Rozhovor s historikom Jozefom JABLONICKÝM

História bez legiend

  • Odpovedá

    Jozef Jablonický
  • Zaradené v periodiku

    Knižná revue 2008/18
  • Autor rozhovoru

    Ján Bábik
    Zobraziť všetky rozhovory autora
  • Abstrakt

    Jozef Jablonický (nar. 3. januára 1933 v Zavare pri Trnave) po skončení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Trnave a zároveň inšpektor pre kultúru, v rokoch 1960 – 1974 v Historickom ústave SAV, neskôr ako vedúci oddelenia najnovších dejín. V roku 1964 získal vedeckú hodnosť kandidáta historických vied. Z politických príčin musel v roku 1974 odísť z HÚ SAV a zamestnal sa v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Nemohol oficiálne publikovať a výsledky svojej vedeckej práce uverejňoval doma ako strojopisné samizdaty a v zahraničí (najmä v Kanade a USA). Po roku 1989 pracoval až do odchodu do dôchodku v Ústave politických vied SAV, od roku 1990 v Politologickom kabinete SAV, v rokoch 1990 – 1998 ako jeho riaditeľ, 1998 – 2007 ako predseda vedeckej rady. V rokoch 1990 – 1992 bol predseda Komisie vlády SR a zároveň podpredseda Komisie vlády ČSFR pre analýzu historických udalostí v rokoch 1967 – 1970. V roku 1992 obhájil v Prahe hodnosť doktora historických vied. V súčasnosti je členom správnej rady Československého dokumentačného strediska v Prahe.

    Po odborných publikáciách Robotnícke hnutie na trnavsku za kapitalistickej ČSR (1961), Protifašistický odboj v Trnavskom okrese v rokoch 1938 – 1945 (1962), Slovensko na prelome (1965) priniesol nový pohľad na SNP v knihe Z ilegality do Povstania (1969). Okrem nich je autorom Slovníka Slovenského národného povstania (1970). Po dvadsaťročnom zákaze publikovania vydal Povstanie bez legiend (1990), Glosy o historiografii SNP (1994) a Podoby násilia (2000). Výsledky svojho vedeckého bádania najmä o SNP a životných osudoch jeho účastníkov, ktoré uverejňoval v mnohých odborných časopisoch, knižne vyšli vo vydavateľstve Kalligram v dvoch zväzkoch: Samizdat o odboji (2004), Samizdat o odboji II. (2006), za tretí zväzok Samizdat o disente (2007), obsahujúci  výber zo samizdatových záznamov o normalizácii v Československu z rokov 1976 – 1989 a autentické dokumenty, mu udelili Cenu Dominika Tatarku za rok 2007.

  • Text

    História bez legiend

    Rozhovor s historikom Jozefom JABLONICKÝM

    Jozef Jablonický (nar. 3. januára 1933 v Zavare pri Trnave) po skončení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Trnave a zároveň inšpektor pre kultúru, v rokoch 1960 – 1974 v Historickom ústave SAV, neskôr ako vedúci oddelenia najnovších dejín. V roku 1964 získal vedeckú hodnosť kandidáta historických vied. Z politických príčin musel v roku 1974 odísť z HÚ SAV a zamestnal sa v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Nemohol oficiálne publikovať a výsledky svojej vedeckej práce uverejňoval doma ako strojopisné samizdaty a v zahraničí (najmä v Kanade a USA). Po roku 1989 pracoval až do odchodu do dôchodku v Ústave politických vied SAV, od roku 1990 v Politologickom kabinete SAV, v rokoch 1990 – 1998 ako jeho riaditeľ, 1998 – 2007 ako predseda vedeckej rady. V rokoch 1990 – 1992 bol predseda Komisie vlády SR a zároveň podpredseda Komisie vlády ČSFR pre analýzu historických udalostí v rokoch 1967 – 1970. V roku 1992 obhájil v Prahe hodnosť doktora historických vied. V súčasnosti je členom správnej rady Československého dokumentačného strediska v Prahe.

    Po odborných publikáciách Robotnícke hnutie na trnavsku za kapitalistickej ČSR (1961), Protifašistický odboj v Trnavskom okrese v rokoch 1938 – 1945 (1962), Slovensko na prelome (1965) priniesol nový pohľad na SNP v knihe Z ilegality do Povstania (1969). Okrem nich je autorom Slovníka Slovenského národného povstania (1970). Po dvadsaťročnom zákaze publikovania vydal Povstanie bez legiend (1990), Glosy o historiografii SNP (1994) a Podoby násilia (2000). Výsledky svojho vedeckého bádania najmä o SNP a životných osudoch jeho účastníkov, ktoré uverejňoval v mnohých odborných časopisoch, knižne vyšli vo vydavateľstve Kalligram v dvoch zväzkoch: Samizdat o odboji (2004), Samizdat o odboji II. (2006), za tretí zväzok Samizdat o disente (2007), obsahujúci  výber zo samizdatových záznamov o normalizácii v Československu z rokov 1976 – 1989 a autentické dokumenty, mu udelili Cenu Dominika Tatarku za rok 2007.

    * Hlavnou témou vašej vedeckej a napokon i knižnej práce je Slovenské národné povstanie. V čase, keď vypuklo, ste mali niečo vyše jedenásť rokov. Okolie Trnavy, kde ste sa narodili a prežili detstvo, sa nestalo dejiskom povstaleckých operácií. Ako ste vnímali vtedy Povstanie očami malého chlapca?

    – Ako jedenásťročný chlapec som síce žil mimo povstaleckého územia, ale v mojej rodnej obci Zavar vtedy býval veliteľ trnavskej posádky stotník (kapitán) Andrej Benka-Rybár. K jeho domu chodili vojaci, dôstojníci na vojenských autách. O prípravách Povstania som vtedy nemal ani tušenia, ale vojaci v uniformách mi imponovali. Keď napokon Povstanie vypuklo, časť trnavskej posádky odchádzala do Povstania aj cez Zavar. Bol som svedkom tohto nástupu a odvtedy mám sympatie k SNP.

    * Po ukončení štúdií ste začali pracovať v Historickom ústave SAV, čiže v čase najtvrdších represálií voči povstalcom. Väčšina z nich, ak neemigrovala, bola vo väzení alebo žila v nedôstojných podmienkach. Obraz Povstania bol v tých časoch v historiografii i žurnalistike hrubo falšovaný. Napriek tomu ste si toto obdobie vybrali ako predmet vášho výskumu. Prečo?

    – Do HÚ SAV som nastúpil v roku 1960 ako interný vedecký ašpirant. V tom čase som sa chcel zaoberať dejinami 19. storočia, ale môj školiteľ a vtedajší riaditeľ HÚ SAV Ľudovít Holotík rozhodol, že predmetom môjho vedeckého výskumu budú najnovšie dejiny. Výsledkom tohto môjho prvého tvorivého úsilia bola kniha Slovensko na prelome (1965), v povstaleckej problematike som natrvalo zakotvil až knihou Z ilegality do Povstania (1969).

    * Knihou Z ilegality do Povstania ste podali úplne iný pohľad na SNP, aký bol dovtedy prezentovaný. Čo spôsobilo tento zásadný obrat?

    – Počas výskumu historických dokumentov v archívoch, ktoré som si dopĺňal autentickými výpoveďami účastníkov povstaleckých udalostí, s ktorými som absolvoval množstvo rozhovorov, som si začal uvedomovať, že ich opis prežitých udalostí nekorešponduje s vtedajším oficiálnym výkladom. Kniha Z ilegality do Povstania bola napísaná v spoločenskej atmosfére tzv. odmäku šesťdesiatych rokov. Tieto roky predstavovali obdobie istého rozletu vedeckého bádania v humanitných vedách na Slovensku. Po auguste 1968 v súvislosti s nástupom normalizácie, v období pred tzv. veľkou čistkou, bol vlastne takmer zázrak, že moja kniha o občianskom odboji mohla ešte vyjsť aj v roku 1969. O niekoľko mesiacov by také niečo už vôbec nebolo možné, a o niekoľko rokov sa už sťahovala z verejných knižníc ako „závadná kniha“, ktorá nemôže ďalej slúžiť širokej verejnosti. Knihu Z ilegality do Povstania však dodnes považujem za svoju najlepšiu. Dokonca sa v súčasnosti pripravuje jej druhé vydanie. Pokojne ju môžem po 40 rokoch vydať bez toho, aby som v nej musel čokoľvek opravovať, či meniť.

    * Touto knihou ste sa po nástupe Gustáva Husáka k moci dostali do rozporu s jeho interpretáciou Povstania, ktorú prezentoval v knihe Svedectvo o SNP. V čom boli najzásadnejšie rozpory medzi vami?

    – Husákovo Svedectvo o SNP (1964) predstavovalo svojrázny spôsob jeho subjektívneho pohľadu na deformácie výkladu Povstania. Svedectvo o SNP som mal možnosť čítať ešte v rukopise. S Husákom som nemal osobné spory, ale mali sme rozdielne názory a hodnotenia historických udalostí. Husák vo svojom Svedectve napísal, že Komunistická strana Slovenska Povstanie inšpirovala, pripravovala a viedla. Vo svojej knihe vybudoval tézu o vedúcej úlohe komunistickej strany v SNP, neobjektívne zobrazil občiansky odboj, povstaleckú armádu a napokon aj partizánov. Počas normalizácie potom dvorná historiografia tieto Husákove tézy nekriticky prebrala a vybudovala na nich superlegendu. Najzásadnejší rozdiel medzi nami vidím v tom, že Husák bol právnik a politik, ktorý subjektívne opisoval prežité udalosti (a hlavne svoj význam v nich), pričom ja som sa snažil faktograficky zrekonštruovať povstalecké udalosti na základe vedeckého výskumu zachovaných dokumentov objektívne, nestranne, z pozície profesionálneho historika. Moju interpretáciu predmetných udalostí reprezentuje napr. samizdatová štúdia Bratislava a vznik SNP.

    * V sedemdesiatych rokoch ste sa dostali do nemilosti režimu a napriek tomu ste na vedeckú prácu nerezignovali. Svedčia o tom aj vaše publikácie Povstanie bez legiend (1990) a Glosy o historiografii SNP (1994), ale i nedávno vydané dva zväzky knihy Samizdat o odboji. V treťom zväzku Samizdat o disente (2007) ste opísali svoj osud počas normalizácie. Ako ste v tom čase zbierali materiály, keď ste nemali prístup do archívov? Chápem, že prozaik fabuluje, pomáha si fantáziou, vedec si nemôže vymýšľať. Len jedna chyba, jeden mylný fakt môže negatívne poznačiť, ba dokonca znehodnotiť celé inak poctivo napísané dielo!

    – Na vedeckú prácu som v sedemdesiatych rokoch nerezignoval preto, lebo práve moja vedecká práca bola hlavným dôvodom, prečo som sa dostal do nemilosti režimu. V čase normalizácie, keď už boli pre mňa štátne archívy zatvorené, mohol som čerpať len z vlastného súkromného archívu, ktorý som si vybudoval ešte v šesťdesiatych rokoch, teda predtým, ako mi odobrali povolenie na štúdium v štátnych archívoch. Z môjho súkromného archívu, či skôr z jeho torza, ktoré zostalo po 12 domových a osobných prehliadkach vykonaných príslušníkmi ŠtB, som potom napísal samizdatové štúdie, ktoré dnes tvoria vami spomenuté tri zväzky, a ktoré vlastne predstavujú iba dodatočné fragmentárne zhrnutie výsledkov môjho výskumu uskutočneného v období 60. rokov, teda ešte pred normalizáciou. Domnievam sa, že jeden mylný fakt nemôže zásadne znehodnotiť inak poctivo napísané vedecké dielo, otázkou však zostáva, akú hodnotu mala oficiálna historická veda, ktorá sa svojím dielom počas normalizácie zvrhla na ideologickú (marxisticko-leninskú) propagandu tendenčne falzifikujúcu a prekrúcajúcu historické fakty, týkajúce sa problematiky SNP. A, samozrejme, konkrétni dvorní historici boli jej neoddeliteľnou súčasťou.

    * Vraj ste chceli napísať monografiu o Husákovi, ale potom ste rezignovali na túto prácu. Domnievam sa, že napriek tomu, hoci sa za posledných devätnásť rokov objavilo niekoľko pozoruhodných historických prác, predsa to ešte stále nie je dosť. Chýbajú nám hodnoverné monografie o protagonistoch komunistického režimu, nielen o Husákovi, ale aj napr. Bacílkovi, Biľakovi, Dubčekovi a pod. Aký je váš názor na súčasný stav historického výskumu tohto obdobia?

    – Áno, mal som v úmysle napísať rozsiahlu monografiu o Husákovi. Uskutočnil som rozsiahly výskum v archívoch, načrtol som základnú kostru diela, ale pre svoj zdravotný stav a osobné dôvody som na túto tému už rezignoval. Podľa môjho názoru toto historické obdobie nie je spracované na dostatočnej odbornej úrovni, i keď snaha a úsilie niektorých súčasných mladých historikov je optimistická. Je a bude ich úlohou kriticky sa vyrovnať aj s obdobím husákovsko-brežnevovskej normalizácie. Pochopiteľne, súčasťou analýzy tohto historického obdobia musia byť aj v ňom zainteresovaní protagonisti.

    * Dá sa povedať, že takmer všetky vaše knihy sa dotýkajú SNP. Aj kniha Podoby násilia (2000) je istým pokračovaním osudov niektorých povstalcov po nastolení komunistického režimu. Prečo podľa vás prišlo v 50. rokoch k takým represáliám voči odbojárom, dokonca aj z komunistického tábora.

    – Politické procesy v 50. rokoch je nevyhnutné chápať v medzinárodných súvislostiach, s tzv. zostrením triedneho boja, s bojom proti tzv. buržoáznemu nacionalizmu. Kontinuita a súvislosti medzi SNP a udalosťami politických procesov v 50. rokoch spočívajú v skutočnosti, že v mnohých prípadoch figurovali tie isté osoby. Každá totalitárna spoločnosť sa pri upevňovaní svojej politickej moci usiluje odstraňovať pre ňu nepohodlných ľudí, alebo aspoň eliminovať ich vplyv, aby jej nenastavovali zrkadlo. Pokiaľ akúkoľvek politickú stranu vedú karieristi, ktorí sú v nej iba z vypočítavosti, potom pre ľudí, ktorí sú v nej z presvedčenia a pre ideály, v nej nemôže byť miesto. Výnimkou neboli ani päťdesiate roky na Slovensku, a v nich odbojári aj z komunistického tábora.

    * Zaujímalo by ma, či ako historik, ktorého vedeckým záujmom je SNP,  ste čítali aj povstaleckú umeleckú literatúru.

    – V rokoch mladosti som čítal aj povstaleckú umeleckú literatúru, od Vladimíra Mináča až po Katarínu Lazarovú a Helu Volanskú. Ale táto literatúra ma nijako osobitne neovplyvnila, dával som vždy prednosť literatúre faktu.

    * Za svoje vedecké dielo i občiansku statočnosť ste boli v poslednom čase niekoľkokrát ocenený – dostali ste Cenu ministra kultúry, Cenu Milana Hodžu, Pribinov kríž I. triedy a Cenu Dominika Tatarku. Čo pre vás tieto uznania znamenajú?

    – Udelenie týchto cien ma zastihlo na konci aktívneho života. Vážim si ich a ďakujem všetkým, ktorí prispeli k ich udeleniu.

    * Hoci ste definitívne rezignovali na monografiu o Gustávovi Husákovi, na čom teraz pracujete?

    – Áno, na monografiu o Gustávovi Husákovi som už definitívne rezignoval. Čoskoro by mala byť publikovaná moja dokončená štúdia Príbeh Emila Tomeša. Ďalej zvažujem ponuku jedného pražského vydavateľstva, ktoré prejavilo záujem knižne vydať výber mojich štúdií, článkov a rozhovorov, ktoré som napísal a publikoval po novembri 1989.

    * Kto bol Emil Tomeš?

    – Emil Tomeš bol syn Slovákov žijúcich v Amerike, narodil sa 23. júna 1908 v USA a prežil tam aj detstvo. Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1920 prišiel s rodičmi na Slovensko, kde ukončil svoje školské vzdelanie. V dospelom veku bol úradníkom Obilnej spoločnosti pre Slovensko, zapojil sa do odboja a prostredníctvom známostí svojho otca Martina Tomeša robil tlmočníka anglo-americkým letcom, ktorí pôsobili na území Slovenska. Počas SNP  padol do nemeckého zajatia a pod nátlakom nemeckých bezpečnostných orgánov a z obavy o svoj život sa stal ich spravodajským informátorom. Od Emila Tomeša sa nemecká bezpečnostná polícia dozvedela veľa o prípravách SNP. Emila Tomeša napokon 5. mája 1945 v evakuovanom pražskom dome tragicky zasiahla (nešťastne zablúdená alebo dobre mierená) smrteľná guľka do hlavy a po skončení bojov jeho ohorené telesné pozostatky našli, identifikovali a pochovali. 

    Ján Bábik

    Foto Peter Procházka