionálnej práci.

    Pri nahliadnutí na súpis tvojej tvorby mám pocit, že ide o výsledky práce aspoň troch ľudí. Nehovoriac o tom, že na vyše desaťročie ťa z verejného života vylúčili. Spávaš vôbec?
    – Na svoj vek pokojne. Však to poznáš – práca, ktorá baví a teší, neunavuje. Vie zahnať každú lenivosť. Aj moja usilovnosť je však relatívna. Keby si napríklad poznal pracovné nasadenie nedávno zosnulého Shigeo Fukudu, svetoznámu legendu grafického umenia, potom by si ma nazval lenivcom. Pravdou však je, že to bol Japonec…

    Jeho dielo síce nepoznám, ale viem, že o tebe tento velikán grafiky napísal: „Jedným z poslaní umenia grafického dizajnu je vytvárať pre ľudí radosť, potešiť ich. A samozrejme nabádať ich, ba i provokovať k mysleniu. Tvorba Dušana Juneka sa uberá po tejto ceste a smeruje k týmto cieľom. Inteligentná metafora, ktorá vychádza z intelektuálnej platformy a vyúsťuje do vtipnej hyperboly, vyniká v dielach slovenského kolegu. Je dominantou jeho umenia. To má divákovi ponúkať špičkový grafický dizajn súčasnosti.“ Nazdávaš sa, že práve humor, vizuálny vtip, je univerzálnym kľúčom k vnímaniu a chápaniu posolstiev v rôznych kultúrach?
    – Na túto otázku ťažko odpovedať s paušálnou platnosťou. Môžem uviesť len osobnú skúsenosť – zážitky. Vieš, humor to má ťažké. Je každému na smiech! Humor je výzva. Ako zareagovať aj na veci nepríjemné, nezmyselné. Ak dostaneš z rôznych kútov sveta pozvanie vystavovať, nejde len o radosť z toho, že si spomenuli na človeka z malého, pre mnohých neznámeho Slovenska. Súbežne ide vždy aj o očakávanie a zvedavosť, ako príjmu tvoj spôsob myslenia, tvoje oslovenie a posolstvo takí rozdielni ľudia ako napríklad temperamentní Juhoameričania, kultúrou presýtení a len sebauznávajúci Francúzi, všetko vidiaci a súčasne o iných málo vediaci Američania, chladní, ale kultúrni Severania či dokonalosť a špičkovú kvalitu vyhľadávajúci Japonci. Koncom 80. rokov veľmi úspešne inscenovalo Štúdio S zaujímavú hru Patricka Süskinda Kontrabas v hlavnej úlohe s Martinom Hubom. V tom čase som už výtvarne spolupracoval s týmto divadlom a oslovili ma, aby som navrhol divadelný plagát, bulletin a kompletné propagačné materiály k inscenácii. V tej hre je veľa bôľu, krutého odhaľovania ľudského vnútra a hlbokého pochybovania o vlastnej existencii. Navrhol som plagát, kde krivky ženského tela tvoria súčasne siluetu kontrabasu, alebo naopak. Kornel Földvári ho v recenzii charakterizoval troma slovami: šok i úsmev odrazu! Použil som hyperbolu pre situáciu, ktorá primárne vôbec nebola veselá, nieto ešte vtipná. Tento zobrazený paradox bol mimoriadne úspešný. Plagát získal ocenenia v Paríži, Tokiu, Amerike, Londýne aj inde, a po účasti na celosvetovom Bienále v Mexico City sa stal populárnou grafickou ikonou v Južnej Amerike. Preukázateľne z neho vznikli plagiáty v dielňach tamojších autorov. Spôsobil to humor, výtvarné zveličenie v idei a výtvarnej podobe? Neviem. Viem len, že takto rozmýšľam a tvorím celý život. Inak to ani nedokážem...

    Výstava 45 – FORTYFIVE na sklonku minulého roku v Bratislave bola venovaná výročiu vzniku tvojho prvého plagátu pred 45 rokmi. Predstavil si na nej 45 nových plagátov... Čo ťa na plagáte stále priťahuje?
    – Ľudia si veci aj pojmy radi kategorizujú. Preto sa román chápe ako vážna literatúra a napríklad detektívka ako okrajový literárny žáner. Obdobne je to vo výtvarnom umení. Maľba či grafika sú preferované disciplíny a fotografii alebo plagátu sa ťažšie priznáva ich skutočná umelecká hodnota. Pričom plagát môže byť, a veľakrát tiež je, výbornou grafikou, obdivuhodnou maľbou, zaujímavou fotografiou, vynaliezavou a vtipnou typografiou či silným ideovým konceptom. Vynikajúci plagát je skutočným umením, zlý zostáva iba potlačeným papierom. Pre mňa je ten necelý štvorcový meter papiera kus bielej, nedotknutej plochy. Na začiatku obyčajným papierom, ktorý sa na konci tvorivého úsilia môže stať metaforou, výzvou, posolstvom, kultúrnou stopou súčasnej doby. Aj keď je plagát iba papierom, myslenie touto formou nie je lacné. Aby dobrý plagát viedol dialóg, nesmie byť uvravený. Stále som presvedčený, že trpieť myslením je zdravá choroba. Trefnosť a vtip sú účinnejšie aj príjemnejšie ako tupírované prejavy s bublinovým výsledkom. Preto na plagáte môže chýbať všetko, okrem myšlienky. Nedá sa nič robiť, najďalej dovidí rozum – aj prostredníctvom dobrého plagátu. Ak sa jeho posolstvo dostane k čo najväčšiemu počtu ľudí a osloví ich (plagát tú možnosť reálne má), zmysel tvorby sa naplnil. Pre mňa je to vždy vzrušujúce dobrodružstvo, napínavý pokus vyslať čo najlepší signál. Tieto pokusy s menším či väčším úspechom robím už 45 rokov. A ešte niečo. Plagát okrem povedaného vytvára nezameniteľnú atmosféru a kolorit ulíc aj miest na celom svete. Vyvoláva mnohokrát sa opakujúcu situáciu, keď nás uprostred všedného dňa zaujme na výlepovej ploche. Na krátky čas sa verejnosti zjaví krása tvaru a sila myšlienky s ambíciou autora – na neveľkom, ale frekventovanom priestore kultivovať ľudskú komunikáciu. Je to málo? Azda preto sú a budú tvrdohlaví optimisti, ktorí plagát navrhujú, tlačia, vylepujú. Ulica ho denne víta na svojich nárožiach, aby k večeru jeho zdrapy ponúkla preháňajúcemu sa vetru. Táto hra pre oči, ulicu a vietor ma fascinuje.

    Významné medzinárodné i domáce úspechy si získal aj za návrhy značiek, grafických symbolov, log. V prípade porevolučného týždenníka Slobodný piatok a slovenskej značky kvality Slovak Gold či rovnomennej nadácie som zažil zrod tvojich návrhov a po rokoch ich praktického fungovania aj overil ich kvalitu a účinnosť. Ale takýchto projektov máš za sebou celý dlhý rad. Navrhol si vizuálnu tvár Tatra banke, Poisťovni Union, Harmaneckým papierňam, Poľskému inštitútu v Bratislave, dánskej obchodnej spoločnosti Danakta Group, Slovenskému národnému divadlu, Svetovému kongresu poézie, Medzinárodnému festivalu J. Smreka a mnohým ďalším. Získal si v domácich a zahraničných súťažiach na logo 15 prvých cien, a to je nevídané. Spočíva umenie navrhnúť dobrú značku aj v autorovej schopnosti vniesť do návrhu prvky nadčasovosti?
    – Dobre si spomínam na súťaž značky pre Nadáciu Slovak Gold, ktorú si založil a dlhé roky viedol. Ako predsedajúci bol si v porote jediným členom, ktorý zavrhoval môj grafický návrh. Tebe i ostatným členom som objasňoval, že návrh musí graficky zodpovedať dobe vzniku, ale musí mať v sebe zakódované aj prvky presahujúce momentálny trend, lebo logo so symbolikou najvyššej kvality musí presiahnuť horizont aspoň desaťročia. Len vtedy môže úspešne plniť svoju spoločenskú úlohu. Teším sa, že môj verný priateľ po takmer dvoch desaťročiach úspešného fungovania nadácie tomu uveril. Aj Tatra banka s mojím logom a firemnou identitou funguje plných dvadsať rokov, Harmanecké papierne devätnásť a podobne ďalšie inštitúcie. Kvalitná až výnimočná značka je totiž v mojom ponímaní dobrý a nezaškodí, ak aj vtipný grafický aforizmus, koncentrát filozofie spoločnosti, pre ktorú sa vytvára. Len prekvapujúco originálny symbol má schopnosť preniknúť do vedomia ľudí a vyvolať v ňom žiadúcu emóciu. Preto je grafický dizajn zmesou premýšľania, zábavy, hry, veľkej dávky energie a tvrdej práce. Ale tak je to v každej tvorbe.

    Okrem grafickej úpravy publikácií, katalógov, ktoré si aj ilustroval, venuješ sa aj odbornej publikačnej a kurátorskej činnosti, dlhoročnej pedagogickej práci, tvorbe a realizácii kultúrnych, výstavných projektov doma a v zahraničí, činnosti v medzinárodných porotách bienále…
    – Radil by som: nekvantifikujme. Nevyzerá to dobre. Ide všetko o moju dobrovoľnú prácu. A v mojom veku, keď by som už mal pokojne i spokojne odpočívať, sa táto kvantifikácia, najmä mladým, môže zdať podozrivá, až divná.

    Tá mnohostrannosť však dotvára tvoju osobnosť, vrátane schopnosti sebairónie a nadhľadu na veci vážne, priam závažné. Čo a koho si v živote vážiš?
    – Mali by sme si vážiť humor. Ako jediný nám umožňuje medzi narodením a smrťou byť čo najviac veselý. A navyše je výsostne humánny. Veď pár ľudí s humorom pomáha tým ostatným prežiť bez väčšej ujmy na zdraví. Spolu s rozumom sú to ojedinelé výnimočnosti človeka medzi živočíchmi, a tak málo ich používame. Ďakujem za dar, že som síce s nútenými odmlkami, ale predsa, mohol v živote robiť to, čo ma teší a baví, motať sa okolo a sem-tam aj priamo v umení. Je to síce súkromné dobrodružstvo so všetkým zaujímavým, príťažlivým a lákavým, čo k tomu patrí, ale len do chvíle, kým s tým človek nevyjde na verejnosť. Potom ide o dosť rizikový podnik. Ale tvorba patrí k najvážnejším a najkrajším z hier, schopných naplniť celý život. Pre pochybovačov podotknem, že kultúra a umenie prinajmenšom zabezpečujú, aby sme aj v 21. storočí neboli kanibalmi a vzájomne sa nepožierali. A slovenská populácia v záujme sebazáchovy by si tento fakt mala osobitne všimnúť.

    Hovorili sme o živote, tvorbe, humore, kultúre, čo by si ešte dodal?
    – V našom veku by sme už mali mať toľko rozumu, že budeme mlčať. Radšej sa niečoho chyťme. Veď krajšie ako myšlienky môžu byť len realizované myšlienky…